ZR XIX/2019 (66/2015) – ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1 Sža 48/2014)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 5/2015, s. 33 – 41.

I. Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

II. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré je vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. januára 2015, sp. zn. 1 Sža 48/2014)

Krajský súd v K. rozsudkom zo dňa 8.októbra 2014 potvrdil rozhodnutie zo dňa 09.06.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil azyl navrhovateľovi a súčasne podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo potrebné potvrdiť ako vecne správne. Dôvodom neudelenia azylu navrhovateľovi bolo nesplnenie relevantných podmienok pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle. Navrhovateľ žiadosť o udelenie azylu zdôvodnil v Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 18. 3. 2014 skutočnosťou „aby dosiahol svoje ciele“, medzi ktoré patrí získať slobodu, príležitosť študovať, prácu a stabilný život, ktorým odporca venoval náležitú pozornosť a vykonal dokazovanie okrem výsluchu navrhovateľa aj obsahom správ o krajine pôvodu (č. 1. 48-63 administratívneho spisu), ktorých podstatnú časť v rozhodnutí s uvedením zdrojov aj uviedol. Krajský súd pri posudzovaní rozhodnutia odporcu poukazuje na skutočnosť, že odporca správne vyhodnotil výpoveď navrhovateľa vo všetkých dôvodoch jeho odchodu z krajiny pôvodu.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru krajského súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon o azyle definuje ako prenasledovanie [§ 2 písm. d) bod 1], okrem všeobecných predpokladov (objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe – navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu, teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané. Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu v zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Obdobne navrhovateľ nečelil ani takému konaniu zo strany neštátnych pôvodcov. Navrhovateľ bol síce niekoľkokrát zadržiavaný a uväznený kvôli pokusom o útek z krajiny, ale tak, ako to vyplýva aj z Príručky UNHCR z roku 1992 – Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov (bod 167 a nasl.), za utečencov nemožno považovať osoby, ak jediným motívom pre zbehnutie alebo vyhnutie sa vojenskej službe bola nechuť k vojenskému výcviku alebo strach z boja. Na druhej strane UNHCR uznáva, že pokiaľ by si výkon vojenskej služby vyžiadal účasť vo vojenských operáciách, ktoré sú v rozpore s jeho vnútorným politickým, náboženským alebo morálnym presvedčením alebo svedomím, je možné trest alebo jeho hrozbu za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe považovať za prenasledovanie. Výnimočnými situáciami pritom musia byť vojenské operácie (činy) podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ktoré sú zavrhnutiahodné z pohľadu medzinárodného spoločenstva pre ich rozpor s morálkou. Trest hroziaci žiadateľovi o azyl za dezerciu alebo vyhnutie sa vojenskej službe je možné považovať za prenasledovanie, až po splnení týchto ostatných predpokladov definície.

Skutočnosti uvádzané navrhovateľom v priebehu celého azylového konania sa krajskému súdu javia z hľadiska bezprostredného ohrozenia navrhovateľa v prípade zotrvania v krajine pôvodu ako neopodstatnené a nasvedčujú iným pohnútkam navrhovateľa než tým, ktoré sú ako dôvody na udelenie azylu uvedené v Ženevskom dohovore a zákone o azyle a potvrdzujú záver, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené podmienky na udelenie azylu podľa § 8 alebo § 10 zákona o azyle. Z Dotazníku žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 18. 3. 2014 totiž vyplýva skutočnosť, že navrhovateľ nepožiadal o udelenie azylu z obavy o svoj život tak, ako to uviedol vo Vyhlásení cudzinca č. PPZ-HCP-SE1-12/2014 zo dňa 11. 3. 2014 pred pracovníkmi UPZC Sečovce, pretože podľa jeho výpovede skutočné dôvody ozrejmil až pri pohovore. Obával sa, že po vrátení do krajiny pôvodu by bol uväznený, po prepustení z ktorého by musel pracovať pre armádu a nemohol by viesť život aký chcel a on takto ďalej žiť nechcel.

V prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Krajský súd nepovažoval námietky navrhovateľa ohľadne nedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a rozporu zisteného skutkového stavu s obsahom spisov, za dôvodné. Námietky navrhovateľa podľa krajského súdu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považoval za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom došiel k záveru, že ten rozsiahle dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami, k ich vyhodnoteniu nemal krajský súd žiadne výhrady, a preto rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť podľa § 250q ods. 2 O. s. p.

Navrhovateľ podal proti rozsudku krajského súdu včas odvolanie a to z nasledujúcich dôvodov: súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

a) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

b) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ uviedol, že je mladý muž pochádzajúci z Eritrey. V krajine pôvodu mal nastúpiť na povinnú vojenskú službu, z ktorej utiekol avšak potom, čo ho našli bol väznený a následne navrátený do vojenského tábora. Obáva sa opätovného väznenia a mučenia, ktoré vo väzniciach prebieha, a bol by mu vystavený. Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z nasledujúcich dôvodov: dezercia z vojenského tábora, osobné skúsenosti s ponižujúcim zaobchádzaním počas jeho uväznenia, obavy pred opätovným potrestaním, a to tak z dôvodu dezercie, vyhýbaniu sa vojenskej službe, ako aj jeho postavenia ako neúspešného žiadateľa o azyl.

Podľa navrhovateľa krajský súd, tak ako aj odporca pred ním, nedostatočne zistil skutkový stav veci s ohľadom na postavenie navrhovateľa ako osoby vyhýbajúcej sa vojenskej službe. Poukázal na to, že v Eritrey je povinná vojenská služba. Nenastúpen