Odporovateľný úkon v konkurznom konaní (ZSP 23/2023)

Podľa súdu prvej inštancie v prípade úkonov vyplatenia odmien a prémií formou bezhotovostných prevodov z účtu spoločnosti v konkurze na účet žalovaného nejde o právne úkony v zmysle § 34 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len "OZ" alebo "Občiansky zákonník"), ktorým by tak bolo možné odporovať žalobou o neúčinnosť právneho úkonu. Na rozdiel od pracovnej zmluvy upravujúcej odmeňovanie žalovaného, ktorá by podľa názoru súdu prvej inštancie mohla byť napadnutá odporovacou žalobou, totiž ide v prípade vyplatenia odmien a prémií len o faktické plnenie záväzku spoločnosti v úpadku voči žalovanému, a teda len o predmet, resp. obsah právneho úkonu, ale nie o právny úkon samotný. Pre nesplnenie tejto základnej podmienky podania odporovacej žaloby v zmysle § 57 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZKR" alebo "zákon o konkurze a reštrukturalizácii") sa už súd prvej inštancie ďalšími skutočnosťami uvádzanými v žalobe nezaoberal.

Odvolací súd konštatoval, že nevstupoval do modifikácie procesu skutkového stavu, na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie, ale prejednával iba právne otázky, preto nebol daný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania v zmysle § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "CSP" alebo "Civilný sporový poriadok"), a tým ani na nariadenie pojednávania. Následne vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu § 60 ZKR, ktorý považoval za rozhodujúci. Odvolací súd sa nestotožnil s posúdením úkonov vyplatenia odmien a prémií žalovanému len ako faktických plnení. Podľa neho právnym úkonom je i prejav vôle určitého subjektu, ktorý smeruje k splneniu záväzku, k čomu v tomto prípade nesporne došlo, preto vyplatenie odmien a prémií žalovanému je prejav vôle, ktorému možno podľa § 57 a nasl. ZKR odporovať a posudzovať ho i z hľadiska § 60 ZKR. Vzhliadol preto opodstatnenosť odvolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznil, že predmetom sporu je určenie neúčinnosti právnych úkonov uskutočnených medzi dlžníkom, ktorým je spoločnosť P., a. s., ním spriaznenou osobou podľa § 60 ods. 2 ZKR, kedy nie je správca povinný preukazovať úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka a ani vedomosť spriaznenej osoby o tomto úmysle. Dôkazné bremeno v takomto konaní zaťažuje spriaznenú osobu, ktorá musí hodnoverným spôsobom preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka nemohla zistiť ani pri náležitej starostlivosti. Žalovaný bol v postavení konateľa a spoločníka úpadcu, čím je daný jeho status spriaznenej osoby podľa § 9 ods. 1 ZKR, kedy sa existencia úmyslu ukrátiť veriteľa a vedomosť druhej strany o tom predpokladá, pričom žalovaný túto zákonnú domnienku nevyvrátil.

Žalovaný (ďalej aj "dovolateľ") proti rozsudku odvolacieho súdu podal včas dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval kumulatívne z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP. Dovolateľ uviedol, ž