​Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Shiksaitov proti SR

Na sťažovateľa v tomto prípade bol 12. júla 2007 súdom v Ruskej federácii vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin terorizmu. Sťažovateľ sa dostal do Švédska, kde mu bol v roku 2011 udelený azyl. Slovenské orgány 15. januára 2015 sťažovateľa zachytili pri hraničnej kontrole na hraničnom priechode, cez ktorý mal v úmysle prejsť na územie Ukrajiny. Pri hraničnej kontrole bolo zistené, že sťažovateľ je zaradený v informačnom systéme Interpolu ako hľadaná osoba. Sťažovateľ bol zadržaný a z dôvodu, že orgány Ruskej federácie požiadali o jeho vydanie, bolo začaté extradičné konanie. Na tento účel bol sťažovateľ 17. januára 2015 vzatý do predbežnej väzby a následne 20. februára 2015 do vydávacej väzby. Vo vydávacom konaní Krajský súd v Košiciach v septembri 2016 rozhodol o prípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie. Po podaní sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v novembri 2016 rozhodol o neprípustnosti vydania sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie a vydal príkaz na prepustenie sťažovateľa z vydávacej väzby. V nadväznosti na to ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky 2. decembra 2016 administratívne rozhodla o nepovolení vydania sťažovateľa do Ruskej federácie z dôvodu, že nie sú splnené podmienky na vydanie osoby na trestné stíhanie do cudziny. Sťažovateľ bol následne administratívne vyhostený do Švédska.

Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval na porušenie svojho práva na osobnú slobodu z dôvodu údajného nezákonného zadržania a väzby, ako aj na porušenie svojho práva domáhať sa odškodnenia za nezákonnú väzbu a práva na účinný prostriedok nápravy v tomto ohľade (článok 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru a článok 13 Dohovoru). 

ESĽP vo svojom rozsudku uznal argumenty vlády a konštatoval, že počiatočné obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa a jeho zadržanie nebolo svojvoľné a slúžilo účelu definovanému v článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Pokiaľ ide o väzbu sťažovateľa, ESĽP akceptoval vysvetlenia vlády a konštatoval, že rozhodnutia o vzatí sťažovateľa do väzby boli vydané v súlade s relevantnými ustanoveniami vnútroštátneho právneho poriadku. Nestotožnil sa s argumentáciou sťažovateľa, ktorý tvrdil, že jeho väzba bola od počiatku nezákonná a svojvoľná, pretože vzhľadom na azyl, ktorý mu bol udelený vo Švédsku, jeho väzba v Slovenskej republiky nemohla slúžiť na účely jeho vydania do Ruskej federácie. ESĽP, rovnako ako vláda, vyslovil názor, že v tomto prípade rozhodnutie švédskych orgánov o udelení azylu sťažovateľovi nepredstavovalo pre slovenské orgány jednoznačnú prekážku vydania. Vláda v tomto bode argumentovala, že slovenské orgány vedeli, že sťažovateľ je medzinárodne hľadaný pre trestný čin terorizmu spáchaný ešte pred tým, ako mu bol vo Švédsku udelený azyl a zároveň im bola známa informácia, že švédsky migračný úrad v azylovom konaní nepreveroval, či sa sťažovateľ nenachádza v databáze Interpolu ako hľadaná osoba. Vzhľadom na existenciu tzv. vylučovacích klauzúl uplatňovaných v medzinárodnom utečeneckom práve pokladali slovenské orgány za nevyhnutné zistiť bližšie informácie o sťažovateľovom azyle a posúdiť vplyv tohto jeho postavenia na vyšetrovanie v rámci extradičného konania a na výsledok tohto konania. ESĽP považoval tento postup slovenských súdov za legitímny a uviedol, že im nemožno vytknúť rozhodnutie vykonať predbežné vyšetrovanie. Podmienka súladu väzby s vnútroštátnym právom, ktorá je zároveň jedným z predpokladov súladu väzby s podmienkami článku 5 Dohovoru, podľa neho v tomto prípade bola splnená.  ESĽP ale pripomenul, že požiadavka, aby kroky vnútroštátnych orgánov počas väzby sledovali účel vydania, je relevantnou pri posúdení, či je väzba po celú dobu jej trvania odôvodnená z hľadiska článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Podotkol, že väzba sťažovateľa v tomto prípade trvala jeden rok, deväť mesiacov a osemnásť dní, pričom sporné otázky boli slovenským orgánom známe už v jej počiatočnom štádiu. ESĽP poukázal na pomalý  a nedostatočne aktívny postup slovenských orgánov (prokurátora a súdu) pri získavaní informácií relevantných pre rozhodnutie v danej veci a bol toho názoru, že nič nebránilo súdom vydať konečné rozhodnutie v extradičnom konaní omnoho skôr, než tak v skutočnosti urobili. Vzhľadom na uvedené ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 1 Dohovoru. Ďalej ESĽP konštatoval, že sťažovateľ s ohľadom na znenie príslušnej slovenskej právnej úpravy nemal možnosť domáhať sa odškodnenia za väzbu a rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 5 Dohovoru tým, že sťažovateľ nemal na vnútroštátnej úrovni reálne právo na odškodnenie za porušenie svojho práva podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP napokon rozhodol, že v prípade už nevyvstáva osobitná otázka podľa článku 13 Dohovoru. 

Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ požadoval 135 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 20 287 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP priznal sťažovateľovi 8 500 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 8 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.