Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Generálne klauzuly v procese aplikácie práva
Generálne klauzuly v procese aplikácie práva
Mgr.
Dominika
Zavadová
interná doktorandka na Katedre obchodného práva a hospodárskeho práva, Právnická
fakulta, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
ZAVADOVÁ, D.: Generálne klauzuly v procese aplikácie práve. Právny obzor, 98,
2015, č.4, s.338 - 353.
General clauses in the law application process.
General clauses can be characterized
as general provisions using uncertain and flexible language to regulate fundamental elements of some
legal concepts. These are usually connected with a demonstrative list of the most often existing
situations. Legal theory identifies several problems dealt with general clauses within the process
of interpretation and following application of law. Pursuant to the same approach to application of
general clauses by judicial or public bodies within the process of law application, the author
divides chosen general clauses to three possible groups. The first group is represented by the
general clause of unnjust enrichment which bodies of law application constantly apply only as a
principle. General clauses of unfair commercial practices or unfair contract terms and general
clause of liability arising out of damage are applied independently in that cases which are not
covered by special provisions. Relations between general and special provisions of this group can be
explained by the rule lex specialis derogat legi generali
. The last focuses on the general clauses
which have an ambiguous application postition, e.g. the general clause of unfair competition or
general clause of abuse the dominant position. These general clauses not only establish fundamental
elements of some legal concepts but also its applying is necessary prerequisite for defining such
actions as unfair or abusing by its special provisions. The above mentioned general clauses is
problematic issues in the process of law application because there are doubts about the relations
between general and special provisions. To eliminate that problems it is necessary to interpret them
by all possible and convenient methods.Key words:
general clauses, special provisions, demonstrative list,
interpretation of law, application of law
1. Všeobecne o generálnych klauzulách
Pri aplikácii práva sa možno stretnúť s prípadmi, keď pri rozhodovaní nie je možné
vychádzať len z písaného práva. Tieto situácie Hart označil ako otvorenú textúru práva. Zákonodarca
pri tvorbe práva počíta aj s nepredvídateľnými situáciami, ktoré nemožno obsiahnuť presným jazykovým
vyjadrením. Prípady nedostatočnej prísnosti jazyka otvárajú priestor pre všeobecné normy, ktorých
použitie však čelí dvom navzájom súvisiacim relatívnym prekážkam - neznalosť skutočnosti a neurčitý
cieľ.1) Tieto relatívne prekážky sa dajú práve prostredníctvom správnej
interpretácie a následnej aplikácie prekonať. Kramer definuje generálne klauzuly ako normy
obsahujúce skutkovú podstatu vykazujúcu určitý stupeň vedomej kvalifikovanej vágnosti, ktoré
predstavujú základ právnej úpravy a vzťahujú sa na určité spoločenské
hodnoty.2) Takto všeobecne koncipované normy je možné vidieť v dvoch rovinách
- v legislatívnej (technickej) rovine a v rovine normatívnej.3) Generálne
klauzuly v zmysle legislatívneho chápania sú všeobecné ustanovenia systematicky zaradené na začiatok
úpravy určitého právneho inštitútu, pričom obsahovo vyjadrujú jeho základnú (všeobecnú) úpravu a sú
spojené s osobitnými skutkovými podstatami. Podľa normatívneho chápania generálnych klauzúl ide o
právny koncept s takým stupňom neurčitosti jazyka, ktorým zákonodarca oprávňuje orgán aplikácie
práva do určitej miery tvoriť právo v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Interpretácia generálnej
klauzuly v normatívnom slova zmysle teda vyžaduje, aby orgán aplikujúci právo neostal len pri
výklade slov obsiahnutých v generálnej klauzule (platí to rovnako aj pri interpretácii "klasických"
právnych noriem), ale aby odhalil širší rozsah právnej regulácie s využitím všetkých interpretačných
metód.
Hlavnou funkciou (ale aj výhodou) generálnych klauzúl je predovšetkým zachovávať určitý
stupeň prispôsobivosti práva. Vzhľadom na ich flexibilitu tieto všeobecné ustanovenia (normy) plnia
dvojakú funkciu. Jednak sú určené na vymedzenie základných znakov určitého konania, zároveň však
postihujú aj zostatkové konania, ktoré právo vyslovene neupravuje v osobitných skutkových
podstatách. Nevýhodou takto všeobecne formulovaných právnych noriem je možnosť rozdielnej
interpretácie a následnej aplikácie generálnych klauzúl na konkrétne prípady. Orgány aplikujúce
právo aj napriek všeobecnosti jazyka generálne klauzuly "len" interpretujú, vecne však často tento
proces zodpovedá skôr dotváraniu práva.4) Flexibilita generálnych klauzúl je
spojená nielen s jazykovým vyjadrením, ale tiež so spôsobmi, akými orgán interpretuje a aplikuje
právo. Kombinácia všetkých interpretačných metód, pokiaľ je ich použitie efektívne a vhodné v danom
prípade, je pre konkretizáciu generálnej klauzuly nevyhnutným postupom.5)
Následná aplikácia však musí byť obmedzená podľa Bydlinského hranicou platného práva, a to v tom
zmysle, že použitie generálnej klauzuly nesmie viesť k výsledkom, ktoré sú v rozpore s jasným
úmyslom zákonodarcu pri precíznejších úpravách osobitných skutkových podstát.
Okrem chápania generálnych klauzúl ako skutkových podstát právny poriadok obsahuje aj iné
normy, označované doktrínou ako generálne klauzuly, ktoré rovnako postihujú zostatkové konania,
napr. zákaz konania v rozpore s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom a pod. Tieto však
nebývajú spájané s osobitnými skutkovými podstatami. Na účely tohto príspevku budeme pod generálnou
klauzulou rozumieť takú právnu normu upravujúcu všeobecné znaky určitého právneho inštitútu, ktorú
je možné primárne alebo sekundárne aplikovať na prípady zostatkového konania, neupravené osobitnými
skutkovými podstatami, s ktorými je táto generálna klauzula spojená. Orgány aplikujúce právo pri
výklade a aplikácii generálnych klauzúl majú dostatok priestoru na úvahu o hraniciach možného
výkladu neurčitého pojmového vymedzenia obsiahnutého v generálnej klauzule, ako aj o jej vzťahu k
špeciálnym skutkovým podstatám.
2. Interpretácia generálnych klauzúl
V teórii práva sa generálne klauzuly často radia k medzerám v
práve.6) Generálne klauzuly sú zaujímavým problémom, nakoľko sa z orgánu
aplikujúceho právo môže stať dočasný tvorca práva. Nemožno však povedať, že orgány
aplikujúce právo nahradzujú zákonodarnú moc. Naďalej generálne klauzuly interpretujú v takom
rozsahu, v akom je to nevyhnutné na efektívne naplnenie zámeru zákonodarcu. . V rámci jazykového
výkladu je na orgáne aplikujúcom právo, aby určil hranice neurčitosti pojmového vymedzenia
generálnych klauzúl, avšak tento výklad je potrebné používať len v spojení s ďalšími metódami,
nakoľko jazykový výklad má byť len prvým krokom k nájdeniu obsahu konkrétnej právnej
normy.7) V prípade generálnej klauzuly ako všeobecnej skutkovej podstaty môžu
byť neurčitosť jazyka alebo jeho prílišná všeobecnosť legislatívne prekonávané spojením generálnej
klauzuly s demonštratívnym výpočtom osobitných skutkových podstát. Zákonodarca adresátom noriem tak
príkladmo naznačí, ktoré situácie spadajú do rozsahu generálnej klauzuly. Zároveň tým dáva
interpretovi akýsi návod, akým sa má pri výklade všeobecnej skutkovej podstaty uberať a aké metódy
interpretácie použiť.8)
de facto
Generálne klauzuly vzhľadom na svoju všeobecnosť môžu byť odkazom na právne princípy alebo
ich vyjadrením.9) Generálna klauzula by však mala mať dostatočne konkrétne
znaky, pod ktoré by sa určité konanie dalo podradiť a aby ju následne bolo možné samostatne
aplikovať ako skutkovú podstatu. Takéto jej samostatné aplikovanie však nesmie brániť realizácii
iného právneho princípu alebo či nie je v rozpore s inou právnou normou.10)
V prípade, že sa predpoklady právnej normy nedajú zo znenia generálnej klauzuly zistiť, potom je
právny princíp v nej obsiahnutý len pomôckou pri interpretácii osobitných skutkových podstát a
nemožno ho samostatne aplikovať. Ani spojenie generálnej klauzuly s demonštratívnym výpočtom
osobitných skutkových podstát však neznamená automatické aplikovanie všeobecnej normy v prípadoch
nemožnosti aplikácie normy špeciálnej. Pre samostatnosť aplikácie generálnej klauzuly v prípadoch
neupravených osobitnými skutkovými podstatami je nevyhnutné použitie viacerých interpretačných
metód. Orgán aplikujúci právo sa v rámci jazykového výkladu opiera o písané právo, avšak okrem
interpretácie slov obsiahnutých v generálnej klauzule je tento orgán povinný sledovať aj účel
interpretovanej normy, ale tiež historické dôvody, ktoré viedli zákonodarcu k použitiu všeobecnej
jazykovej formulácii normy, ako aj účel regulácie a úmysel zákonodarcu na to, aby mohol ustáliť, či
je daná generálna klauzula aplikovateľná samostatne, alebo či je možné aplikovať ju len v spojení s
osobitnou skutkovou podstatou.
3. Aplikácia generálnych klauzúl na tri spôsoby v slovenskom právnom
poriadku
Slovenský zákonodarca využíva generálne klauzuly ako všeobecné ustanovenia v
súkromnoprávnych aj vo verejnoprávnych predpisoch. Pri aplikácii generálnych klauzúl systematicky
spojených s demonštratívnymi výpočtami osobitných skutkových podstát postupujú orgány aplikujúce
právo rozdielne. Táto rozdielnosť však nie je len problémom aplikácie práva, ale pramení aj z
normatívneho vyjadrenia generálnych klauzúl. Konkretizovanie obsahu generálnych klauzúl pomocou
všetkých interpretačných metód sa však vzťahuje na všetky generálne klauzuly a nasledujúce delenie
je len príkladom spôsobov aplikácie nižšie uvedených všeobecných ustanovení.
Na účely tohto príspevku možno generálne klauzuly rozdeliť do troch skupín:
A.
generálna klauzula je predpokladom pre splnenie znakov osobitných skutkových podstát,
no v konkrétnom prípade nie je možné ju samostatne aplikovať, teda slúži len ako referenčné
kritérium, alebo je
B.
generálna klauzula výlučne samostatnou skutkovou podstatou konkrétneho správania, na
ktorú súdy prihliadajú až vtedy, ak nie sú naplnené podmienky osobitných skutkových podstát, alebo
je
C.
naplnenie predpokladov podľa generálnej klauzuly podmienkou pre skúmanie splnenia
predpokladov osobitných skutkových podstát a zároveň je generálnu klauzulu možné aplikovať aj ako
samostatnú skutkovú podstatu.D.
3.1. Generálna klauzula len ako referenčné kritérium pre špeciálnu
úpravu
V slovenskom právnom poriadku nájdeme minimálne jednu generálnu klauzulu, ktorá je z
pohľadu prevládajúcej mienky vo svojej podstate len východiskom pre aplikáciu špeciálnych skutkových
podstát a jej samostatné použitie neprichádza do úvahy. Takýmto prípadom by mohla byť právna úprava
bezdôvodného obohatenia. Generálna klauzula bezdôvodného obohatenia v
§ 451 ods. 1 Občianskeho
zákonníka11) (ďalej len
OZ) stanovuje, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať, pričom ide o legislatívne vyjadrenie rímskoprávnej
zásady.12) V druhom odseku §
451 a v § 454 zákon konkretizuje, čo pod
bezdôvodným obohatením treba rozumieť, teda v zmysle prevládajúcej interpretácie sú v týchto
ustanoveniach uvedené osobitné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia.
Vzťah medzi generálnou klauzulou a špeciálnymi ustanoveniami je v právnej vede riešený vo
dvoch rovinách. V zmysle užšieho poňatia tohto vzťahu, konštantne prezentovaného aj judikatúrou,
§ 451 ods. 1 OZ nemá autonómny význam a je len
prejavením zásady súkromného práva. Tá však bezdôvodné obohatenie nedefinuje, stanovuje len
povinnosť toto obohatenie vydať. Súčasná judikatúra vychádza z rozhodnutí týkajúcich sa
neoprávneného majetkového prospechu,13) ktorý bol predchodcom inštitútu
bezdôvodného obohatenia, naďalej teda deklaruje skutočnosť, že zásada
existuje.14) Takéto chápanie vzťahu generálnej klauzuly bezdôvodného
obohat
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).