Je záverečná reč obžalovaného dôkazným prostriedkom?

Podkladom pre túto, názorovo nejednotnú, odbornú diskusiu bolo posudzovanie prípadu, v ktorom obžalovaný, v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, popieral spáchanie trestného činu uvedeného v obžalobe, pričom ostatné dôkazy neboli presvedčivé na uznanie viny. V rámci záverečnej reči sa však obžalovaný priznal k spáchaniu trestného činu a oľutoval ho. Súd následne obžalovaného uznal za vinného pre spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, pričom jeho odsúdenie založil, takmer výlučne, na jeho záverečnej reči. Obžalovaný si ponechal lehotu na vyjadrenie sa k rozsudku s tým, že následne si zvolil obhajcu, ktorý podal odvolanie (v mene klienta), v ktorom uvádzal, že vyjadrenie obžalovaného v záverečnej reči nemožno považovať za dôkaz a teda ani na ňom nemožno založiť odsúdenie obžalovaného.

Časť odbornej verejnosti vyslovila názor, že vyjadrenie obžalovaného v záverečnej reči je dôkazom a možno na ňom založiť odsúdenie, pretože záverečná reč je súčasťou hlavného pojednávania, pričom súd môže oprieť svoje rozhodnutie o všetko, čo bolo prebrané na hlavnom pojednávaní. Opačný právny výklad je označovaný za neprijateľný právny formalizmus. Vzhľadom k uvedenému, považujem za potrebné uviesť aj niekoľko nesúhlasných argumentov, keďže sa domnievam, že záverečnú reč obžalovaného nemožno považovať za dôkazný prostriedok a jej obsah za dôkaz.

V prvom rade treba uviesť, že podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku súd pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní smie prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané (tzv. zásada bezprostrednosti). Predmetná základná zásada trestného konania teda ustanovuje pravidlo, že súd musí, pri rozhodovaní (t.j. posudzovaní viny, či neviny, trestu, ochranného opatrenia, alebo náhrady škody) vychádzať len výsledkov dokazov