Začiatok plynutia premlčacej doby pri bezdôvodnom obohatení v spotrebiteľskom spore - vymedzenie právnej otázky v dovolaní

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2020 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 3 Cdo 169/2017 z 10. januára 2018 (ďalej len "napadnuté uznesenie") a prijal ju na ďalšie konanie.

Sťažovateľka sa v konaní vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len "okresný súd") domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od obchodnej spoločnosti (ďalej len "žalovaná"), dôvodiac, že so žalovanou uzatvorila zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré neobsahovali údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o spotrebiteľských úveroch"), dohodnutá odplata odporuje zákonu, dobrým mravom, a teda úvery poskytnuté na základe týchto zmlúv sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Keďže žalovaná od sťažovateľky prijala plnenia nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov, došlo na jej strane k vzniku bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinná vydať sťažovateľke.

Okresný súd rozsudkom zo 14. júna 2016 žalobu zamietol a sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že nárok sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný v subjektívnej dvojročnej premlčacej dobe, ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej dobe, pričom žalovaná vzniesla námietku premlčania. Konštatoval, že sťažovateľka sa skutočne dozvedela, že na jej úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu tým dňom, keď zaplatila splátku, ktorou reálne splatila požičané finančné prostriedky podľa jednotlivých zmlúv a zaplatila finančné prostriedky navyše. Tvrdenia sťažovateľky o tom, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedela po tom, keď ju kontaktoval pán X., považoval za účelové. Rovnako považoval za účelové tvrdenie sťažovateľky, že prijatie plnenia predstavujúceho bezdôvodné obohatenie bolo úmyselným konaním žalovanej.

O odvolanísťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajskýsúd v Žiline (ďalej len "krajský súd") rozsudkom z 9. novembra 2016 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pričom sa stotožnil so záverom okresného súdu o uplynutí subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na účely posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "Občiansky zákonník"), poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 67/2011, podľa ktorého "oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.". Krajský súd ďalej zdôraznil, že okolnosti, za ktorých sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, sú uvedené priamo v zákone o spotrebiteľských úveroch. Vedomosť žalobkyne ako spotrebiteľa o bezú- ročnosti a bezpoplatkovosti jej úveru je potrebné preto spájať s touto skutočnosťou, t.j. vedomosťou o existencii predmetného zákona. Subjektívna premlčacia doba tak pri jednotlivých zmluvách začala plynúť po zaplatení tej splátky, ktorou sťažovateľka plnila nad rámec poskytnutých finančných prostriedkov.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj "CSP"). Poukázala na to, že odvolacísúd vychádzal z domnienok, keď bežnému spotrebiteľovi ukladá povinnosť znalosti právnych predpisov. Súdy vedomosť sťažovateľky o bezú- ročnosti a bezpoplatkovosti vyvodzovali zo skutočnosti o jej vedomosti o existencii zákona o spotrebiteľských úveroch. Sťažovateľka však nie je subjektom poskytujúcim spotrebiteľské úvery, nemala vedomosť, čo všetko má zmluva obsahovať, nemala vedomosť ani o tom, že ak v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov, má to pre ňu relevantný právny význam. Do pozornosti dala rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého princíp, že neznalosť zákona neospravedlňuje, v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa, neinfor- movanosť spotrebiteľa v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu