Dôsledky právneho pluralizmu pre právnickú metodológiu

Táto úvaha sa zakladá na jednoduchých až banálnych predpokladoch: ak niečo, napr. právo, tvoríme a používame (realizujeme), tak to, čo vytvárame a používame, významne spoluurčuje spôsoby či metódy tvorby a používania. Zvlášť platí, že predmet výskumu alebo, širšie vyjadrené, predmet poznávania významne spoluurčuje metódy či metodológiu jeho poznávania. Skrátka, ako sa tvorí, používa a skúma, by malo zodpovedať tomu, čo sa tvorí, používa a skúma. Bol si toho vedomý napr. P. L. Kapica, keď napísal: "Riešenie mnohých problémov vedy závisí na rozšírení našich metodologických možností." Veta tohto fyzika má zvláštny význam v spoločenských vedách, kde pravdepodobne metodologické možnosti majú z veľkej časti podobu myšlienkových konštrukcií či postupov.

Zmena predmetu výskumu nastoľuje otázku, či si vyžaduje aj zmenu metodológie jeho poznávania. Súčasťou východísk tohto textu je, že právny pluralizmus predstavujúci jadro postmodernej situácie v práve má dosah aj na široko chápanú právnickú metodológiu.

Prvá stránka nemecky dôkladného spracovania veľkej témy právneho pluralizmu obsahuje tézu: "Právo dnes nie je viac jedným, ale mnohým ..." , ktorej verný preklad naráža na gramatiku, ale na pochopenie právneho pluralizmu je jeho vernosť významná. "Právo v pluráli je hádankovým upozornením, že modernému Západu vlastná paradigma jedného všeobecne záväzného práva vynucovaného centralizovaným štátom sa stretáva s impulzmi, ktoré narúšajú jeho celistvosť (a koherenciu)." Plurál práva má viacero prelínajúcich sa významov a predstavuje súčasť normatívneho pluralizmu. Ak je pravdou, že "Právne uvažovanie (legal reasoning) má vlastnú logiku" , tak sa vynára otázka, či a čo s ňou robí spomínaný plurál práva.

Prvým a azda základným je platnosť viacerých na právnosť ašpirujúcich normatívnych systémov na tom istom území, pre tých istých adresátov práva a neraz aj v tých istých právnych vzťahoch. Jedna z prvých prác zakladajúcich tradíciu právneho pluralizmu používala v tejto súvislosti prevažne sociologický pojem poloautonómne sociálne pole, ktorý bol krátko pred ňou vymedzený pomocou vzťahu k normám: "Poloautonómne sociálne pole má normotvornú schopnosť ako aj prostriedky vyvolávať alebo vynucovať poslušnosť." Právno-pluralisticky znie nasledujúca veta: "Vzájomne závislá artikulácia mnohých sociálnych polí vytvára jednu zo základných charakteristík komplexných spoločností."

Silná verzia právneho pluralizmu potom spočíva v súčasnej existencii (platnosti) viacerých právnych systémov s vlastnými základnými normami a pravidlami uznania na tom istom území, pre tých istých adresátov práva a neraz aj v tých istých právnych vzťahoch. Nejde len o myšlienkovú konštrukciu, ale o opis právnej situácie napr. v Európe, kde okrem právnych systémov štátov existuje právo EÚ a právny poriadok Rady Európy, ako i všeobecné právo ľudských práv spojené s OSN. Neraz sa hovorí o európskom ústavnom pluralizme.

"Plurál práva" vystihuje nie iba skutočne existujúce/platné právo, ale v ešte väčšej miere definície, vymedzenia a chápania práva. Uvedená silná verzia právneho pluralizmu počíta s právom ako s normatívnom systémom (systémami) určitých vlastností spätých s inštitúciami verejnej moci. V tomto zmysle je blízka právnemu neoinštitucionalizmu N. McCormicka a O. Weinbergera. V právnom myslení boli vždy prítomné aj iné chápania práva, napr. legendárne Holmesovo: "Právom rozumiem predpovede toho, čo súdy v skutočnosti urobia a nič náročnejšie" ; alebo nemenej známe novšie Fullerovo: "... právo je činnosť spočívajúca v podriaďovaní ľudského chovania pravidlám". Postmoderné právne myslenie a jeho významná časť právny pluralizmus nadviazali na tradíciu "nenormatívnych" chápaní práva a rozvinuli ju. Známa prehľadová štúdia slúžiaca neraz ako brána do právneho pluralizmu obsahuje formuláciu "... právo je samo-regulácia poloautonómneho sociálneho poľa" , ktorá je len s úsilím spojiteľná s chápaním práva ako normatívneho systému. Jeden z veľkých právneho pluralizmu bol ešte jasnejší: "... právo je súbor pravidlám podriadených postupov a normatívnych štandardov považovaných za žalovateľné v nejakej danej skupine, ktoré prispievajú ku vytváraniu a predchádzaniu sporov a k ich urovnaniu prostredníctvom argumentatívneho diskurzu spojeného s hrozbou sily." Ak právo nie je normatívny systém a zároveň je v pluráli, čiže takýchto "nenormatívnych" práv existuje viacero v tom istom poloautonómnom sociálnom poli, čiže asi na tom istom území, pre tých istých adresátov, tak to znamená zásadnú zmenu oproti tradičnému prístupu, na ktorom sa zakladajú metódy tvorby a realizácie (vrátane výkladu) práv vrátane právneho myslenia. Metodologický význam vymedzenia či chápania práva spočíva v určení časti reality, ktorá sa pokladá za právo a je teda i základom predmetu záujmu právneho myslenia a vedy. Tatiana Machalová má prevažne pravdu, keď tvrdí, že: "Pojem len sprítomňuje časť reality. Pojem práva sprítomňuje tú časť, ktorá vykazuje právnu povahu." Jej "len" však nedoceňuje dôležitosť pojmu a zvlášť jeho rozsahu a obsahu na stanovenie predmetu vedného odboru a čiastočne i jeho štruktúry (vnútornej formy). Nie náhodou sa veľké časti kníh o právnej metodológii zaoberajú pojmom práva.