ZR XXIII/2019 (70/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2013, sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 5/2015, s. 62 – 71.

I. Konštrukcia generálnej klauzuly, ako je zakotvená v zákone číslo 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (§ 8 ods. 2) vo vzťahu k jednotlivým demonštratívne vymenovaným skutkovým podstatám je nevyhnutná, pretože v súťažnom práve nikdy nemožno normatívne zakotviť úplný výpočet spôsobov, ktorými možno zneužiť moc na trhu na ujmu ostatných účastníkov trhu.

II. Význam generálnej klauzuly v súťažnom práve spočíva v tom, že pokiaľ určité konanie napĺňa jej jednotlivé znaky, i keď nie je zachytené v zákone pomenovanou skutkovou podstatou, je konaním zakázaným, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z neho pre konajúci subjekt vyplývajú. Akékoľvek konanie, ktoré napĺňa znaky uvedené v generálnej klauzule, môže byť sankcionované ako zneužitie dominantného postavenia, a to i vtedy, ak ho pod žiadnu z demonštratívne vymenovaných skutkových podstát nebude možné podradiť.

III. Koncepcia zneužitia dominantného postavenia sa neobmedzuje len na konanie, ktoré pôsobí negatívne vo vzťahu k ostatným súťažiteľom, ale zahŕňa aj konanie, ktoré poškodzuje spotrebiteľov, pretože neprimerané ceny, ktoré majú účinky a vplyv na postavenie užívateľov alebo spotrebiteľov, sú tiež zakázané.

IV. Argumentácia žalobcu, že v jeho správaní ide „o novú skutkovú podstatu“, za ktorú by nemal byť sankcionovaný, je právne irelevantná v súťažnom práve. Pokiaľ súťažitelia používajú čoraz sofistikovanejšie praktiky zneužitia, tieto praktiky by potom bolo možné považovať neustále za nové a vidieť v nich prvky novosti, a potom by v podstate nebolo možné subjekt, ktorý používa „novú praktiku“, ale hoci nedovolenú praktiku, sankcionovať v oblasti súťažného práva, a preto i na prípady, v ktorých ide o určitú „novosť praktík v zneužití na trhu“, je aplikácia generálnej klauzuly ako inštitútu súťažného práva súladná so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako i s článkom 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. apríla 2013, sp. zn. 2 Sžhpu 1/2012)

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného postavenia zo dňa 10. decembra 2010, a to podľa § 250 j ods. 2 písm. a), c), d) O. s. p., ktorými rozhodnutiami Rada v rozkladovom konaní potvrdila rozhodnutie protimonopolného úradu, ktorým úrad rozhodol, že:

– konanie žalobcu v čase od 1. januára 2006 do 31. decembra 2006 spočívajúce v objektívne neodôvodnenom uplatňovaní rozdielnych zrážok alebo prirážok k základnej veľkoobchodnej cenníkovej cene benzínu voči jednotlivým odberateľom benzínu je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja benzínov na úrovni veľkoobchodu na území Slovenskej republiky podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZoHS“) a je preto podľa § 8 ods. 6 tohto zákona zakázané,

– konanie spoločnosti v čase od 1. januára 2005 do 31. decembra 2006 spočívajúce v objektívne neodôvodnenom uplatňovaní rozdielnych zrážok alebo prirážok k základnej veľkoobchodnej cenníkovej cene nafty voči jednotlivým odberateľom nafty je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja nafty na úrovni veľkoobchodu na území Slovenskej republiky podľa § 8 ods. 2 ZoHS a je preto podľa § 8 ods. 6 tohto zákona zakázané,

– zároveň uložil obchodnej spoločnosti žalobcu povinnosť zaplatiť za vyššie uvedené protiprávne konanie pokutu vo výške 9 028 746 € do 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia správnych orgánov vydané v inštančnom postupe, keď dospel k záveru, že výrok prvostupňového správneho orgánu vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, na ktorý v zmysle záverov krajského súdu nemožno aplikovať generálnu klauzulu v zmysle § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Krajský súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach 3Sžh/3/2010, 4Sžhpu/1/2011, z ktorých vyplýva, že identifikovanie praktík zneužitia dominantného postavenia uvedených vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou, musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak, aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť zdržať sa takéhoto konania, alebo odstrániť protiprávny stav. Krajský súd ďalej uviedol, že z uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že „podmienky správneho trestania v prípade použitia generálnej klauzuly, keď nová skutková podstata s konštitutívnymi účinkami ustálená žalovaným musí rešpektovať zásady správneho trestania, t.j. sankciu ukladať až vtedy, ak podnikateľ nerešpektuje rozhodnutím ustálenú skutkovú podstatu.“ Krajský súd ďalej uviedol, že protimonopolný úrad nesprávne právne posúdil skutok zneužívania dominantného postavenia, keď klasifikoval konanie spoločnosti Slovnaft, a.s., ako zneužitie dominantného postavenia formou diskriminácie, ale posudzoval ho podľa generálnej klauzuly zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, namiesto aplikácie § 8 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, v ktorom je definovaná osobitná skutková podstata zneužitia dominantného postavenia formou diskriminácie. Taktiež podľa názoru krajského súdu úrad mal v konaní preukázať, že konanie Slovnaft, a.s., bolo spôsobilé obmedziť, respektíve narušiť hospodársku súťaž na trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať, a ako sa prejavoval jeho negatívny efekt na trhu a podľa názoru krajského súdu tieto skutočnosti v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov absentovali. Tiež musí byť relevantne preukázané, že takéto konanie bolo spôsobilé znevýhodniť jednotlivých dotknutých podnikateľov v súťaži, t. j. dostatočným spôsobom preukázať vylučovací efekt posudzovaného konania. Na posúdenie veci je nedostačujúce zo strany úradu preukazovanie zistení o diskriminácii odberateľov prostredníctvom štatistických metód – ekonometrickými, regresnými analýzami, keď krajský súd mal za to, že použitie štatistických metód pri preukazovaní porušenia zákona v rámci správneho trestania nie je podľa názoru súdu dostatočným a jednoznačným dôkazom, že došlo k porušeniu zákona, keďže štatistickými metódami nie je možné dokázať porušenie zákona, iba ak s určitou mierou pravdepodobnosti, ale nie nad akúkoľvek pochybnosť. Podľa krajského súdu v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obvineného, ktorá sa uplatňuje i pri správnom trestaní, nemohol protimonopolný úrad založiť zodpovednosť žalobcov za správny delikt zneužívania dominantného postavenia na zistení, že pravdepodobne sa uvedená spoločnosť dopustila porušenia zákona na základe štatistických metód a podľa krajského súdu sú rozhodnutia správnych orgánov v danej veci nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) O. s. p., nakoľko v nich absentujú akékoľvek iné dôkazy, okrem štatistických analýz. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k svojim záverom o diskriminácii niektorých odberateľov, ani k vyčísleniu získaného údajného majetkového prospechu, nepreukázal žiaden negatívny dopad konania žalobcu na hospodársku súťaž a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úradu nie je zrejmé na základe akých zistení a argumentov krajský súd dospel k svojim záverom uvedeným v dôvodoch napadnutého rozsudku, je nejasný a nezrozumiteľný. Necelé štyri strany rozsudku z dvadsiatich ôsmich strán tvoria právny názor súdu, v ktorom podľa žalovaného len zhrnul žalobcove argumenty bez ich ďalšieho dodatočného vysvetlenia. Pokiaľ ide o vysporiadanie sa s námietkami žalobcu, tak úrad má za to, že sa s každou jednou námietkou žalobcu vysporiadal dôkladne a venoval sa každej, či už v prvostupňovom alebo v druhostupňovom rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, či argumenty úradu vôbec súd vzal na zreteľ, respektíve v čom videl ich nelogickosť a neracionálnosť. Takmer dve strany rozsudku krajského súdu zo štyroch, kde sú dôvody zrušenia správnych rozhodnutí, tvoria tvrdenia ohľadom generálnej klauzuly, ktoré sa opakujú. Taktiež pokiaľ krajský súd na strane dvadsať sedem svojho rozsudku stručne konštatuje, že úrad sa mal zamyslieť aj nad otázkou posúdenia relevantného trhu, tak úradu nie je zrejmé, ako si má toto tvrdenie súdu vyložiť, keď úrad sa zaoberá touto otázkou, ktorá je veľmi zložitá v každom jednotlivom prípade dôkladne a precízne a preto je takéto konštatovanie krajského súdu pre úrad nezrozumiteľné a zmätočné. Naopak, v dôvodoch rozhodnutia súdu absentuje, v čom úrad mal pochybiť a čo konkrétne a nedostatočne zistil. V tomto kontexte úrad poukázal na to, že otázkam relevantného trhu sa v prvostupňovom rozhodnutí venoval na dvadsiatich ôsmich stranách, kde podrobne uviedol všetky, pre relevantný trh podstatné skutočnosti. Krajský súd vôbec nevysvetlil svoje právne argumenty ohľadne relevantného trhu aj v súvislosti s procesným právom žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. februára 2012, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011, ktorým bolo rozhodnutie krajského súdu zrušené práve z dôvodov nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia. Z ustálenej judikatúry podľa úradu vyplýva, že posudzovanie a vymedzovanie relevantného trhu by naďalej malo byť výlučne v kompetencii úradu.

Pokiaľ krajský súd odporúča úradu, aby konanie žalobcu subsumoval pod ust. § 8 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, tak sa vôbec nezaoberal argumentmi úradu, ktorými sa snažil vysvetliť podstatu a spôsob konania žalobcu a aký malo jeho konanie v skutočnosti efekt. Konanie žalobcu je podľa úradu špecifické v tom, že ide výlučne o postihnutie vykorisťovateľskej praktiky a v žiadnom prípade nejde o jej kombináciu s vylučovacou praktikou žalobcu, najmä z dôvodu, že konaním žalobcu nedošlo k vylučovaniu konkurentov z trhu. V danom prípade nebolo preto možné subsumovať konanie žalobcu pod uvedenú skutkovú podstatu, ako sa to mylne domnieva krajský súd, pretože uvedená skutková podstata predstavuje vylučovaciu praktiku a táto skutková podstata postihuje iné konanie, ako spáchané žalobcom, postihuje vylučovanie podnikateľov z trhu nanajvýš v kombinácii s vykorisťovaním, ale v žiadnom prípade táto skutková podstata nepostihuje výlučne vykorisťovateľské správanie podnikateľa a preto v danom prípade bolo