Dôkazné bremeno v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 21. novembra 2019 predbežne prerokoval sťažnosť dvoch sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") a práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 10 Co 68/2016 z 30. marca 2017, za účasti zdravotníckeho zariadenia (ďalej aj "žalovaný") a uznesením sp. zn. II. ÚS 337/2019 ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovatelia podali žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do ich rodinného a súkromného života v súvislosti s úmrtím ich matky (sťažovateľka v 1. rade) a sestry (sťažovateľ v 2. rade) v dôsledku neposkytnutia správnej lekárskej starostlivosti nebohej zo strany zdravotníckeho zariadenia.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 16 C 142/2010 z 15. októbra 2015 návrh v celom rozsahu zamietol s odôvodnením, že sťažovatelia neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi zavineným konaním pracovníkov zdravotníckeho zariadenia a úmrtím nebohej, ako ani nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania považoval okresný súd za preukázané, že zo strany pracovníkov zdravotníckeho zariadenia došlo "k určitým pochybeniam" tak, ako to vyplýva z navrhovateľmi predloženého znaleckého posudku z 25. novembra 2008 a z posudku znaleckej organizácie z 5. januára 2012, no zároveň "nie je možné stanoviť jednoznačne príčinu smrti menovanej a nie je možné určiť, či znalcami uvedené pochybenia boli príčinou smrti menovanej pacientky".

Sťažovatelia podali proti tomuto rozsudku odvolanie, ktoré odôvodnili vadami podľa § 205 ods. 2 písm.a), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP. V odvolaní v podstatnom uviedli, že z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť, k akým skutkovým záverom súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ba ani to, ako vec právne posúdil. K tomu uviedli, že chýba akékoľvek zdôvodnenie ozrejmujúce, či súd za predpoklad zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do ich súkromného a rodinného života považoval preukázanie priamej príčinnej súvislosti medzi konaním či nekonaním zdravotníckych pracovníkov zdravotníckeho zariadenia a smrťou ich matky a sestry, a prečo za neoprávnený zásah považoval len prípadné zavinenie smrti ich matky a sestry a nie aj neposkytnutie zdravotnej starostlivosti spôsobom ustanoveným zákonom.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom ujmy žalobcom 1/a 2/ na ich súkromnom a rodinnom živote, keďže napriek tomu, že v konaní nebolo sporným, že ošetrujúci personál žalovaného pochybil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientke, matke žalobkyne 1/ a sestre žalobcu 2/, keď zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že vzťah medzi poskytnutou starostlivosťou a úmrtím pacientky sa vylúčiť nedá, avšak vzhľadom na absenciu pitevného nálezu nemožno príčinu zhoršenia jej zdravotného stavu jednoznačne a vyčerpávajúco stanoviť a nevykonanie pitvy zároveň znemožňuje kvantifikovať mieru pravdepodobnosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úmrtím. Zo znaleckého posudku zo dňa 5.1.2012 je zrejmé, že príčinu smrti pacientky nebolo možné jednoznačne stanoviť, keďže nebola nariadená pitva, ktorá ani z medicínskeho hľadiska nevyhnutná nebola s tým, že z priebehu klinického ochorenia a dostupných zdravotných záznamov (najmä vývoja zmien na EKG) možno opodstatnene predpokladať, že príčinou zhoršenia zdravotného stavu bola komplikácia základného ochorenia, t.j. infarktu srdcového svalu, prípadne reinfarkt.

Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov v podanom odvolaní, resp. v priebehu celého prvoinštančného konania, že žalovaný spôsobil smrť im blízkej osoby tým, že jej neposkytol riadnu zdravotnú starostlivosť vyplývajúcu mu zo zákona a nevykonal dostupné liečebné postupy smerujúce k záchrane jej života, keď predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je bezpečné preukázanie, že došlo k protiprávnemu zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, avšak v danom spore nebolo preukázané, že k smrti pacientky došlo porušením právnej povinnosti žalovaného, pretože bez vykonania pitvy, ktorú odmietla žalobkyňa 1/, sa nedala jednoznačne určiť príčina jej smrti, tzn. nebolo možné zistiť, či konanie zamestnancov žalovaného bolo spôsobilé privodiť pacientke smrť, pričom bolo potrebné prihliadnuť aj na to, že uvedená pacientka mala pred hospitalizáciou u žalovaného dlhodobo zdravotné problémy.

Súd prvej inštancie dospel podľa odvolacieho súdu k správnemu právnemu záveru, že v posudzovanej veci nedošlo k takému neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov, chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je i rodinný život, keď síce z objektívneho pohľadu je strata jediného z členov tohto rodinného spoločenstva celkom neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje jeho zostávajúcich členov - t.j. smrťou matky žalobkyne 1/ a sestry žalobcu 2/ došlo síce k narušeniu celistvosti ich rodiny - avšak na dr