Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

Kontradiktórne konanie a rozhodnutie súdu

KONTRADIKTÓRNE KONANIE A ROZHODNUTIE SÚDU
Všeobecne o kontradiktórnosti - aktuálne otázky kontradiktórnosti súdneho konania a dokazovania v judikatúre - kontradiktórnosť hlavného pojednávania - návrhy na novelizáciu Trestného poriadku - pripomienky k námetom de lege ferenda.
Pojem "kontradiktórny" vychádza z latinských slov "
contra
dicére" - čo znamená odporujúce si, protirečivé (vyjadrovania), protiklad, rozpor
Niektorí autori používajú pojem "adverzárny, resp. adverzatívny" - čo však tiež znamená odporovací. Historicky (tradične) aj v súčasnosti najmä v justičnej praxi sa však používa pojem "kontradiktórne" konanie, preto budem používať tento pojem.
Kontradiktórnosť
teda znamená oponovanie, uvádzanie vlastných argumentov proti argumentom druhej strany, teda protiargumentáciu. Znamená súperenie v spore, čo znamená vedenie aj trestného súdneho konania formou sporu strán. Poznamenávam, že latinské
"processum"
znamená aj
"spor"
.
V trestnom konaní je základným sporom - spor medzi obžalobou, ktorú pred súdom v mene štátu zastupuje prokurátor ( § 2 ods. 5, § 15 TP) a obvineným, resp. obžalovaným. Už tu však treba zdôrazniť, že základnou podmienkou toho, aby mohlo ísť o spravodlivé trestné sporové konanie, je rovnosť strán ( § 2 ods. 14 TP) pred nezávislým súdom, ktorý po dokazovaní vykonanom na hlavnom pojednávaní vyhlási rozhodnutie.
Možno teda uzavrieť, že
kontradiktórny proces sa vyznačuje tým, že ide o súboj pred súdom rovných strán, ktoré sú sledovaným zámerom nútené k tomu, aby v súdnom konaní, resp. pred súdom, predložili dôkazy, o ktoré opierajú svoje tvrdenia.
Dôkazné bremeno
- aj vzhľadom a najmä vzhľadom na prezumpciu neviny ( § 2 ods. 4 TP), ktorá je v kontradiktórnom konaní posilnená -
nesie procesný prokurátor v zastúpení štátu
( § 2 ods. 5 TP).
Súd nemá dôkazné bremeno, má však právo vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli
( § 2 ods. 11 TP), keďže sa od súdu očakáva nielen spravodlivé konanie, ale aj tomu zodpovedajúce rozhodnutie (§ 2 ods. 10 tretia veta). Práve aj preto má súd v súperení strán vystupovať ako ARBITER, ktorý do súdneho konania na hlavnom pojednávaní má zasahovať spravidla najmä pri riešení procesných otázok a námietok.
Za situácie, keď súd má mať úlohu nezávislého a nestranného arbitra, ktorý rozhoduje spor medzi stranami, môžu nastať - a v praxi aj nastávajú - zásadné výkladové problémy. Napr. v otázke,
či má alebo môže súd z vlastnej iniciatívy vykonať dôkaz, ktorý žiadna zo strán nenavrhovala
- a to bez ohľadu na to, či ide o dôkaz usvedčujúci alebo o dôkaz v prospech obžalovaného.
Ide o komplex významných otázok, ktoré sú aktuálne aj z hľadiska prípravných prác na novele TP.
V tomto smere je dosť opatrný aj komentár TP, keď o súvislosti s nastoleným problémom v podstate uvádza len, "že aktivita pri dokazovaní je v súdnom konaní na stranách, treba však zabezpečiť (čo ustanovením § 2 ods. 11 legislatívne je zabezpečené), aby mohol do dokazovania iniciatívne zasahovať aj súd, a to aj prostredníctvom dôkazov, ktoré strany nenavrhli".
Konštatovaná možnosť súdneho zásahu do dokazovania legislatívne zabezpečená je. Ale nerieši to nezodpovedanú otázku, či v záujme spravodlivého rozhodnutia ( § 2 ods. 10 TP) súd musí iniciatívne zasiahnuť do dokazovania.
Mali by sme zrejme najprv vyriešiť dve ďalšie otázky: predovšetkým -
aká je definícia, resp. aké je "spravodlivé konanie" a "zákonné a spravodlivé rozhodnutie?"
; druhou otázkou je, či je súd zodpovedný za výsledok trestného konania? Zdôrazňujem "za výsledok" trestného konania. Nie za priebeh súdneho konania. Za prípravu a priebeh - včasnosť, zákonnosť a dôstojnosť hlavného pojednávania, aj za vyhotovenie a doručovanie rozhodnutí a pod. - je nesporne zodpovedný súd. Ale je zodpovedný aj za výrok o vine alebo za výrok o nevine (t.j. za oslobodzujúci výrok)?, teda za "výsledok trestného konania", ktorého základ je položený vyhlásením rozhodnutia na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa?
Ponúkam pokus o definíciu uvedených pojmov pre potreby trestného konania:
"Spravodlivosť trestného konania predpokladá a vyžaduje také konanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ktoré každej strane umožní uplatnenie všetkých jeho práv podľa zásady rovnosti strán."
"Zákonné a spravodlivé rozhodnutie je také, ktoré je výsledkom spravodlivého konania, správnej aplikácie zákona a zodpovedá oprávneným záujmom strán a spoločnosti."
Komplikovanosť odpovede na druhú otázku - s prihliadnutím aj na uvedené definície spravodlivého konania a zákonného a spravodlivého rozhodnutia - vyplýva z ustanovení § 2 ods. 10 tretia veta TP a § 2 ods. 11 prvá veta TP.
Tretia veta § 2 ods. 10 TP totiž znie: "Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie."
Prvá veta § 2 ods. 11 TP legalizuje právo súdu (vyjadrené slovom "môže") "vykonať aj dôkazy, ktoré strany nenavrhli".
Ak strany vykonanie dôkazu nenavrhli, je logické, že pokiaľ súd takýto dôkaz vykoná - vykonáva ho iniciatívne.
A sme pri koreni problému. Ak má súd rozhodnúť spravodlivo - v zmysle už uvedenej definície - (pozri vyššie), môže vykonať aj taký dôkaz, ktorý bude mať za následok uznanie viny obžalovaného alebo oslobodenie obžalovaného spod obžaloby?
V záujme spravodlivého rozhodnutia -
má teda súd len právo, t.j. možnosť vykonať takýto dôkaz, alebo ho "má", t.j. musí vykonať?
Alebo ustanovenie § 2 ods. 11 prvej vety TP treba vzťahovať len na právo súdu iniciatívne vykonať napr. také dôkazy (ktoré strany nenavrhli, ale), ktoré sú potrebné na overenie pôvodu dôkazu, zákonnosti jeho získania a pod. Ale má sám zisťovať náležitý skutkový stav iniciatívnym dokazovaním?
Odpoveď na nastolené otázky do značnej miery dávajú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
Rozhodnutie senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 To 15/2010
, z ktorého vyplývajú nasledovné právne vety:
I. V zmysle ustanovenia § 1 a § 2 ods. 18 TP je trestný proces upravený ako kontradiktatórne konanie dvoch protistrán - prokurátora (ev. poškodeného) na jednej strane a obvineného a jeho obhajcu (ev. zúčastnenú osobu) na strane druhej. Preto nie súd, ale strany trestného konania pred nezávislým súdom predpokladajú a vykonávajú dôkazy, ktoré obvineného usvedčujú alebo oslobodzujú. Úlohou súdu, ako nestranného rozhodovacieho orgánu, je posúdenie týchto dôkazov a rozhodnúť spor medzi prokurátorom, ktorý zastupuje štát ( § 2 ods. 5 prvá veta TP) a obvineným. Pri tomto rozhodovaní musí súd zachovať nestrannosť a nesmie iniciatívne napomáhať jednej alebo druhej strane. Ak by sa tak stalo, došlo by k porušeniu nielen zásady rovnosti strán v konaní pred súdom ( § 2 ods. 14 TP), ale aj zásady spravodlivého procesu ( § 2 ods. 10 TP).
II. Nie je prípustné, aby prokurátor prenášal svoje povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 2 ods. 10 TP na súd a očakával, že súd vyrieši svojim dokazovaním základné predpoklady trestnej zodpovednosti obvineného.<
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).