Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade týkajúcom sa práva na prístup k súdu

Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP zamietol námietky vlády o nevyčerpaní dovolania proti rozhodnutiam o neoslobodení od súdnych poplatkov a o oneskorenosti sťažnosti podanej po šesťmesačnej lehote od doručenia rozhodnutie ústavného súdu týkajúceho sa rozhodnutí o neoslobodení od súdnych poplatkov. ESĽP pokladal za opodstatnený názor, že konečnú prekážku prístupu k súdu vytvorilo rozhodnutie o zastavení konania a nie rozhodnutie o neoslobodení od súdnych poplatkov, po ktorom je stále možné rozhodnúť sa zaplatiť súdne poplatky. Poukazujúc na to, že  rozhodnutie o zastavení konania sťažujúca sa spoločnosť napadla dovolaním a novou ústavnou sťažnosťou, konštatoval splnenie požiadavky vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy. Poukázal tiež na to, že v rozhodnutí o druhej ústavnej sťažnosti ústavný súd, berúc do úvahy svoje predchádzajúce rozhodnutie, preskúmal tiež argumenty sťažujúcej sa spoločnosti namietajúce záver všeobecných súdov, že nepriaznivá ekonomická situácia obchodnej spoločnosti sama osebe nemôže odôvodňovať oslobodenie od súdnych poplatkov. ESĽP preto považoval rozhodnutie ústavného súdu z júna 2015 za konečné rozhodnutie a sťažnosť z novembra 2015 za podanú v šesťmesačnej lehote.

Vo vzťahu k podstate sťažnosti ESĽP nepovažoval dôvody pre nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov za presvedčivé. Poukázal na to, že príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku neformulovalo dôvody pre oslobodenie právnických osôb, obchodných spoločností a podnikateľských subjektov od súdnych poplatkov odlišne od dôvodov vzťahujúcich sa na fyzické osoby, a tiež na rozdielnu judikatúru najvyššieho súdu aplikujúcu toto ustanovenie na podnikateľské subjekty. Ďalej ESĽP konštatoval, že suma, ktorú sťažujúca sa spoločnosť mala zaplatiť, neslúžila na ochranu iného účastníka konania proti nenávratným výdavkom, ani nepredstavovala finančnú prekážku chrániacu súdny systém, keďže oslobodenie nebolo zamietnuté z dôvodu svojvoľného alebo zjavne bezúspešného uplatňovania práva. ESĽP zdôraznil, že nepriznanie oslobodenia a následné rozhodnutie o zastavení konania sa uskutočnilo v úvodnom štádiu pred prvostupňovým súdom a viedlo k tomu, že vec nebola nikdy preskúmaná v merite. Napokon poznamenal, že podľa vnútroštátneho práva môže byť oslobodenie od súdnych poplatkov kedykoľvek odňaté, ak dôvody pre oslobodenie zanikli. Z uvedených dôvodov ESĽP konštatoval, že uloženie súdnych poplatkov, majúce za následok zastavenie konania pre ich nezaplatenie sťažujúcou sa spoločnosťou, predstavovalo neprimerané obmedzenie jej práva na prístup k súdu. Preto rozhodol, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Čo sa týka spravodlivého zadosťučinenia, sťažujúca sa spoločnosť požadovala 480 000 eur ako náhradu majetkovej škody, 10 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 900 eur za náklady a výdavky. ESĽP zamietol nárok na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením a údajnou majetkovou škodou. Sťažujúcej sa spoločnosti priznal 2 000 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.