Správa CEPEJ a súčasné problémy slovenského súdnictva

Správa¹⁾ k stavu justície (ďalej aj "správa k CEPEJ") je produktom²⁾ Európskej komisie pre efektívnu spravodlivosť (ďalej aj "CEPEJ"), konkrétne tímu expertov v pestrom zložení rôznych právnych kultúr³⁾ za pomoci expertov navrhnutých z neznámych dôvodov Výskumným inštitútom pre súdne výskumy v Taliansku (IRSIG-CNR).⁴⁾ Expertom nemožno závidieť. Ťažko možno predpokladať, že by ktorýkoľvek z nich mal so slovenským súdnictvom predchádzajúcu skúsenosť alebo si mohol jeho problémy pri znalosti slovenského jazyka naštudovať či už dlhším pobytom na ktoromkoľvek súde, alebo aspoň z pár publikácií o problémoch slovenskej justície. Potreba zahraničných expertov je únikom od našej vlastnej neschopnosti vyjadriť, čo je na slovenskom súdnictve zlé, v čom zlyháva, alebo o ňom, nebodaj, uviesť niečo pozitívne. Nedostatok domáceho seriózneho uvažovania má nahradiť ozdoba zahraničných expertov z eurofondov.⁵⁾ Predmetom bližšej recenzie alebo kritiky sa však správa CEPEJ nestala a v súčasnosti je základným prameňom kabinetných, verejnosti stroho formulovaných úvah o slovenskej justícii.

V úvode správy sa uvádza, že je súčasťou projektu reforiem slovenského súdnictva, pričom CEPEJ bola požiadaná vládou Slovenskej republiky, aby vyhodnotila fungovanie slovenského súdnictva a vypracovala odporúčanie, ako ďalej zlepšiť efektívnosť slovenských súdov a kvalitu ich služieb na základe nástrojov a metodiky CEPEJ. Experti CEPEJ v rámci svojej činnosti navštívili šesť slovenských súdov. Následne boli vypracované dva dotazníky, na ktoré odpovedalo 125 a 110 respondentov. Dotazník bol zrejme spracovaný v slovenčine, keďže boli preložené len vybrané pripomienky respondentov. Okrem toho je zo správy zrejmé, že ako pramenný základ boli použité aj slovenské súdne štatistiky. Len tento pramenný základ stačil na to, aby bola vypracovaná správa, ktorá bola po pripomienkovaní ministerstvom spravodlivosti zverejnená. Pomerne úzky pramenný základ je jedným zo základných nedostatkov správy. Akoby sa na Slovensku o organizácii a efektivite justície doteraz nediskutovalo a nepublikovalo.

Veľa toho nebolo, no treba spomenúť relatívne nedávno publikovaný materiál, ktorého zadanie sa v podstate zhodovalo so zadaním správy CEPEJ: VALENTOVIČ, M., KAVICKÝ, R. .⁶⁾Nemožno nespomenúť publikáciu BOJARSKI, L., STEMKER KOSTER, W. Správa pre nadáciu otvorenej spoločnosti NOS-OSF, 2011. Staršieho dáta je, čo sa týka konkrétnosti navrhovaných opatrení, práca: VALKO, E. Bratislava, 2006. Niečo o stave slovenskej justície môže naznačiť aj kolektívom autorov spracovaná, nedávno publikovaná práca: LÁŠTIC, E., SPÁČ, S. (eds.) Bratislava: Univerzita Komenského, 2017. Bez ankiet sa o slovenskom súdnictve možno dozvedieť aj z množstva príspevkov na webových stránkach (https://www.najpravo.sk/ a lexforum.sk). Všetky tieto pramene však CEPEJ vo svojej práci opomenula alebo pre objektívne prekážky ani využiť nemohla. Preto vychádza len zo súdnych štatistík a z ankety. Úzky pramenný základ nemôže stačiť na formuláciu jasných a zdôvodnených záverov.

Metódy CEPEJ sú postavené len na izolovaných číslach a bližšie neanalyzovaných sociologických prieskumoch bez ich bližšieho spojenia, analýzy a komparácie. Bez poznania právnej kultúry možno len ťažko z izolovaných čísel a grafov pri analýze justičných procesov dospieť k správnym záverom. Nemožno sa čudovať, že nemecký právny sociológ vo svojom článku, v ktorom opisuje európske justičné indikátory, uvádza chronicky citovaný výrok Alberta Einsteina: ⁷⁾

V prvej kapitole (s. 6 - 27) sa CEPEJ zaoberá slovenským súdnym systémom a organizáciou súdnictva. Osobitne sa venuje zárukám nezávislosti súdnictva, súdnej samospráve, príslušnosti a špecializácii súdov a sudcov a súdnej mape. Správa má v tejto časti čisto deskriptívny a neanalytický charakter bez akejkoľvek snahy o komparáciu či už z pohľadu vývoja slovenského súdnictva v posledných rokoch, alebo aspoň v porovnaní s inými justičnými systémami. V tejto časti správa formuluje závery o tom, že úloha výkonnej moci je v procese vymenúvania sudcov asi príliš významná (s. 10), existuje málo možností špecializácie sudcov okresných a krajských súdov, no netreba zriaďovať ďalšie špecializované súdy, ale hlbšie analyzovať nápad a rozloženie súdov tak, aby sa vytvorením špecializovaných oddelení na existujúcich súdoch vytvorili podmienky špecializácie sudcov (s. 16). Okrem toho správa vyjadruje viacero čiastočných, prevažne ako predbežne formulovaných záverov či domnienok. Slovami správy: (s. 27). Tieto slová celkom devalvujú význam celej prvej kapitoly správy, keďže čiastočné závery o tom, že špecializácia sudcov je potrebná (s. 16), v nedávnom období kauzálnou príslušnosťou prehĺbená špecializácia súdov sa osobitne pri celoslovensky kauzálne príslušných špecializovaných súdoch nepovažuje za správny nástroj (s. 19); niektoré kauzálne špecializácie sú príliš úzke (s. 20); v Európe je zrejmý trend znižovania počtu súdov (s. 24) a slovenské súdy nie sú obsadené plánovaným počtom sudov (s. 25); sú viac ako jasné bez toho, aby ich zistenie musel konštatovať tím zahraničných expertov. Dôkazom toho je, že pri záveroch sa jedným dychom spomína, že takmer všetky závery možno podporiť vyjadreniami anonymných respondentov. Inak povedané, závery správy CEPEJ sa zhodujú s prevažujúcou predstavou, ktorá bola zistená z ankety.

Celkom obskúrny je argument správy (s. 25) o tom, že Uvedením tejto krátkej argumentácie zo správy sa v žiadnom prípade nechce vyjadriť opak názoru, podľa ktorého je na Slovensku dostatok sudcov a iných zamestnancov súdov. Komparácia CEPEJ je však značne povrchná. Porovnávanie slovenského justičného systému s mediánom všetkých európskych systémov je nenáležité, keďže jednotlivé európske justičné systémy fungujú v iných podmienkach.

Právom jednotlivých štátov sú súdom zverované úlohy, ale predpisované metódy ich riešenia sa značne líšia a vytvárajú rôzne predpoklady na to, čím a v akom rozsahu sa súdy musia zaoberať. V zásade asi nemožno dospieť k záveru, že by úlohy súdov na Slovensku a napríklad vo Veľkej Británii boli totožné. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že predpísané súdne postupy by boli rovnako náročné na pracovný čas sudcu na Slovensku a v Rakúsku. Vo všeobecnosti však v stredoeurópskom priestore, ktorý vychádza z nemeckej a rakúskej právnej kultúry, platí, že súdnictvo je dlhodobo tvorené tak, že je osobitne náročné na počty sudcov, zatiaľ čo iné justičné systémy sa vyznačujú vyšším počtom pomocného súdneho personálu alebo tým, že zo systému justície sú vylúčené orgány, ktoré preberajú justičné úlohy bez toho, aby ich personálne obsadenie bolo započítané do justičného systému. Pri porovnávaní s Veľkou Britániou nie je korektné ani porovnávanie výdavkov na justičný systém, keďže úlohy súdnictva preberajú orgány platené z komunálnych rozpočtov.⁸⁾ V stredoeurópskych porovnaniach finančnej a personálnej náročnosti však slovenská justícia nefiguruje na osobitne negatívnych priečkach. V Európskej únii v prepočte na obyvateľa len tri krajiny a v prepočte k hrubému domácemu produktu len šesť krajín vynakladá na súdy menej ako Slovensko. Z členských postkomunistických krajín iba Estónsko a Rumunsko majú nižší počet sudcov na 100 000 obyvateľov, pričom v tejto kategórii je Slovensko prekonané nielen Českom, Poľskom, Chorvátskom, Slovinskom a Maďarskom, ale aj relatívne tesne Nemeckom a Rakúskom.⁹⁾ Aj na toto porovnanie však treba nahliadať s odstupom a v žiadnom prípade ho nemožno chápať ako volanie po väčšom počte sudcov. Možno pri porovnaní celkovo vysokoškolsky právne vzdelaných zamestnaných osôb nielen na súdoch (vyšší súdni úradníci), ale aj na prokuratúre (postkomunistické systémy sa vo všeobecnosti vyznačujú vysokým počtom zamestnaných na prokuratúrach či štátnych zastupiteľstvách) by slovenský systém nevyznel ako relatívne poddimenzovaný.

Pri úvahách o reformách slovenského súdnictva sa v konečnom dôsledku netreba zameriavať na počty sudcov, ale skôr na to, či slovenskému súdnictvu nie je zverený až príliš široký rozsah úloh, a to, či slovenské súdne postupy či už vytvorené právnymi predpismi, alebo súdnou obyčajou sú oproti iným systémom dostatočne efektívne. Možno sa len domnievať, že slovenský systém by v porovnaniach efektívnosti vyznel ešte horšie ako pri porovnávaní počtu sudcov v jednotlivých európskych krajinách. Nesprávne nastavenia procesných predpisov, rozkvet procesných práv, neutíchajúca snaha o transparentnosť, nezvládnutá elektronizácia a predstava o tom, že o všetkom v systéme slovenskej spravodlivosti majú rozhodovať súdy, ktorých úlohou je zabezpečenie komplexného šťastia všetkých zúčastnených, vedie k rozširovaniu úloh a komplikovaniu pracovných metód slovenských súdov. S týmto sa spája hypertrofia súdnych úkonov, rozhodnutí a ich textov. Z obohratých platní posledného desaťročia treba spomenúť bezhraničnú ochranu spotrebiteľa, alternatívne tresty, rozširovanie práv obvinených a obetí trestných činov, neadresné štatistické zisťovania a do neprehľadného stavu dotiahnutá transparentnosť pri zverejňovaní súdnych rozhodnutí. Hypertrofia nezmyselných úloh vedie k hypertrofii zúčastnených subjektov a ich práv s následnou hypertrofiou súdnych úkonov, rozhodnutí a ich textov. Po optimalizácii procesného práva volá vo všeobecnosti aj CEPEJ (s. 102). Konkrétne nástroje však možno vytvoriť len hlbšími diskusiami o malých riešeniach relatívne nepodstatných problémov, ktoré slovenskej legislatíve a riadeniu slovenských súdov celkom chýbajú.

V druhej kapitole správa analyzuje efektivitu slovenskej justície podľa rozpočtu jednotlivých hodnotených súdov. Pre hodnotenie systému za rozhodujúci faktor považuje finančný náklad na vec. Následne však uvádza: (s. 52). K tomu však treba uviesť, že určenie ukazovateľa nákladu na vec je výsledkom jednoduchého matematického výpočtu a od správy treba požadovať viac ako len jednoduché počtárske operácie.

Druhá ka pitola niektoré postrehy konštatuje, no len ťažko možno predpokladať, že by išlo o závery, ktoré boli slovenskému súdnictvu doteraz zahalené. Prvým príkladom je konštatovanie toho, že (s. 31). To, že mzda súdnej administratívy a vyšších súdnych úradníkov najmä v ekonomicky vyspelejších častiach Slovenska vedie nielen k znižovaniu kvality personálneho obsadenia súdov a často, dokonca, aj k nemožnosti obsadenia konkrétneho pracovného miesta, je fenomén, ktorý slovenskú justíciu trápi bez povšimnutia v podobe konštruktívneho riešenia pomerne dlhé obdobie. Zvyšovaniu príjmov v súkromnej sfére slovenský verejný sektor nestačí nielen v oblasti súdnictva. Ešteže platy sudcov sú valorizované v závislosti od vývoja priemernej mzdy a slovenská politika už dlhšie odoláva iracionálnemu tlaku na ich znižovanie.

Na strane jednej je slovenská či už justičná, policajná, alebo všeobecná správa európskym lídrom v počte zamestnaných úradníkov, no na druhej strane je na chvoste ich odmeňovania. Kvantita, ktorá sa prejavuje hrúbkou slovenských spisov, rozsiahlymi formulármi a odôvodneniami súdnych a administratívnych rozhodnutí, je sprevádzaná nedostatkom rýchlosti a kvality riešenia pre verejný záujem a občana, ktorý si zvolil alebo ho, nebodaj, stretla právna cesta. Dochádza k odcudzovaniu občanov a ich problémov od rôznych štátom vytvorených systémov, pričom z toho procesu nemožno vyňať ani do seba zahľadený justičný systém. Symbolickým prejavom tohto stavu je zo strany legislatívy uprednostňovanie rekodifikácie procesných predpisov pred právom hmotným, a to nielen v podobe nových kódexov, ale aj v podobe legislatívnych počinov súčasného volebného obdobia. Legislatívu možno ešte predbieha samotné súdnictvo, ktoré preferovaním procesných otázok pred riešením problémov hmotného práva a s tým spojených skutočných problémov len prehlbuje svoju izoláciu voči verejnosti, a to nielen tej právnickej.

Správa v druhej kapitole (s. 33) rozpoznala, že celkový rozpočet na slovenské súdnictvo od roku 2012 do roku 2016 medziročne stúpa, počet sudcov je stabilný, no počet došlých vecí od roku 2012, najmä od roku 2013 klesá, pričom o všetkých týchto zisteniach uvádza, že ide o trendy. To, že pri rovnakom počte sudcov a iných zamestnancov súdov sa rozpočet súdnictva medziročne zvyšuje, je prirodzeným následkom valorizácie, bohužiaľ, predovšetkým len sudcovských platov, za ktorými celkom nedôvodne zaostáva valorizácia miezd administratívy. Náklady na odmeňovanie zamestnancov sú najvyššou nákladovou položkou akéhokoľvek justičného systému. Skutočnosť, že počet sudcov je v priebehu štyroch sledovaných rokov v zásade rovnaký, je prirodzeným následkom toho, že nastavenie počtu sudcov môže len ťažko reagovať na medziročné zmeny nápadu, ktoré ťažko možno nazvať trendom. Osobitne vtedy, ak sa nesledujú dôvody, pre ktoré došlo k takým výrazným zmenám. Vyvodzovanie trendov v súvislosti s porovnaním nápadu v priebehu len štyroch rokov sa javí ako nesprávny prístup aj s ohľadom na to, že skoršie analytické materiály pracujú pri hľadaní trendov s omnoho dlhšími časovými obdobiami.¹⁰⁾

V sledovaných rokoch 2012 až 2016 bol v zásade stabilný nápad trestnej agendy, keďže stíhanej kriminality je v podstate rovnako za celé sledované obdobie. V zásade stabilný nápad je vo veciach dedičských a rodinných. Stabilný je civilný nápad v tej časti, v ktorej sú zapisované "žaloby obyčajných ľudí proti obyčajným ľuďom", keď na žiadnej zo strán nie je poskytovateľ spotrebiteľských nezaplatených služieb. V priebehu rokov 2012 až 2016 bol výrazne nestabilný nápad v exekučných veciach a veciach spotrebiteľských a podnikateľských zaplatení, čo súvisí s troma faktormi, ktoré sa v rokoch 2012 a 2016 prejavili výraznou nestabilitou. Predovšetkým roky 2012 a 2013 boli poznamenané omnoho vyšším nápadom ako v predchádzajúcich obdobiach, čo bolo spôsobené nápadom tzv. hromadných žalôb. Išlo najmä o podania spôsobené nesystémovým a zlomyseľným vymáhaním spotrebiteľských pohľadávok nebankovou spoločnosťou.

Ďalší faktor, ktorý mal vplyv na zvýšenie nápadu v roku 2012, spočíval v tom, že sa výrazne zvýšil počet zapisovaných vecí do registrov exekúcií a platobných rozkazov. Tento jav vyplynul z toho, že sa výrazne zvýšil počet návrhov na zaplatenie rôznych spotrebiteľských (nesplatené úvery, dlhy na spotrebných službách) a verejnoprávnych dlhov. Zvýšenie počtu uplatnených spotrebiteľských dlhov súviselo s vývojom ekonomiky. Súkromný sektor pred krízou spotrebiteľom veľa požičal, no spotrebitelia počas krízy riadne nesplácali, čo sa s odstupom času prejavilo v množstve pohľadávok uplatnených na súdoch. Riadne splácané neboli ani dlhy verejnému sektoru (sociálne a zdravotné poistenie, administratívne a policajné sankcie), ktorý si svoje pohľadávky aj pod vplyvom razancie administratívy predchádzajúcej vlády uplatňoval v exekučných konaniach. Stabilizácia ekonomiky sa prejavila v rokoch 2015 a 2016 zníženým nápadom v exekučných veciach. Možno i verejný sektor v predvolebnom období uvoľnil svoje prístupy k svojim dlžníkom.

Posledným faktorom, ktorý nepochybne prispel k tomu, že v rokoch 2015 a 2016 došlo k zníženiu nápadu, bolo zrušenie osobitných súdnych registrov platobných rozkazov (Ro a Rob) v roku 2015. Tieto registre výrazne deformovali súdne štatistiky v tom, že v podstate jedna vec , t.j. jedno zaplatenie bolo zapisované v množstve prípadov dvakrát. Raz do registra Ro alebo Rob a následne v prípade neskončenia veci platobným rozkazom, čo je vzhľadom na nastavenie procesného práva pomerne častý prípad, do registra C, Csp alebo Cb. Je len subjektívnym zistením, že zrušenie registrov platobných rozkazov viedlo na súdoch k zrýchleniu vybavovania vecí o zaplatenie. Ani to však nestačilo politickej moci, ktorá v roku 2016 údajné zlyhávanie pri vydávaní platobných rozkazov riešila prijatím špecializovaného inštrumentu za súčasného zamestnania ďalších zamestnancov, predovšetkým vyšších súdnych úradníkov.

Znižovanie nápadu v rokoch 2012 až 2016 bolo spôsobené rozdielmi v nápade hromadných podaní, vývojom ekonomiky a zmenou spôsobu zapisovania vecí do súdnych registrov. Externé či už ekonomické, alebo legislatívne zásahy sú hlavným faktorom výraznej nestability nápadu na slovenské súdy, ale aj výraznou prekážkou v efektívnom plánovaní slovenského súdnictva. Inak tomu nebude ani v najbližších rokoch. Už v predchádzajúcom roku bol celkový nápad vecí na slovenské okresné súdy znovu výrazne znížený. Posledné reformy úpadkového práva, ktoré bez hlbších diskusií nadobudli účinnosť v priebehu predchádzajúceho roka, sú k slovenským dlžníkom viac ako štedré a spôsobujú to, že súdne vymáhanie nesplatených, predovšetkým spotrebiteľských pohľadávok sa pre mnohých veriteľov stáva zbytočným mrhaním financií na trovy či už základných, alebo exekučných konaní. Tešme sa zo zníženého nápadu, či však nastavený model exekučného a úpadkového práva môže byť ekonomicky udržateľný alebo sa nestane len ďalším faktorom, ktorý znižuje dôveru slovenských občanov v právo, ukáže len budúcnosť. Prvými obeťami sú exekútori. Popri sudcoch najobľúbenejšia "lovná zver" slovenskej politiky. Zmeny sa však budú prejavovať v poklese nápadu na slovenské okresné súdy. Zmeny v exekučnom a úpadkovom práve z rokov 2016 a 2017 riešili len symptómy týchto právnych odvetví v podobe množstva neskončených exekúcií. Preto sa prejavujú len v podobe zníženého nápadu na slovenské súdy, a nie vo zvýšení dôvery v slovenské súdnictvo. Samozrejme, že argument zníženého nápadu týchto menej náročných vecí bude prvým bodom v politickom naratíve o tom, či je na Slovensku dostatočný počet sudcov.

O organizácii súdnictva možno ťažko uvažovať v krátkodobých horizontoch. Zmeny počtu sudcov a administratívnych zamestnancov nemožno vykonávať tak, že ich počet by mal vyplynúť z nápadu vecí za niekoľko pár predchádzajúcich rokov. Osobitne vtedy, keď trendy nápadu sú výsledkom náhodných externých faktorov. Správa CEPEJ však takto nesprávne, v neznalosti slovenských podmienok pracuje pri analýze zaťaženosti krajských súdov v Bratislave, Žiline, Košiciach a Banskej Bystrici. Príkladom sú zvýraznené konštatovania (s. 37): a (s. 46): Liečenie symptómov a nie príčin je základnou a stále sa opakujúcou chybou kontinuálnej 30-ročnej reformy slovenského súdnictva. Správa CEPEJ má už v začiatkoch všetky predpoklady na to, aby sa stala len ďalšou epizódou tohto procesu. Platí to o to viac, že CEPEJ sa nevyvaruje ani triviálnym lapsusom. V tabuľke 4 (s. 36) a následne v grafe - obrázok 6 (s. 39) pracuje s nesprávnym počtom obyvateľov v obvode Krajského súdu v Žiline. V obvode tohto krajského súdu nežije približne 1 380 000, ale približne 690 000 obyvateľov. Obdobným spôsobom ako pri krajských súdoch správa pracuje aj pri okresných súdoch, keď vykazuje údaje o okresných súdoch Bratislava I, Banská Bystrica, Galanta, Senica, Košice I, Piešťany a Martin. Tieto štatistické ukazovatele nijak neanalyzuje. Len stroho konštatuje, že sa počet došlých vecí na všetkých súdoch znižuje, počet aktívnych sudov zostáva v zásade rovnaký, no rozpočet sa zvyšuje.

Zaujímavejšie isto pôsobí tabuľka (s. 46), ktorá zachytáva počty obyvateľov v jednotlivých obvodoch okresných súdov a počet došlých vecí na sudcu. Je zrejmé, že na Slovensku sú súdy, v obvode ktorých nežije ani 40 tisíc obyvateľov, ale aj súdy, v obvode ktorých je viac ako 200 tisíc obyvateľov. Na takéto zistenie isto netreba okrem vlastivedných znalostí žiadne bližšie analytické uvažovanie. Zarážajúco pôsobia údaje o nápade vecí na sudcu na jednotlivých súdoch. Na Slovensku sú súdy, pri ktorých je nápad vecí na sudcu v roku 680, ale aj 1 949 vecí. Nepochybne ide o rozdiely, ktoré treba riešiť.

Najpodstatnejším výrokom druhej kapitoly správy je záver (s. 52) o tom, že Skôr by sa žiadalo dodať, že nákladmi na vec ako faktorom na určovanie zabezpečenia súdnictva sa pri porovnávaní jednotlivých súdov skôr zaoberať netreba. Účelnejšie je presnejšie určiť, koľko a akých súdov na Slovensku má byť, koľko zamestnancov tieto súdy majú mať a následne tento plán dodržiavať. Inými slovami to konštatuje aj samotná správa (s. 56) V ostatnom však správa v ničom nepomáha a len odkazuje na zahraničné modely určovania sudcov postavené na klasifikácii množstva času potrebného na rozhodnutie určitých vecí. K tomu však treba uviesť, že tak, ako je pre počty určovania sudcov a iných zamestnancov súdov vysoko nestabilným faktorom ročný nápad vecí, tak nestabilný je v slovenských podmienkach i čas potrebný na vybavenie určitej veci.

Tretia ka pitola správy s nadpisom Sudcovia a súdni úradníci má takmer výlučne deskriptívny charakter. Opisuje nedávno reformovaný proces výberu budúcich sudcov a charakterizuje ho ako zdĺhavý a zložitý s tým následkom, že nie je možné vylúčiť, že najlepší a najkvalifikovanejší nie sú ochotní uchádzať sa o funkciu sudcu (s. 60). Tak tomu je. V tomto prípade správa výnimočne navrhuje aj konkrétne, no izolované riešenie na urýchlenie procesu v podobe bezpečnostnej previerky, ktorá bude predchádzať výberovému konaniu. Slovenské súdnictvo sa možno stane podstatným zadávateľom Národného bezpečnostného úradu. Na druhej strane má správa výhrady k transparentnosti prideľovania jednotlivých úspešných kandidátov z hromadných výberových konaní na jednotlivé súdy (s. 59). Okrem toho konštatuje všeobecne známu skutočnosť, že slovenské súdy nie sú obsadené plánovaným počtom sudcov (s. 58), teda že majú dočasný, no z pohľadu celého systému pretrvávajúci podstav. Z hľadiska určenia počtu sudcov a zamestnancov súdu v tejto časti správa odkazuje na zahraničné metódy určovania počtu sudcov. Opäť bez toho, že jedným z najväčších problémov plánovania slovenského súdnictva je výrazná medziročná nestabilita množstva prichádzajúcich vecí. Pri niektorých záveroch ani vlastne nejde o súvislé odporúčanie,¹¹⁾ ale spojenie hodnôt ako transparentnosť a konkurencieschopnosť bez bližšej analýzy súčasného systému výberu slovenských sudcov. Transparentnejším už hádam výber slovenských sudcov ani nemôže byť.

Hlavným heslom podkapitoly Príprava sudcov (s. 62 - 63) je to, že noví sudcovia a predsedovia súdov nepodstupujú žiadnu odbornú prípravu pred nastúpením do funkcie ani počas plnenia si svojich povinností. Tomu nasleduje ponosa Združenia sudcov Slovenska k faktickej absencii justičného čakateľa v súčasnom systéme. Terčom kritiky bez akejkoľvek hlbšej analýzy sa stáva Justičná akadémia a absencia povinnosti účasti na jej vzdelávacích podujatiach. Akoby podmienkou výkonu funkcie sudcu na Slovensku nebolo absolvovanie právnickej fakulty, vykonanie justičnej alebo advokátskej skúšky a vzdelávať sa dá len na Justičnej akadémii Slovenskej republiky a nie napríklad večerným čítaním zahraničnej právnickej literatúry.

Povinnosť vzdelávania, osobitne v oblasti etiky na kurzoch a workshopoch, je odporúčaním ďalšej podkapitoly s názvom Súdna disciplína a etika (s. 63 - 65). Podkapitola okrem všeobecného a povrchného opisu sudcovského disciplinárneho práva a všeobecne známych odporúčaní, ktoré sú predmetom pretrvávajúcej diskusie o etickom kódexe slovenských sudcov, obsahuje obskúrne a izolované sociologické závery o charaktere slovenských sudcov (s. 64): ¹²⁾ Tento záver je v rozpore so subjektívnou sociálnou skúsenosťou autora - predsedu vidieckeho súdu v každodennom kontakte nielen s kolegami "VIP" členmi miestnej komunity, ale aj so sociálnym prostredím 11. najväčšieho slovenského malomesta. Aj keď sa slovenským vidieckym sudcom neetické a niekedy aj kriminálne konanie nevyhýba, diskusie o etike slovenských sudcov sú živené skôr medializovanými konaniami sudcov z nášho hlavného mesta a z vyšších priečok slovenského súdnictva. CEPEJ sa namiesto sledovania tlače, v ktorej sa každému prehrešku slovenského sudcu dostane širokého priestoru, obmedzil pri hodnotení etiky súdnictva len na strohý prepis záveru jednej osoby z dotazníka.

Strohá je podkapitola týkajúca sa postavenia vyšších súdnych úradníkov a ostatných zamestnancov súdov. Skryto opakuje to, čo je o týchto zamestnancoch chronicky známe už niekoľko rokov (s. 66): Je tomu tak. Podstatná časť zamestnancov súdu je frustrovaná výškou svojho platu. Nemalá časť tento pocit ventiluje fluktuáciou do iných, lepšie zaplatených povolaní, no vždy s obrovskou škodou pre justičný systém. Záujem o prácu na súde je limitovaný pracovnými podmienkami. Mzdou na prvom mieste. Zatiaľ čo platy sudcov sa s cieľom zachovania konkurencieschopnosti na pracovnom trhu valorizujú tak, ako tomu má byť, teda v závislosti od mzdy v národnom hospodárstve, nožnice medzi mzdami ostatných zamestnancov súdov a mzdami v súkromnom sektore sa stále viac roztvárajú. K tomu prichádza frustrácia vyšších súdnych úradníkov z neuspokojených snáh o kariérny postup pri rovnakom dosiahnutom vzdelaní ako v prípade sudcov a sklamanie z obsahu práce, ktorej podstatnou časťou je tvorba nezmyselných procesných uznesení týkajúcich sa spravidla nezmyselného nastavenia či už trestného, alebo civilného vykonávacieho konania. Aké uspokojenie má právnikovi s univerzitným vzdelaním prinášať rozhodnutie o zastavení exekúcie a odmene exekútora v exekučnom konaní, ktoré začalo v čase, keď ešte navštevoval základnú školu a v ktorom sa roky neúspešne vymáhala bagateľná suma, keď na ôsmych stranách textu exekútorovi a oprávnenému vysvetľuje, že odmena za celkovú neschopnosť štátu vymáhať právo nie je požadovaných 133,10 eur, ale len 55,28 eur.

Štvrtá ka pitola správy rozoberá otázky riadenia a obsadenia súdov. V úvodných častiach ide viac-menej o prepis ustanovení zákonov o tom, akým spôsobom sa kreujú a aké úlohy majú predsedovia súdov a sudcovské rady, ako sú organizované súdne registre a aké kompetencie majú sudcovia, súdni tajomníci, vyšší súdni úradníci a asistenti. Absentuje akýkoľvek postreh alebo podnet na zmenu.

Z ničoho nič sa objavujú závery, podľa ktorých by predseda súdu nemal vykonávať rozhodovaciu činnosť. Na to niektorí sudcovia oponujú, že predsedovia môžu mať svoj vlastný nápad (s. 68 - 69). Otvára sa tým tabu slovenského justičného systému, v ktorom absentuje štandard určenia toho, v akom pomere by mal byť predseda či podpredseda zaťažený na strane jednej riadiacou a na strane druhej rozhodovacou činnosťou. CEPEJ volá po komunikácii, výmene dobrých skúseností a budovaní spoločnej manažérskej kultúry. V tomto t