Bezdôvodné obohatenie v spotrebiteľskom vzťahu - plynutie subjektívnej premlčacej lehoty, Posúdenie prípustnosti dovolania

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením zo 4. februára 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť M. Č. (ďalej len "sťažovateľ"), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava"), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 (ďalej len "napadnuté uznesenie").

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 7. marca 2016 na Okresnom súde K. - okolie (ďalej len "okresný súd") žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu vo výške 4 362,23 eur spolu s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. K bezdôvodnému obohateniu malo dôjsť tým, že zmluvy o úvere uzavreté medzi sťažovateľom a žalovanou spoločnosťou trpeli niekoľkými vadami, pre ktoré táto spoločnosť nemala akýkoľvek nárok na žiadne plnenie nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.

3. Žalovaná spoločnosť podala proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu odvolanie, ktoré odôvodnila tým, že má ísť o nárok premlčaný v dvojročnej subjektívnej dobe. Závery o premlčaní nároku odôvodňovala tým, že sťažovateľ už v čase uzavretia úverových zmlúv mal mať vedomosť o rozpore uzavretých zmlúv so zákonom, a tak už v čase vzniku bezdôvodného obohatenia musel vedieť, že k takému bezdôvodnému obohateniu dochádza a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohacuje, čím už v tomto okamihu začala plynúť subjektívna premlčacia doba.

4. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v K. ako súd odvolací rozsudkom z 24. apríla 2018 tak, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil a podanú žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, a to z dôvodu premlčania uplatneného nároku v dvojročnej subjektívnej dobe. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia jednak uviedol, že na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je nevyhnutne potrebné nadobudnutie skutočnej (nielen predpokladanej) vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach, avšak zároveň v tom istom texte odôvodnil svoje rozhodnutie v rozpore s uvedeným argumentom, a to len na základe predpokladanej vedomosti oprávneného subjektu o podstatných skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.

5. Sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu 2. júla 2018 dovolanie, v ktorom poukazoval na nesprávny výklad začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v predmetnej veci a ktorého prípustnosť odvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), teda z toho, že rozhodnutie dovolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozhodovaná rozdielne, a zároveň poukázal na jednotlivé rozhodnutia dovolacieho súdu a na základné znaky, v ktorých sú tieto rozhodnutia vzájomne rozporné.

6. Sťažovateľ poukázal jednak na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10. januára 2018, v ktorom sa najvyšší súd priklonil k právnemu záveru odvolacieho súdu, ako aj na to, že v uvedenom prípade išlo o nemeritórne uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania z dôvodu, že táto otázka už v praxi dovolacieho súdu bola riešená, a to v ­rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ako aj v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 121/2009, a preto dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ sa v dovolaní vyjadril aj k rozhodnutiu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, ktoré považuje za skutkovo odlišné a podľa jeho názoru ho nemožno použiť na skutkový stav v tomto spore.

7. Sťažovateľ poukázal aj na opačný názor vyjadrený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 121/2009; v spojení s ním aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR, sp. zn. 2 Cz 35/77 zo 17. decembra 1978 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 413/2013.

8. Sťažovateľ ďalej poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré konštantne podporujú jeho právny názor, a to sp. zn. 33 Odo 306/2005, 25 Cdo 2581/98, 33 Odo 766/2002 a sp. zn. 33 Cdo 3003/99. Z uvedených rozhodnutí podľa sťažovateľa vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť.

9. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že tvrdenie odvolacieho súdu, že "neznalosť práva neospravedlňuje", je alibistické a nemôže sa rovnať preukázanej skutočnosti, ktorou je moment existencie vedomosti oprávneného subjektu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, z ktorého cituje: "... kým rešpektovanie princípu "ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu."

10. Sťažovateľ ďalej uviedol (s odkazom na judikatúru), že námietka premlčania žalovaného nebola uplatnená kvalifikovane. Sťažovateľ v závere poukázal na princíp právnej istoty s odkazom na čl. 2 CSP a na citované rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu.

11. Najvyšší súd SR ako dovolací súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 8 Cdo 163/2018 z 22. mája 2019 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP.

Podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľom (sťažovateľom) vymedzená právna otázka nie je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a teda dovolanie nie je prípustné. Podľa dovolacieho súdu ide o otázku, ktorá už bola v praxi dovolacieho súdu vyriešená. Najvyšší súd v bode 14 uvádza: "Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení najvyšší súd poukazuje na rozhodnutie vedené pod sp. zn. 3 Cdo 169/2017, ktoré uvádza aj žalobca. Podľa tohto rozhodnutia takáto právna otázka bola už dovolacím súdom vyriešená, a to v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 67/2011, kde sa uvádza, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ). Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Najvyšší súd SR v rozhodnutí vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 169/2017 osobitne poukázal na tú časť odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 67/2017, v ktorej uviedol, že "to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 OZ), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých možno vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie". Pokiaľ žalobca poukazuje na opačný právny záver, ktorý by mal byť uvedený v rozhodnutí NS SR vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 121/2009, dovolací súd uvádza (ako už uviedol v rozh. sp. zn. 3 Cdo 169/2017), že v tomto dospel najvyšší súd k obdobným právnym záverom, a to, že pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie "skutkového stavu" (pozn. dovolacieho súdu: teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie). Na uvádzaných právnych záveroch o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení založil svoje rozhodnutie aj odvolací súd, konkrétne ako vyplýva z bodu 14. jeho odôvodnenia. Žalobcom uvádzané rozhodnutie pod sp. zn. 6 MCdo 9/2012 nemožno použiť pri riešení danej otáz