ZR IV/2019 (75/2016) ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp.zn. 3 Cdo 358/2015)

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 16. decembra 2010 č. k. 8 C 60/1997-940 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi do 3 dní 1 653 831,90 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 6. júna 1997 až do zaplatenia; konštatoval, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O. s. p.). Vychádzal z toho, že 4. mája 1992 minister kultúry Slovenskej republiky udelil žalobcovi podľa § 12 ods. 5 zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania (ďalej len „zákon č. 468/1991 Zb.“) licenciu na rozhlasové vysielanie č. R-2 (ďalej len „licencia“). Licencia a podrobné podmienky k nej z 22. júna 1992 boli 23. júna 1992 odoslané žalobcovi, ktorý ich prevzal a Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky doručil v zákonnej lehote akceptačný list. Rozhodnutie o udelení licencie tým nadobudlo právoplatnosť a žalobcovi začala plynúť 180-dňová lehota na začatie rozhlasového vysielania, ktorá uplynula 1. februára 1993. Listom z 9. decembra 1992 Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie (ďalej len „Rada“) vyzvala žalobcu, aby v súvislosti s blížiacim sa termínom začiatku vysielania písomnou správou deklaroval pripravenosť plnenia podmienok licencie. Výsledky súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania preukázali, že žalobca mal už vtedy vypracovaný podnikateľský zámer na vysielanie X, podľa ktorého prebiehala aj príprava vysielania po organizačnej, technickej a personálnej stránke (žalobca napríklad a/ 18. decembra 1992 uzatvoril s materskou spoločnosťou X so sídlom v X kooperačnú dohodu, podľa ktorej mal mať zriadené vysielacie štúdio, prenechané know-how a zabezpečených reklamných klientov, b/ 15. januára 1993 potvrdil X záujem prenajať si priestory v stredisku X za účelom zriadenia štúdia techniky pre vysielanie hudobnej produkcie s tým, že kompletné technické vybavenie zabezpečí materská spoločnosť, c/ 18. januára 1993 objednal u X zabezpečenie vysielania na pridelenej frekvencii 104,8 MHz, ako aj dodávku modulačného signálu satelitným príjmom, inštaláciu paraboly v stredisku X na príjem rádiového signálu a požiadal o vypracovanie projektu s tým, že chce zahájiť vysielanie 1. februára 1993). Listom z 19. januára 1993 žalobca oznámil Rade, že je pripravený začať s vysielaním, Rada mu však oznámila (pozri jej list z 26. januára 1993), že licencia zanikla ex lege podľa § 12 ods. 5 zákona č. 468/1991 Zb. a na tom zotrvala aj na svojom zasadnutí 11. februára 1993.

Následne dotknutým osobám postupne oznamovala, aby nerobili úkony, ktoré by žalobcovi umožnili rozhlasové vysielanie na základe licencie, ktorá (podľa jej názoru) zanikla. Otázka zániku licencie zostala medzi účastníkmi konania sporná, žalobca sa preto jej vyriešenia domáhal v občianskom súdnom konaní. Rozsudkom Obvodného súdu Bratislava I zo 6. júla 1994 sp. zn. 9 C 234/1993 (v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z 20. októbra 1995 sp. zn. 7 Co 371/1994) bolo určené, že licencia žalobcu ku dňu, v ktorom mal začať vysielať, nezanikla. V prejednávanej veci preto súd prvého stupňa skúmal splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, pričom (aj so zreteľom na právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v zrušujúcom uznesení z 30. januára 2009 sp. zn. 8 Co 158/2005) vylúčil zodpovednostný režim podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané splnenie všetkých zákonných podmienok stanovených pre vznik všeobecnej zodpovednosti Rady za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jej právnej povinnosti v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Na základe skutkových zistení, ku ktorým dospel v priebehu dokazovania, uzavrel, že žalobca predloženými dôkazmi preukázal príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním Rady (oznámením o zániku licencie, ktorá v skutočnosti nezanikla) a vzniknutou škodou žalobcu (jeho ušlým ziskom, o ktorý prišiel z dôvodu nevysielania v rozhodnom období rokov 1993 až 1995, teda počas platnosti jemu udelenej licencie). Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca dostatočne preukázal svoju technickú a personálnu pripravenosť na to, aby k stanovenému termínu začal vysielať. Podľa jeho právneho názoru bol v konaní (napríklad znaleckými posudkami súdnych znalcov JUDr. X a prof. X, ako aj expertíznym posúdením vypracovaným spoločnosťou X) náležite preukázaný aj vznik žalobcovej škody. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania priznal žalobcovi náhradu ušlého zisku (vo výške vychádzajúcej z údajov uvedených v znaleckom posudku prof. X), ktorý podľa názoru súdu prvého stupňa predstavuje žalobcov predpokladaný hospodársky výsledok za obdobie rokov 1993 až 1995, o ktorý prišiel v dôsledku konania Rady.

Na odvolanie Rady Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. decembra 2013 sp. zn. 8 Co 81/2011 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, avšak zo zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver. V ďalšom, zopakujúc rozhodujúce skutkové okolnosti opísané už v prvostupňovom rozsudku, citoval § 420 ods. 1 OZ a podal výklad podmienok vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Vysvetlil, že jedným zo základných predpokladov tejto zodpovednosti je protiprávne konanie. Okrem porušenia konkrétnej povinnosti vyplývajúcej zo zákona alebo zmluvy zakladá túto zodpovednosť aj porušenie všeobecnej povinnosti každého subjektu konať tak, aby nedochádzalo ku škode (§ 415 OZ). Z ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) vyplýva, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Rada v danom prípade takto nepostupovala – i keď jej to žiadne ustanovenie zákona č. 468/1991 Zb., resp. zákona č. 294/1992 Zb. o Rade Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne vysielanie (ďalej len „zákon č. 294/1992 Zb.“) ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu neumožňovalo, oznámila žalobcovi a tiež tretím osobám, že licencia zanikla zo zákona ešte pred dňom, v ktorom mal žalobca začať vysielať. Toto jej konanie preto naplnilo znaky porušenia právnej povinnosti v zmysle § 420 ods. 1 OZ. Odvolací súd v ďalšom podal tiež definíciu škody, pričom poukázal na to, že ušlý zisk (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka) je ujma spočívajúca v tom, že poškodenému sa v dôsledku škodnej udalosti nerozmnožia majetkové hodnoty, i keď to bolo možné očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí. Ušlý zisk sa teda prejavuje stratou očakávaného výnosu. Stanovenie výšky ušlého zisku nie je ľubovoľné a musí byť vykonané tak, aby bola zistená pravdepodobná výška blížiaca sa, podľa bežného uvažovania, istote. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je však zrejmé, ako súd vypočítal priznanú náhradu ušlého zisku. Pri úvahách o príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou odvolací súd uviedol, že ich vzájomný vzťah je daný, ak škoda vznikla v dôsledku protiprávneho konania. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto významné, či protiprávne konanie Rady spočívajúce v oznámení zániku licencie bolo podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že žalobca nedosiahol očakávaný podnikateľský zisk. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca dostatočne nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi konaním Rady a ním tvrdenou škodou. Za rozhodujúce pre tento záver považoval to, že žalobca náležite nedoložil svoju reálnu pripravenosť na vysielanie v dohodnutom termíne. Preto aj vyčíslenie výšky škody žalobcu (jeho ušlého zisku) je druhoradé; z hľadiska rozhodnutia bolo totiž prvoradé to, že nebol správne ustálený základ nároku žalobcu a tým aj opodstatnenosť jeho žaloby. Z pohľadu odvolacieho súdu ani doplnenie dokazovania súdom prvého stupňa, ktoré vykonal v zmysle zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2009 sp. zn. 8 Co 158/2005 (č. l. 650), jednoznačným spôsobom nepreukázalo, že žalobca bol bez akýchkoľvek pochybností pripravený začať 1. februára 1993 s rozhlasovým vysielaním, a to predovšetkým po technickej stránke (napríklad nedoložil, že: a/ uzatvoril zmluvu týkajúcu sa zabezpečenia vysielania, b/ uzatvoril kúpne zmluvy na satelitný prijímač, parabolu a vnútorné technické vybavenie štúdia, c/ mal iným spôsobom obstarané vnútorné vybavenie vysielacieho štúdia pred predpokladaným začatím vysielania, d/ uzatvoril zmluvy s reklamnými partnermi). Na závere, že žalobca nepreukázal túto svoju pripravenosť, nemení nič skutočnosť, že s konateľom a programovou riaditeľkou uzatvoril pracovné zmluvy, ale ani to, že technické zabezpečenie vysielania konzultoval s príslušnými subjektmi. Na uvedenom závere napokon nič nemení ani skutočnosť, že Rada päť dní pred 1. februárom 1993 v rozpore s platným právom oznámila žalobcovi, že jeho licencia zanikla, a že o tom informovala aj tretie osoby. Odvolací súd v súvislosti so záverom o nepreukázanej pripravenosti žalobcu začať s vysielaním pripomenul, že X oznámili žalobcovi, že z technického hľadiska nemožno v požadovanom termíne (k 1. februáru 1993) vyhovieť jeho žiadosti o zabezpečenie vysielania na pridelenej frekvencii 104,8 MHz, lebo prebieha rozsiahla úprava anténneho systému na vysielači X, a že najskorší reálny termín zahájenia vysielania je jún 1993. So zreteľom na to odvolací súd uzavrel, že príčinou vzniku škody žalobcu nebolo už od počiatku rozhodného obdobia protiprávne oznámenie Rady o zániku licencie, ale predovšetkým nezvládnutie všetkých potrebných krokov žalobcu smerujúcich k zabezpečeniu vysielania po technickej a organizačnej stránke. Protiprávne konanie Rady (informovanie o zániku licencie) nemožno v danom prípade považovať za jedinú, rozhodujúcu a bezprostrednú príčinu ušlého zisku žalobcu. Výsledky vykonaného dokazovania preukázali, že žalobca nevykonal také kroky, z ktorých by nespochybniteľným spôsobom vyplývala jeho pripravenosť na vysielanie k 1. februáru 1993 (resp. k inému neskoršiemu dátum