Agent provokatér v kontexte novely trestných kódexov

Inštitút agenta bol do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedený zákonom č. 247/1994 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný poriadok, a to predovšetkým v reakcii na vtedajšiu spoločenskú situáciu, spojenú s neúmerným nárastom trestnej činnosti vyznačujúcej sa násilím, vysokou organizovanosťou, týkajúcej sa tiež daňových únikov a korupcie. Ustanovenia vzťahujúce sa na tento inštitút prešli od jeho zavedenia prirodzeným vývojom - zmeny sa týkali najmä vymedzenia trestných činov, pri ktorých zákon umožňuje využitie agenta, ustálenia okruhu orgánov, ktorým zákonodarca zveril oprávnenie vydať príkaz na jeho použitie, a taktiež často diskutovanej možnosti iniciatívneho navádzania na spáchanie trestného činu v prípade korupcie, ktorú priniesla novela trestno-procesného kódexu v podobe zákona č. 457/2003 Z. z., a ktorá sa v takmer nezmenenej podobe implementovala aj do súčasnej právnej úpravy. Práve koncepciu agenta provokatéra možno označiť za značne rozporuplnú - v celosvetovom meradle, až na malé výnimky; odborná verejnosť zaujíma k predmetnému inštitútu vyhranené až odmietavé stanovisko, dokonca ho označuje za prostriedok . Napriek uvedenému je tento inštitút v slovenskom právnom systéme aj v súčasnosti realitou.

Filozofia plnenia úlohy agenta v slovenskom trestnom práve vychádza z predpokladu, že agent má pôsobením v utajení preniknúť do kriminálneho prostredia na účely získania trestnoprávne relevantných informácií - takto zabezpečené informácie nemusia mať len priamy dôkazný význam v tej-ktorej trestnej veci, ktorá sa s využitím agenta spája, ale môžu vhodným spôsobom nasmerovať objasňovaciu činnosť polície, resp. procesnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní . Agent tak predstavuje zásadný, ak nie až jeden z najvýznamnejších inštitútov, ktorý slúži k odhaľovaniu predovšetkým organizovaného zločinu, ktorého ucelená štruktúra a hierarchia, spravidla spojená s prepracovanými spôsobmi vzájomnej komunikácie, obvykle neumožňuje odhaliť činnosť uvedených skupín bez detailnejšieho pohľadu a poznania jeho jednotlivých štruktúr "zvnútra". Pokiaľ chápeme prostriedky trestného práva ako v porovnaní s ostatnými právnymi odvetviami, potom inštitút agenta možno odôvodnene považovať za najkrajnejší spôsob odhaľovania a postihovania trestnej činnosti, keďže jeho pôsobenie sa spravidla nevyhnutne spája so zásahmi do právom chránených záujmov osôb, a to často nielen tých, ktoré sa majú podieľať na trestnej činnosti. Súčasne predstavuje vysoké riziko aj pre samotnú osobu plniacu úlohu agenta.

Slovenská právna úprava rozlišuje, v závislosti od miery iniciatívneho navádzania, medzi využitím tzv. a ; už z uvedeného je zrejmé, že podstata neskôr spomenutého bude spočívať v provokácii, resp. v navádzaní k určitému konaniu. Dotknuté ustanovenie explicitne pripúšťa výnimku zo zákazu iniciatívneho navádzania na spáchanie trestného činu, pokiaľ ide o korupciu verejného činiteľa, resp. zahraničného verejného činiteľa, a zároveň zistené skutočnosti nasvedčujú v prospech predpokladu, že aj v prípade nevydania príkazu na použitie agenta by sa páchateľ trestného činu dopustil. Práve druhá časť takto formulovaného zákonného predpokladu je značne problematická s ohľadom na skutočnosť, že absentuje akákoľvek metodika, ktorá by umožnila bližšie určenie, na základe akých poznatkov možno spoľahlivo a preukázateľne dôjsť k takému záveru. V dôsledku uvedeného sa následne oslabujú záruky proti zneužitiu spomínaného inštitútu. Považujeme za nevyhnutné konštatovať, že ťažko dospieť k nespoľahlivejšiemu podkladu, než aký predstavujú operatívne informácie polície, ktoré v danej súvislosti prichádzajú do úvahy, keďže tieto majú v praxi často podobu úradných záznamov polície, v ktorých sa stroho poukazuje na predpoklad, že tá-ktorá osoba prijíma úplatky, vychádzajúc z tvrdenia informátora polície, ktorý je, prirodzene, utajený. Spravidla sa tak v prípade operatívnych informácií stráca možnosť bližšie overiť ich hodnovernosť, prípadne ich iným spôsobom konkrétnejšie analyzovať. Dôvodnosť podozrenia, že má byť spáchaný trestný čin, však nemôže vychádzať len zo subjektívneho presvedčenia polície, resp. presvedčenia verejnosti o náchylnosti vybraných skupín vo vzťahu ku korupčnému správaniu. Otázka vyhodnotenia toho, či by sa osoba dopustila protiprávneho konania nebyť navádzania zo strany agenta, je nesmierne zložitou a citlivou záležitosťou, ktorej zodpovedanie je však kľúčové pre posúdenie trestnej zodpovednosti za takéto konanie. V dôsledku uvedeného sa stotožňujeme s názorom, že je nanajvýš polemické, či takto hypoteticky sformulovaný zákonný predpoklad je dostačujúcim právnym základom na odobrenie iniciatívneho konania agenta. Je namieste zaoberať sa otázkou, či vôbec reálne možno dospieť do situácie, kedy možno s určitosťou ustáliť, že niekto by určite konal aj bez podnetu k danému konaniu alebo sa v tomto prípade právna úprava uspokojuje len domnienkami v rovine dohadov "niekoho o niekom".

Nemožno označiť za prijateľné, aby štát simuloval páchanie trestnej činnosti a zasahoval už do štádií, ktoré nemajú trestnoprávnu relevanciu a takéto provokovanie trestnej činnosti zakrýval subjektívnym presvedčením zo strany polície, pretaveným do operatívnych informácií. Trestná zodpovednosť sa v naznačenom prípade posúva do štádia, ktoré navonok nie je prejaveným trestným činom, ale výlučne vnútorným (duševným) stavom, ktorý sa umelo objektivizuje prostredníctvom operatívnych metód, teda ide o štádium, ktoré možno označiť za akúsi , ktorá však nie je trestne postihnuteľná; na uvedené zhodne poukazuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v tejto súvislosti, navyše, zdôrazňuje zásadu (za samotný úmysel spáchať trestný čin sa netrestá). Provokáciu, v zmysle vzbudenia dovtedy neexistujúceho rozhodnutia dotknutej osoby spáchať ten-ktorý trestný čin, je nutné označiť za neprípustnú; objektívne totiž smeruje k vzniku následku, ktorý je len fiktívnym a nie reálnym ohrozením alebo porušením spoločenských záujmov chránených Trestným zákonom, definovaných ako objekt trestného činu. S určitým nadhľadom sa tak javí, že štát v podstate v dôsledku toho, že nevie spoľahlivo preukázať trestnú činnosť určitej osoby, na podklade presvedčenia, že sa jej dopúšťa, umelo podnecuje ďalší trestný čin, ktorý od počiatku cielene monitoruje, aby "aspoň" tento bolo možné preukázať. Stotožňujeme sa s názorom, že takéto umelé vyvolávanie trestnej činnosti popiera zmysel a poslanie inštitútu trestného práva ako celku a je potrebné ho kategoricky odmietnuť. Na účely komparácie, podstatou vo všeobecnosti viac akceptovaného inštitútu agenta kontrolóra je dokumentácia smerovania a ďalšieho toku skutkového deja vo vzťahu k už spáchanému trestnému činu, na účel zabezpečenia usvedčujúcich dôkazov o trestnej činnosti.