Projekt ADR – mediácia – Informatívne stretnutie u mediátora na odporúčanie súdu v praxi – mediácia v civilnom práve – časť 8

Tretia podaktivita národného projektu „Budovanie a posilnenie alternatívneho riešenia súdnych sporov prostredníctvom mediácie a efektívneho využívania nástrojov restoratívnej justície v Slovenskej republike“, ktorý v súčasnosti realizuje Ministerstvo spravodlivosti SR, v oblasti civilnej mediácie overuje model odporučenia mediácie súdmi. Koncept, ktorý je v projekte pri odporúčaní mediácie overovaný, spočíva v cielenom odporučení mediácie pre tie prípady, ktoré súd (sudkyňa alebo sudca, resp. poverený pracovník, obvykle vyššia súdna úradníčka alebo úradník) vyhodnotí ako vhodné na využitie mediácie.

Hoci Civilný sporový poriadok, ako aj Civilný mimosporový poriadok používa iba pojem „mediácia“, v realite účastníci u mediátora absolvujú najskôr informatívne stretnutie s mediátorom, keďže k začatiu samotnej mediácie je potrebné dosiahnuť nielen súhlas účastníkov s riešením ich sporu mediáciou, zákon č. 420/2004 Z. z. o mediácii (ďalej len „zákon o mediácii“) vyžaduje viaceré úkony písomnej povahy (minimálne podpis Dohody o začatí mediácie a zápis do knihy mediácií). Preto samotná účasť na prvom stretnutí u mediátora ešte neznamená automaticky začatie mediácie, mediácia v zmysle zákona o mediácii začne až po splnení predpísaných úkonov.

V Českej republike je koncept informatívneho stretnutia s mediátorom priamo legislatívne upravený, navyše má súd možnosť účasť na takomto informatívnom stretnutí s mediátorom („první setkání se zapsaným mediátorem“, ďalej aj „PSM“) priamo nariadiť uznesením. Téme PSM sa venovala veľká časť diskusných príspevkov v rámci okrúhleho stola, ktorý sa realizoval 3. októbra 2022 v Prahe pod gesciou Ministerstva spravodlivosti ČR (Kulatý stůl k 10. výročí zákona o mediaci).

Z tejto diskusie českých sudcov, mediátorov a advokátov, ako aj z doterajších priebežných zhodnotení výsledkov pilotného overovania odporučenia mediácie v rámci projektu ADR-mediácia je možné uviesť vo vzťahu k informatívnemu stretnutiu s mediátorom nasledujúce závery.

Treba jednoznačne definovať, ako sa informatívne stretnutie s mediátorom, realizované na základe odporučenia súdu, líši od činnosti mediátora, ktorá vedie k začatiu mediácie v prípadoch neodporučených súdmi. Mediácie, kedy vyhľadajú mediátora priamo klienti, stále predstavujú prevažnú väčšinu prípadov, ktoré mediátori vo svojej praxi riešia. Konkrétny postup a forma v týchto prípadoch je závislá iba od individuálneho štýlu mediátora, keďže zákon o mediácii upravuje povinnosti mediátora vo vzťahu k poučeniu účastníkov pred samotným začatím mediácie iba všeobecne (podrobnejšie pozri § 4 ods. 2 body 4 a 5 zákona o mediácii). Ak však vstupnú edukáciu o mediácii realizuje súd, mediátor síce má povinnosť naplniť požiadavky § 4 zákona o mediácii, je však potrebné, aby mediátor vedel, aké informácie o mediácii dostali účastníci od súdu, aby bolo informatívne stretnutie s mediátorom efektívne, neposkytovali sa duplicitné informácie, ale zároveň, aby nemali účastníci od mediácie očakávania, ktoré mediátor nevie splniť (všeobecne alebo v danom konkrétnom prípade).

Miera motivovanosti účastníkov zohráva tiež veľkú rolu v tom, či bude výsledkom úvodného stretnutia „prechod“ do začatia mediácie, t. j. či bude viesť informatívne stretnutie k podpisu Dohody o začatí mediácie. Tu sa ako podstatné ukazuje, aby sudkyne a sudcovia, prípadne vyššie súdne úradníčky a úradníci mali nielen informácie o mediácii, ale mali aj pozitívnu skúsenosť s mediáciou a s konkrétnymi mediátormi, pretože iba angažovanosť pri odporučení mediácie vie motivovať nerozhodnutých účastníkov konania k tomu, aby sa o riešenie sporu dohodou prostredníctvom mediátora pokúsili.

Paušálne odporúčanie mediácie sa neukazuje ako účelné, aspoň čo sa týka záverov diskusie odborníkov z Českej republiky. K otázke, či má sudkyňa alebo sudca posudzovať spor vopred alebo má byť nariaďované PSM bez posúdenia, odznel názor, že sudcovia by mali dávať vstupné informácie a mali by vyhodnocovať prípady vhodné na mediáciu. Ideálne je, ak sudca účastníkov reálne vidí, nie je až také efektívne rozhodovať o vhodnosti odporučiť mediáciu od stola. Na vyššiu efektivitu mediácie po vyslovení predbežného právneho názoru poukázali príspevky prítomných českých advokátov, pretože vtedy je zrejmé, že účastník nedosiahne to, čo si vysníval a mediáciu účastníci skôr vyhodnotia ako prínosnú.

V Českej republike je odmena za nariadené stretnutie s mediátorom určená jednotkovo, vyhláškovou cenou v sume 400 Kč (cca 16 eur) za hodinu, pričom toto nariadené stretnutie môže trvať najviac 3 hodiny. Dĺžka aj výška odmeny boli v rámci okrúhleho stola predmetom diskusie, prevládajúci názor bol, že by mala byť maximálna dĺžka skrátená, resp. verejnosť musí byť jasne informovaná o tom, že pokiaľ sa strany rozhodnú začať mediáciu a urobia úkony k začatiu mediácie (podpis „smlouvy o provedení mediace“ – obdoba Dohody o začatí mediácie), regulovaná sadzba sa už na výkon činnosti mediátora nevzťahuje.

Diskutovalo sa tiež o otázke informovania súdu o uskutočnení PSM zo strany mediátora v súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti (ktorá je ale v Českej republike upravená odlišne od slovenskej právnej úpravy mlčanlivosti v zákone o mediácii). Prevládajúci názor bol, že skutočnosť, či sa PSM realizovalo alebo nie, sa považuje tiež za skutočnosť, o ktorej má mediátor zachovávať mlčanlivosť. Keďže mediátor nemá v zmysle tohto názoru právo na informovanie súdu, súd sa dozvie o realizácii PSM iba od účastníka vo forme potvrdenia o účasti na PSM. Potvrdenie o účasti na PSM, vytlačené a odovzdané účastníkovi, by malo teda primárne slúžiť ako preukázateľné potvrdenie pre účel súdu (kto ho má, bol na PSM, kto ho nemá, pravdepodobne nebol) a majú ho predkladať súdu strany, resp. právni zástupcovia. V rozpore s týmto názorom však niektorí mediátori majú tendenciu súd o PSM informovať. Českí kolegovia teda riešili otázku, ktorú riešime aj my, a to ako dosiahnuť požiadavku súdu, aby súd vedel, či sa vôbec PSM konalo alebo nie, resp. či PSM smerovalo k začatiu mediácie alebo nie a pritom neporušiť zásadu mlčanlivosti mediátora. Sudcovia z Českej republiky poukázali na to, že relevantné je to najmä vtedy, ak sú účastníci nečinní a súd neinformujú o priebehu PSM, t. j. súd čaká do uplynutia lehoty, na ktorú konanie prerušil (v Českej republike môže súd prerušiť konanie za účelom riešenia sporu mediáciou), a nevie, či sa niečo v rámci mediácie deje alebo nie. Odznela aj pripomienka, že niekedy účastníci klamú o účasti na PSM a súd to nemá ako overiť, keďže mediátor je viazaný povinnosťou mlčanlivosti.

V rámci projektu ADR-mediácia je táto skutočnosť riešená vstupným poučením účastníka mediácie, kde je účastník informovaný, že mediátorka alebo mediátor v rámci projektu podáva súdu informáciu o tom, že sa informatívne stretnutie uskutočnilo. Pokiaľ by sa však malo premietnuť informatívne stretnutie s mediátorom priamo do zákonnej úpravy, určite bude potrebné aj tieto skutočnosti legislatívne upraviť, aby na jednej strane sa neminul účel prijatia novej úpravy, na druhej strane, aby bola v maximálnej miere zachovaná dôvernosť mediačného procesu. V súčasnosti zákon o mediácii informačnú povinnosti mediátora voči súdu upravuje iba vo vzťahu k samotnej mediácii v § 14 ods. 2 tak, že potvrdený odpis dohody o začatí mediácie a zápisov v knihe mediácií opatrený pečiatkou mediátora a dátumom uloženia dohody alebo vykonania zápisov v knihe mediácií vydá mediátor, okrem osôb oprávnených podľa osobitných predpisov, aj súdu na účely súdneho konania.