Forenzná sila medicínskeho dôkazu a najčastejšie pochybenia znalcov

Znalecká činnosť v medicíne je najvyššia forma prezentácie medicínskych poznatkov tam, kde je z právneho pohľadu potrebné kvalifikovať skutok a zodpovedať otázky týkajúce sa úmyslu, nedbanlivosti či kauzálneho nexu medzi konaním a následkom, ktorý nastal.

Výsledok znaleckej činnosti v medicíne je prameňom medicínskeho dôkazu, ktorý môže mať rôznu silu. V prípadoch posudzovania poskytovania zdravotnej starostlivosti je obzvlášť dôležité hovoriť o sile medicínskeho dôkazu, potrebného na potvrdenie alebo vyvrátenie postupov či

Rozhodovanie právnych otázok v prípadoch týkajúcich sa pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa v trestnom ani v civilnom konaní nezaobíde bez znaleckej činnosti. Ak sa už v niektorých krajinách priamo znalecky neskúma kauzálny vzťah medzi postupom, napr. v zjavných prípadoch, ako sú stranové zámeny operačných zákrokov na končatinách alebo evidentne preukázané nálezy cudzích telies v telesných dutinách po operačných zákrokoch v trestnoprávnej rovine, potom je znalecká činnosť potrebná v rámci civilného konania pre vypracovanie návrhu odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Znalec má pritom odbornú, etickú a právnu povinnosť vypracovať spoľahlivý, preskúmateľný, objektívne pravdivý a metodologicky správny znalecký posudok. V tejto súvislosti zdôrazňujeme fakt, že znalec by mal byť v prvom rade schopný obhájiť svoje vlastné odborné závery na podklade medicíny založenej na dôkazoch (evidence based medicine) a poznatkov všeobecne akceptovaných v príslušnom medicínskom odvetví.

Prezentáciou medicínskeho dôkazu rozumieme nielen znalecký posudok, ale v širšom zmysle slova aj udržateľnosť dôkazu pri výsluchu znalca v akomkoľvek štádiu civilného alebo trestného konania.