Actio pro socio s cudzím prvkom

The paper deals with the analysis of derivative action ( for socio) with a foreign element. Determination of jurisdiction and the law applicable to the is not clear. As for jurisdiction, the problem seems to be a distinction between contractual and non-contractual claims, which is a key moment for the assessment of the so called special jurisdiction according to Brussels I Regulation. Regarding the applicable law, it was necessary to distinguish the law applicable for the instrument (derivative action) and for the claim that it is enforced through this instrument. When determining the law applicable to the tool, it was observed that the derivative action causes qualifying problem with regard to possible assessment of the tool as a procedural. It was argued that some aspects of will be procedural in nature (court will therefore apply its domestic law, e.g. the costs), other aspects are more likely substantive in nature (the court has to apply the conflict rules, e.g. subject entitled to file , possible defendants and pursued claims). In the next step (determination of the applicable law) we argued that the relevant questions are excluded from the scope of the European conflict rules (Regulation Rome I and Rome II). In the absence of unified conflict rules, the European court must resort to the domestic rules. In case the jurisdiction of Slovak courts would be established, it is necessary to analyse the Slovak national conflict rules. The Slovak court will apply the law of the state where the legal person was incorporated (both for the substantive aspects of the and for the claim that is enforced through it).

Apredstavuje právny mechanizmus, prostredníctvom ktorého spoločníci uplatňujú v mene spoločnosti nároky, ktoré má spoločnosť voči svojmu štatutárnemu orgánu alebo inej osobe (napr. spoločníkovi). Podstatou mechanizmu je presmerovanie oprávnenia presadzovať zodpovednostné nároky z poškodeného subjektu (obchodnej spoločnosti) na inú osobu (spoločníka), ktorá má tiež záujem na vymožení škody. Ide o právny nástroj, ktorý sa vyskytuje v právnych poriadkoch mnohých štátov. V posledných dvoch desaťročiach je možné pozorovať trend, že viaceré krajiny zaviedli alebo význame reformovali, napr. Japonsko (1993), Nový Zéland (1994), Taliansko a Južná Kórea (1998), Austrália (2000), Hong Kong (2005), Nemecko (2005), Veľká Británia (2006), Čína (2006), Taiwan (2010).¹⁾ Do právneho poriadku Českej republiky bola zaradená v rolu 1996,²⁾ do slovenského práva v roku 2001.³⁾ Jednotlivé štáty pri vytváraní mechanizmu čerpajú inšpiráciu najmä z právnej úpravy v USA, pričom táto koncepcia má zas svoj pôvod v anglickom ⁴⁾

V príspevku sa zameriame na otázku, aký vplyv bude mať prítomnosť cudzieho prvku na iniciovanie a priebeh konania o Pod prítomnosťou cudzieho prvku budeme mať na mysli dve situácie. Prvou bude súdne konanie, kde je nárok presadzovaný v mene cudzej spoločnosti, teda spoločnosti, ktorá nemá "štátnu príslušnosť" () štátu konajúceho súdu. Napríklad, pôjde o konanie, kde spoločníci chcú na slovenskom súde žalovať konateľa s bydliskom na Slovensku v mene spoločnosti registrovanej na Cypre. V druhej situácii sa bude cudzí prvok nachádzať na strane žalovaného (štatutárneho orgánu, spoločníka), napríklad, ak obchodná spoločnosť založená podľa slovenského práva chce žalovať svojho konateľa, ktorý je holandským občanom, poprípade má bydlisko v Holandsku. Predpokladáme, že ak by sa cudzí prvok týkal len spoločníka, ktorý uplatňuje nárok v mene spoločnosti, nemalo by to vplyv na uvažovanie o . Cudzí prvok by nebol dostatočne podstatný na to, aby spustil právne riešenia v rovine medzinárodného práva súkromného a situácia by sa javila ako vnútroštátna.⁵⁾ Vychádzame z toho, že stranami právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania (nárok na náhradu škody), sú spoločnosť a žalovaný štatutárny orgán (alebo spoločník), nie ten spoločník, ktorý nárok uplatňuje v mene spoločnosti. Napríklad, ak by na slovenskom súde podal český spoločník v mene slovenskej spoločnosti voči slovenskému členovi predstavenstva, vzťah k cudziemu (českému) právu by nebol pre vec významný.

Pri úvahe o iniciovaní podnieti prítomnosť cudzieho prvku nasledujúce otázky:

Čo sa týka analyzovaných prameňov medzinárodného práva súkromného, v rozsahu pôsobnosti nariadení európskeho práva majú tieto aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom, a to vrátane zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom.⁷⁾

Pri prvej položenej otázke (určovanie právomoci pre nárok spoločnosti voči štatutárnemu orgánu alebo spoločníkovi presadzovaný ako ) bude východiskovým predpisom nariadenie Brusel I,⁸⁾ v rámci ktorého bude potrebné analyzovať viacero kritérií právomoci. Nariadenie Brusel I bolo revidované a od 10. januára 2015 bude nahradené nariadením Brusel I bis,⁹⁾ avšak postup riešenia podľa nového nariadenia sa pre nami skúmané vzťahy nemení (budeme preto poukazovať len na nové číslovanie článkov).

Z formulácie druhej a tretej otázky vyplýva, že predpokladáme, že nebude stačiť taký postup, ak určíme rozhodné právo pre podmienky zodpovednosti štatutárneho orgánu (spoločníka) voči obchodnej spoločnosti a podľa tohto práva následne určíme aj podmienky uplatnenia tejto zodpovednosti prostredníctvom . Uvažovanie o rozhodnom práve bude rozdelené na dve otázky. Rozlišovať budeme medzi právom rozhodným pre nástroj () a právom rozhodným pre nárok (napr. na náhradu škody voči štatutárnemu orgánu, na splatenie vkladu proti spoločníkovi...).¹⁰⁾ Z hľadiska teórie medzinárodného práva súkromného vidíme v uvedenom postupe paralelu k riešeniu vzťahu predbežnej otázky (rozhodné právo pre ) a hlavnej otázky (rozhodné právo pre nárok na náhradu škody). Pri aplikácii vecných noriem určeného právneho poriadku je potrebné posúdiť predbežné otázky, ktoré podľa týchto vecných právnych noriem podmieňujú odpoveď na hlavnú otázku (zodpovedanie otázky, či je prípustná , podmieňuje ďalší postup súdu pri posudzovaní nároku spoločnosti voči štatutárnemu orgánu/spoločníkovi). Na rozdiel od čiastkových otázok nie je rozhodujúca vôľa tvorcu kolíznych pravidiel o samostatnom kolíznoprávnom riešení určitej otázky (vytvorenie osobitnej kolíznej normy), ale rozhodujúcimi sú podmienky vecných noriem aplikovateľného práva, či obsahujú určitú právnu otázku (predpoklad právnej normy), ktorá je spôsobilá samostatného kolíznoprávneho nadviazania. Prevláda názor, že na riešenie predbežných otázok sa majú v záujme vnútroštátnej konzistencie rozhodovania spravidla použiť kolízne normy (tzv. samostatné nadviazanie).¹¹⁾ Pre teda budeme hľadať samostatné riešenie podľa kolíznych predpisov aplikovateľných slovenským súdom.

Východiskom prednostne aplikovateľných európskych kolíznych predpisov je rozlišovanie medzi zmluvnými a mimozmluvnými záväzkami. Zmluvná zodpovednosť spadá do vecného rozsahu nariadenia Rím I.¹²⁾ Rozhodné právo pre mimozmluvnú zodpovednosť sa určuje podľa nariadenia Rím II.¹³⁾ V rámci procesu kvalifikácie je potrebné určiť, či daná vec spadá pod nariadenie Rím I alebo Rím II, alebo pod žiadne z nich a následne vybrať relevantné kolízne normy, na ktorých základe bude určené rozhodné právo. Právna veda poznamenáva, že zodpovednosť orgánov voči spoločnosti je jednou z osobitne problematických oblastí kolízneho práva.¹⁴⁾

Ako prvý krok preskúmame vecný rozsah nariadenia Brusel I. Skúmané zodpovednostné vzťahy (medzi spoločnosťou a štatutárnym orgánom/spoločníkom, otázka ) z vecného rozsahu vylúčené nie sú.¹⁵⁾ Ak bude chcieť spoločník v mene obchodnej spoločnosti žalovať osobu za škodu spôsobenú spoločnosti pri výkone činnosti v štatutárnom orgáne spoločnosti, bude potrebné v rámci nariadenia Brusel I aplikovať tomu príslušnú normu právomoci. V nariadení sa nenachádza špeciálna úprava právomoci pre skúmané zodpovednostné vzťahy, ani špeciálna úprava právomoci pri žalobách podávaných ako . Bude preto potrebné aplikovať všeobecné kritériá právomoci. Aplikačný postup vyžaduje najskôr zistiť, či žalovaný má bydlisko na území niektorého z členských štátov. Osoby s bydliskom na území niektorého z členských štátov je možné žalovať len na základe kritérií uvedených v nariadení (vnútroštátne normy o právomoci sa neaplikujú).¹⁶⁾ Na osoby, ktoré majú bydlisko mimo členských štátov, sa vzťahujú vnútroštátne normy o právomoci (u nás zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom). Avšak i na osoby s bydliskom mimo členských štátov EÚ sa vzťahujú normy nariadenia o výlučnej právomoci a o právomoci založenej dohodou.¹⁷⁾ Nami skúmané právne vzťahy pod výlučnú právomoc nespadajú.¹⁸⁾ Za podmienok ustanovených v článku 23 Brusel I (resp. v článku 25 Brusel I bis) môžu strany uzatvoriť dohodu o voľbe právomoci. Ak takáto dohoda nebola uzatvorená¹⁹⁾ a nedošlo ani k implicitnej voľbe právomoci,²⁰⁾ pristúpime k použitiu všeobecného pravidla podľa čl. 2 ods. 1 Brusel I (resp. čl. 4 ods. 1 Brusel I bis).²¹⁾ Podľa všeobecného pravidla je v prípadoch, v ktorých je žalovanou osobou osoba s bydliskom v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ, daná právomoc súdov tohto členského štátu. Právomoc slovenského súdu by teda vznikla, ak by žalovaný štatutárny orgán (alebo žalovaný spoločník) mal bydlisko na Slovensku.²²⁾

Čo ak chce spoločník slovenskej obchodnej spoločnosti podať na slovenskom súde a žalovaný štatutárny orgán (žalovaný spoločník) nemá bydlisko v Slovenskej republike, ale má ho v niektorom štáte EÚ? Do úvahy prichádza založenie právomoci na základe článku 5 nariadenia Brusel I, resp. článku 7 nariadenia Brusel I bis (tzv. alternatívna - osobitná právomoc). Na účel aplikácie článku 5 bude potrebné kvalifikovať, či uvedený nárok spoločnosti vzniká na základe zmluvy alebo ide o nárok deliktuálny. Pri žalobe v zmluvnej veci má právomoc okrem súdu v štáte bydliska žalovaného aj súd členského štátu miesta zmluvného