Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce. Zastúpenie v pracovnoprávnych vzťahoch

1. Ústavný súd SR (ďalej len "ústavný súd") uznesením č. k. I. ÚS 155/2017-22 z 22. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona NR SR č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v z. n. p. (ďalej len "zákon o ústavnom súde") na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., (ďalej len "sťažovateľka"), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len "ústava") a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor") rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len "okresný súd") sp. zn. 45 Cpr 4/2013 z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len "najvyšší súd"), sp. zn. 7 Cdo 54/2016 z 28. septembra 2016.

2. Ústavný súd SR prijal uznesením č. k. III. ÚS 384/2017-23 z 12. júna 2017 podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu č. k. 2 CoPr 1/2015-202 z 20. mája 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016.

3. Plénum ústavného súdu uznesením č. k. Pls. ÚS 15/2017-8 zo 14. júna 2017 rozhodlo o spojení vecí vedených ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 155/2017 a sp. zn. III. ÚS 384/2017 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 15512017.

4. Sťažovateľka ako zamestnávateľ jednostranne ukončila pracovný pomer so svojimi zamestnancami výpoveďou z 28. júna 2013 z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len "Zákonník práce").

Zamestnanci sa žalobou podanou okresnému súdu 28. októbra 2013, resp. 30. októbra 2013, domáhali vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady mzdy, pričom ich nosná argumentácia spočívala v tvrdení, že sťažovateľkou daná výpoveď bola podpísaná osobou, ktorá nebola oprávnená konať v mene sťažovateľky.

Okresný súd napadnutými rozsudkami obom žalobám zamestnancov vyhovela rozhodol, že výpoveď daná zamestnancom sťažovateľkou je neplatná, pracovný pomer trvá a súčasne priznal zamestnancom náhradu mzdy.

Sťažovateľka podala proti rozsudkom súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutými rozsudkami zhodne tak, že oba rozsudky okresného súdu vo výroku o neplatnosti výpovede ako vecne správne potvrdil a vo výroku o náhrade mzdy ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a opätovné rozhodnutie.

Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcim výrokom rozsudkov krajského súdu napadnutými uzneseniami odmietol, keďže podľa jeho názoru dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

5. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach argumentuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď nevzali do úvahy možnosť subsidiárneho použitia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj "OZ") v intenciách § 1 ods. 4 Zákonníka práce (ďalej aj "ZP"), podľa ktorého na posúdenie pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch, ktoré explicitne Zákonník práce neupravuje, má byť aplikovaný práve Občiansky zákonník, a zároveň, že konajúce súdy svoje rozhodnutia v tomto smere náležite neodôvodnili, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia arbitrárne. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov bolo napokon aj dovolacím dôvodom, ktoré sťažovateľka vníma ako prekážku účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj "OSP").

6. Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstatnom uviedla: "... Oba súdy totiž aplikovali právnu normu v rozpore so základnými princípmi pracovného práva, najmä v rozpore s princípom subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce, v rozpore so zaužívanou aplikačnou praxou, ako aj v rozpore s významom a účelom inštitútu zmluvného splnomocnenia, pričom v dôsledku tejto aplikácie súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. (...)

Keďže zastúpenie zamestnávateľa na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch (resp. vo všeobecnosti zastúpenie účastníkov pracovnoprávnych vzťahov) nie je špeciálne upravené v prvej časti Zákonníka práce a zároveň ani žiadne ustanovenie prvej (ale ani osobitnej) časti Zákonníka práce nevylučuje inštitút zastúpenia na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch a ani neobsahuje v tomto smere žiadnu doložku neplatnosti, Sťažovateľ zastáva názor, že na zastúpenie na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch sa subsidiárne vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zastúpení na základe plnomocenstva. (...)

Odvolací súd (tak ako aj súd prvého stupňa) však existenciu subsidiárnej právnej úpravy zastúpenia splnomocneným zástupcom v Občianskom zákonníku (...) odignoroval a argumentačne sa