Jurisdikčná imunita podľa aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie

Existencia imunítštátov je dôsledkom stretu dvoch suverenít:suverenity cudzieho štátu, voči ktorému uplatňuje iný štát svoju súdnu právomoc, a suverenity štátu uplatňujúceho túto súdnu právomoc, do ktorého jurisdikcie skôr uvedený štát zasiahol (uzavrel zmluvu podľa práva štátu súdu, spôsobil na území štátu súdu škodu na zdraví či na majetku a pod.). Imunity štátov sú teda jedným z prejavov zvrchovanosti a z nej vyplývajúcej nezávislosti a rovnosti štátov a sú založené na zásade Jurisdikčné imunity štátov a ich majetku, ako právny inštitút upravujúci výkon jurisdikcie jedného štátu ako subjektu medzinárodného práva voči inému štátu, subjektu medzinárodného práva, je súčasťou medzinárodného práva verejného. Pravidlá jurisdikčných imunítštátov a ich majetku sú čiastočne obsiahnuté v platných medzinárodných zmluvách; tieto typy zmlúv sú však buď regionálne obmedzené, alebo upravujú iba dielčie aspekty imunítštátov. Právnu úpravu štátnych imunít je tak potrebné hľadať predovšetkým v medzinárodnom práve obyčajovom, teda v kvalifikovanej praxi súdov, ktorú v tomto prípade tvoria predovšetkým rozhodnutia vnútroštátnych súdov jednotlivých štátov a vnútroštátne právne úpravy štátnych imunít. Pokiaľ ide o obsah právnej úpravy štátnych imunít, resp. rozsah imunity, ktorú požívajú štáty voči súdnej právomoci iných štátov, existujú dve základné doktríny či teórie - teória absolútnych imunít (či absolútnej imunity) štátov a teória obmedzených imunít (či obmedzenej imunity) štátov. V zásade platí, že historicky sa inštitút štátnych imunítvyvíjal a vyvíja od absolútneho poňatia k poňatiu reštriktívnemu, aj keď nemožno v tomto prípade hovoriť o jednoznačnom a priamočiarom trende. Podľa doktríny absolútnych imunít v ich "čistej forme" by štáty v dôsledku zásady zvrchovanej rovnosti štátov mali požívať imunity voči akémukoľvek výkonu súdnej právomoci iných štátov, pokiaľ sa tejto imunity dobrovoľne nevzdajú. Štáty, ktoré zastávali teóriu absolútnych imunít, ju však často neuplatňovali dôsledne: mnoho týchto štátov v praxi pripúšťalo možnosť podriadiť cudzí štát súdnej právomoci aj bez súhlasu tohto cudzieho štátu, a to najmä v prípade konaní týkajúcich sa nehnuteľností na území štátu súdu či na základe uplatnenia zásady vzájomnosti. Zrejme najvýznamnejšími zástancami absolútnej štátnej imunity boli v nedávnej dobe štáty bývalého socialistického bloku.Teória obmedzenej či funkčnej imunity štátov (či tzv. reštriktívne poňatie imunity štátov) však v zásade pripúšťa, aby súdy jedného štátu uplatňovali svoju právomoc voči cudzím štátom aj bez ich súhlasu, a to vo všeobecnosti vo všetkých prípadoch, kedy cudzí štát koná v rámci jurisdikcie iného štátu v súkromnom postavení, resp. v postavení právnickej osoby súkromného práva. Vznik a rozvoj koncepcie obmedzenej štátnej imunity vyvolali zrejme najmä nasledujúce skutočnosti: rozširujúca sa "nezvrchovaná", obchodná činnosť štátov v rámci jurisdikcie iných štátov; presadzujúce sa uplatňovanie zodpovednosti štátov pred ich vlastnými súdmi; rozširujúca sa prax, podľa ktorej sa cudzie štáty dobrovoľne vzdávali svojej imunity vo vzťahu k súkromnoprávnym transakciám, ktorých uzavretie bolo v záujme týchto štátov; a narastajúce vnímanie nespravodlivosti v prípadoch priznania absolútnej štátnej imunity voči dotknutým súkromným osobám. Jadrom reštriktívnehopoňatia štátnych imunítje rozlišovanie súkromnoprávnych činností (tzv. vo vzťahu ku ktorým cudzí štát nepožíva imunity, a úkonov predstavujúcich výkon zvrchovaných právomocí (tzv. ktoré sú imunitou chránené.

Je potrebné poznamenať, že právne akty Európskej únie z oblasti medzinárodného práva súkromného a ich jurisdikčné normy neobsahujú špecifické ustanovenie o jurisdikčnej imunite, porovnateľné s § 47 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v platnom znení (ďalej len "ZMPSP"). Európska doktrína jurisdikčnej imunity sa preto vyvíjala len cez judikatúru Súdneho dvora Európskej únie k týmto nástrojom, predovšetkým z hľadiska výkladu pojmu "občianske a obchodné veci" v rámci systému Brusel I [Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach], počnúc rozsudkom vo veci LTU v. Eurocontrol, 29/76 zo 14.10.1976. Táto doktrína vychádza primárne z chápania imunity štátu ako funkčnej imunity a rozlišovania a