Kompetencie a limity mediátora

V zmysle zákona č. 420/2004 Z. z. o mediácii (ďalej ako „zákon o mediácii“) je „mediácia mimosúdna činnosť, pri ktorej osoby zúčastnené na mediácii pomocou mediátora riešia spor, ktorý vznikol z ich zmluvného vzťahu alebo iného právneho vzťahu“.¹ Ide teda o spôsob mimosúdneho riešenia sporov, ktorý je ako legitímny spôsob vymedzený a rešpektovaný aj legislatívou. Takéto definovanie mediácie však možno považovať za nedostatočné. Definícii mediácie poznáme množstvo, napríklad podľa Aleša Bednářika je mediácia „spôsob riešenia sporu, kde mediátor ako tretia nezávislá a nezaujatá osoba pomáha stranám identifikovať ich záujmy, nabáda ich aby hľadali spoločné praktické riešenia, upozorňuje na body, ktoré spôsobili konflikt a pomáha im vyjednávať také riešenia, ktoré uspokojujú obe strany“.² Sme toho názoru, že mediáciu je nutné vnímať viac ako len mimosúdnu činnosť na riešenie sporov. Je to štýl práce s klientami, v ktorom sa rešpektujú odlišnosti, pracuje sa s komunikáciou a emóciami, mediátor ako tretia nestranná a nezaujatá osoba pomáha klientom identifikovať ich záujmy a potreby, povzbudzuje ich k hľadaniu alternatív pri riešení ich sporu, pomáha im vytvárať za ich aktívnej súčinnosti budúce pravidlá jednania, pričom neopomína spôsobilosť samotných klientov vyriešiť ich vlastný spor a kladie dôraz na prevzatie zodpovednosti klientom za jeho vyriešenie.

Mediácie je jednou z metód, nie jedinou metódou, mimosúdneho riešenia sporov. V takom rozhraní je preto potrebné ju aj vnímať. Ako metóda je využiteľná v každej oblasti³, no zároveň je aj legitímny a zákonom upravený spôsob mimosúdneho riešenia sporov.

Podstata mediácie

Podstatu mediácie je z nášho pohľadu možné vnímať v niekoľkých rovinách. Prvou rovinou je práca s klientmi, ktorá v sebe zahŕňa prácu s ich povahami, spôsobmi komunikácie, obrannými mechanizmami, modelmi správania a rozhodovania... Druhou rovinou je práca s konfliktom a so sporom, čo vo svojom základe predstavuje poznanie samotného sporu (dostatočné informácie pre mediátora na prípravu mediačného procesu a voľbu mediačných techník), poznanie konfliktu a jeho štádií, taktiež legislatívneho rámca (kde sa mediátor môže, resp. kde môže klientom dovoliť pohybovať sa, v akom rozsahu so zreteľom na predmet sporu), dobrých mravov, schopnosť videnia a hľadania alternatív. Treťou rovinou je práca s emóciami, kde sa vyžaduje schopnosť mediátora s nimi pracovať, prevažne s negatívnymi emóciami, zvládať rôzne záťažové situácie, prípadne aj útoky klientov a štvrtou rovinou je práca mediátora so sebou samým, čo považujeme za jednu z kľúčových schopností mediátora. Táto práca v sebe obsahuje schopnosť sebareflexie, sebapoznania, sebavzdelávania a sebazdokonaľovania sa vo výkone svojej činnosti.

Ak je podstatou mediácie práca s klientmi, s konfliktom/sporom, s emóciami a práca so sebou samým, a mediácia je alternatívnym spôsobom pre riešenie sporov, tak je mediácia procesom a cestou k nejakému cieľu. V knihe Průvodce rodinnou mediací⁴ Tatjana Šišková píše, že mediátor pomáha klientom v komunikácii tak, aby ich vyjadrenia smerovali k vzájomnému porozumeniu, lebo len na základe toho budú schopní dospieť k dohode, ktorá je cieľom mediácie. Za tzv. vyšší cieľ mediácie považuje aj nové premýšľanie klientov a vzájomné pochopenie.

Cieľ mediácie

Celkový cieľ mediácie je podľa nás zložený z čiastkových cieľov, čo nám umožňuje mediáciu a jej cieľ vnímať na viacerých úrovniach.

Aby bolo možné v zmysle podstaty mediácie pracovať s každou jednou zložkou vo vzájomnej korelácii, je nevyhnutné prepojenie týchto podstát v rovnakom čase a priestore. Za základný cieľ mediácie preto môžeme považovať vytvorenie priestoru (prvá úroveň). Všetky činnosti mediátora na tejto úrovni by mali smerovať k vytvoreniu bezpečného a dôverného priestoru pre klientov a pre prácu s nimi, pre rozhovor a vzájomnú komunikáciu klientov, pre prácu s emóciami a tiež so samotným sporom.

Ďalším cieľom mediácie vo vzťahu ku klientom je konkrétna činnosť mediátora spočívajúca v schopnosti mediátora viesť rozhovory (rôzne typy rozhovorov) a uľahčovať vzájomnú komunikáciu klientov tak, aby došlo k ich vzájomnému pochopeniu (druhá úroveň).

Po tom čo mediátor komunikačne zvládne druhú a tretiu fázu mediačného procesu (vzájomná komunikácia – identifikácia potrieb a záujmov – správne formulovanie výrokov – vzájomné porozumenie klientov), dôjde k spracovaniu emočnej zložky a otvoreniu priestoru pre prácu so sporom, mediácia sa posúva k fáze hľadania riešení a približuje sa tak k ďalšiemu zo svojich cieľov, a to k dohode (tretia úroveň). Za úspešnú mediáciu je potrebné považovať aj tú, kde nedošlo ku konkrétnej dohode, ale obnovila sa napríklad vzájomná komunikácia, resp. bolo na mediácii vypovedané niečo, čo vyvolalo u klientov pokoj, a ten bol pre nich viac ako samotná dohoda.

Ideálnym alebo tzv. vyšším cieľom (štvrtá úroveň) je v neposlednom rade nové premýšľanie klientov, osvojenie si iného spôsobu vedenia komunikácie, nazerania na konflikt a na proces jeho riešenia a tiež spokojnosť s procesom mediácie a jeho výsledkom.

Rola mediátora

Hlavnú rolu v mediácii zohráva osoba mediátora. Rola vo všeobecnosti znamená „... očakávaný spôsob správania, resp. konania jednotlivca. Je to vzor správania určený spoločenskými alebo skupinovými očakávaniami, spojenými so sociálnym statusom.“⁵ „Sociálny status je sociálna pozícia (v skupine, v spoločnosti) spojená s istými právami a povinnosťami.“⁶ Sociológovia „ ... rozlišujú predpísanú rolu – očakávané správanie a výkon roly – skutočné správanie. Miera odlišnosti medzi očakávaným a skutočným správaním je pri jednotlivých sociálnych rolách rôzna ... Realizácia rol umožňuje fungovanie spoločnosti, skupín a sociálnych vzťahov vôbec, lebo v rolách si jednotlivec uvedomuje, čo sa od neho očakáva a čo má on očakávať od iných.“⁷

Vychádzajúc z podstaty a cieľa mediácie, pri zasadení osoby mediátora do tohto procesu, vychádza jeho rola z očakávaných činností (tzv. predpísaná rola), ktoré má mediátor v procese mediácie, ale aj pred ňou či po nej, vykonávať (tzv. výkon roly).

K činnostiam, ktoré sa od mediátora očakávajú (na vysokej úrovni), patrí schopnosť:

• jasne informovať a poučiť klientov o mediácii, jej podstate a cieľoch, o svojom postavení v procese mediácie, o postavení klientov v procese mediácie, o procese samotnom od začiatku až po jeho koniec, mediátor by mal byť schopný objasniť, usmerniť, resp. napraviť mylné očakávania klientov od mediácie,
• viesť komunikáciu efektívne, sprostredkúvať a uľahčovať komunikáciu medzi klientami, tlmočiť klientmi povedané, a to s využitím aktívneho počúvania a neutrálneho jazyka, ktoré patria do základnej a hlavnej výbavy mediátora, ako jeho pracovný nástroj, s čím súvisí aj potreba dostatočnej slovnej zásoby pre popis emócii, pocitov, záujmov a potrieb,
• zvládať náročné emočné situácie a prípadné útoky na svoju osoby a medzi klientmi,
• načúvať stranám a zaznamenávať ich záujmy a potreby, identifikovať spoločné a sporné body pre následné jednania,
• klásť otázky na vytvorenie predstavy o spore, o jeho podstate, o tom, čo mu predchádzalo,
• spájať a prepájať získané inform