Informácia o rozsudkoch Európskeho súdu pre ľudské práva vyhlásených v období od 21. mája do 30. júna 2024 - Ukrajina proti Rusku (Krym)

Tento medzištátny prípad sa týka v prevažnej väčšine udalostí na Kryme, vrátane Autonómnej krymskej republiky ("ARC") a mesta Sevastopoľ. Ukrajinská vláda tvrdila, že Ruská federácia bola zodpovedná za administratívnu prax porušovania ľudských práv chránených Dohovorom od 27. februára 2014, odkedy Rusko údajne vykonáva extrateritoriálnu právomoc voči Krymu. Ukrajinská vláda tvrdila, že systémové porušovanie ľudských práv bolo súčasťou rozsiahlej a prepojenej kampane politickej represie namierenej na potlačenie akejkoľvek opozície.

Sťažnosť č. 20958/14 konkrétne obsahuje tieto námietky: násilné zmiznutia osôb s tým spojené a nedostatočne efektívne vyšetrovanie, zlé zaobchádzanie a nezákonnú väzbu, rozšírenie uplatňovania ruského práva na Krym, ktoré má za následok, že od 27. februára 2014 súdy na Kryme už nemožno považovať za súdy "ustanovené zákonom" v zmysle Dohovoru, nemožnosť zvoliť si iné ako ruské štátne občianstvo, prepady v súkromných obydliach, obťažovanie a ponižovanie cirkevných predstaviteľov, ktorí nevyhovovali ruskej ortodoxnej viere, svojvoľné razie na obradných miestach a konfiškácie cirkevného majetku, potláčanie iných ako ruských médií, zakazovanie verejných zhromaždení a manifestácií na podporu ukrajinskej alebo krymsko-tatárskej komunity, ako aj ponižovanie a svojvoľné zadržiavanie organizátorov demonštrácií, vyvlastňovanie majetku občanov a súkromných podnikov bez náhrady, potláčanie vyučovania ukrajinského jazyka na školách a obťažovanie v školách po ukrajinsky hovoriacich detí, obmedzovanie slobody pohybu medzi Krymom a Ukrajinou, vyplývajúce z faktickej transformácie správnej hranice na štátnu hranicu medzi Ruskom a Ukrajinou, a cielená diskriminácia krymských Tatárov.

V sťažnosti č. 38334/18 ukrajinská vláda namietala viacero prípadov nezákonného pozbavenia osobnej slobody, trestného stíhania, zlého zaobchádzania a odsúdenia Ukrajincov za ich politické názory a/alebo proukrajinské aktivity na Kryme od začiatku roka 2014. Ukrajinská vláda tvrdila, že "po okupácii" miestne úrady na Kryme uplatňovali ruskú legislatívuproti extrémizmu, separatizmu a terorizmu na uväznenie krymských Tatárov a ukrajinských aktivistov.

Okrem toho, množstvo Ukrajincov zadržali splnomocnenci Ruska v "Luhanskej ľudovej republike" a "Doneckej ľudovej republike" a odovzdali ich ruským štátnym orgánom na trestné stíhanie. Nakoniec, množstvo Ukrajincov nalákali ruské úrady do Ruska, na Ruskom kontrolované územie alebo do Bieloruska, alebo vstúpili na územie Ruska na zákonný účel a potom boli zadržaní, mučení, aby sa priznali, a odsúdení ruskými súdmi zo spáchania vyfabrikovaných trestných činov. Podľa ukrajinskej vlády boli tieto osoby "politickými väzňami" v počte najmenej 71 v júni 2018 a v počte 203 v decembri 2022. Ukrajinská vláda tvrdila, že údajné porušenia v súvislosti s týmito "ukrajinskými politickými väzňami" nakoniec boli namierené na poníženie Ukrajincov a potlačenie akejkoľvek politickej opozície voči ruskej politike.

Niektoré z námietok sa v oboch uvedených sťažnostiach prekrývali (pokiaľ ide o systém voľby iného ako ruského občianstva a prevozy väzňov z Krymu na územie Ruskej federácie), kým iné sa týkali niektorých rovnakých udalostí alebo jednotlivcov. V oboch sťažnostiach ukrajinská vláda citovala viacero jednotlivcov a svedeckých výpovedí, aby ilustrovala mechanizmus systematických porušení ľudských práv. Porušenia sa týkali aj ukrajinského vojenského personálu, proukrajinských a euromajdanových aktivistov, protestujúcich, novinárov, spisovateľov a filmového režiséra (Olega Sentsova), cirkevných predstaviteľov (najmä metropolitu Klimenta zo Simferopoľa a Krymskej ortodoxnej cirkvi Ukrajiny), kňazov, krymských Tatárov a moslimov žijúcich na Kryme. Vláda tiež poukazovala na medzivládne správy (najmä správu úradu Vysokého komisára OSN pre ľudské práva z roku 2017 - "správa UNHCR z roku 2017", a ďalšiu správu z roku 2023, ktorú vypracoval Komisár Rady Európy pre ľudské práva, s názvom "Boj krymských Tatárov za ľudské práva"), správy mimovládnych organizácií, iné medzinárodné materiály a dokumenty, ktoré predložili ukrajinské štátne orgány.

Vo svojich písomných vyjadreniach ruská vláda buď poprela tvrdenia o porušovaní, ktoré považovala za vágne a neopodstatnené bez toho, aby sa využili právne prostriedky na vnútroštátnej úrovni, alebo sa využili len v malej miere, alebo nepredložila žiaden dôkaz ani informáciu, a to aj napriek žiadostiam Súdu. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa súdneho systému na Kryme od 27. februára 2014, poukázala na relevantné zákony a právne nástroje, na základe ktorých bol Krym z hľadiska ruského práva vyhlásený za súčasť Ruskej federácie. Ruská vláda predložila najmä tzv. "Zmluvu o pristúpení" podpísanú 18. marca 2014, kedy sa "Krymská republika" a mesto Sevastopoľ stali súčasťou Ruska, zákony federácie, ústavu a relevantnú legislatívu a zákonné ustanovenia vnútroštátneho právneho poriadku Ruskej federácie. Ruská vláda teda tvrdila, že akékoľvek opatrenia boli integrálnou súčasťou právneho systému Ruska, ktorý je plne v súlade s Dohovorom. Pokiaľ ide o systém voľby ruského štátneho občianstva, ruská vláda uviedla, že existovalo transparentné konanie na voľbu iného ako ruského občianstva.

V oboch sťažnostiach ukrajinská vláda namietala porušenia článkov 3, 5, 6, 8, 10 a 11 Dohovoru. V sťažnosti č. 20958/14 takisto namietala porušenie článkov 2, 9 a 14 Dohovoru, článku 1 Protokolu č. 1, článku 2 Protokolu č. 1 a článku 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru. V sťažnosti č. 38334/18 namietala aj porušenia článkov 7 a