Dvojaká povaha práva

The central argument of this article focuses on the dual-nature thesis. This thesis sets up the claim that law necessarily comprises both a real or factual dimension and an ideal or critical dimension. The dual-nature thesis is incompatible with both exclusive legal positivism and inclusive legal positivism. It is also incompatible with variants of non-positivism according to which legal validity is lost in all cases of moral defect or demerit (exclusive legal non-positivism) or, alternatively, is affected in no way at all by moral defects or demerits (super-inclusive legal non-positivism). The dual nature of law is expressed, on the one hand, by the Radbruch , which says that extreme injustice is not law, on the other hand, by the correctness argument, which says that law"s claim to correctness necessarily includes a claim to moral correctness. Thus, what the law is depends not only on social facts, but also on what the law ought to be.

¹⁾ Moja východisková téza je, že právo má dvojakú povahu. Téza o dvojakej povahe práva hovorí, že právo nevyhnutne obsahuje obidvoje - reálny alebo faktický rozmer a ideálny alebo kritický rozmer. Faktický rozmer je v definícii práva reprezentovaný prvkom dvojakého pôvodu a prvkom spoločenskej účinnosti. Ideálny rozmer v nej reprezentuje prvok morálnej správnosti. Kto definuje právo výlučne pomocou dvojakého pôvodu a spoločenskej účinnosti, obhajuje pozitivistický pojem práva. Ak sa pridá morálna správnosť ako potrebný tretí prvok, obraz sa zásadne zmení. Objavuje sa nepozitivistický pojem práva. Takto téza o dvojakej povahe práva zahŕňa nepozitivizmus. Obhajovať tézu o dvojakej povahe práve preto znamená zapojiť sa do starej diskusii o pojme a o povahe práva.

Diskusia o pojme a o povahe práva v súčasnosti dosiahla doteraz nepoznaný stupeň sofistikovanosti. Mojím prvým záujmom bude vysvetliť tézu o dvojakej povahe práva analýzou rozdielu medzi pozitivizmom a nepozitivizmom. Na tomto základe predložím v druhom kroku dva argumenty v prospech verzie nepozitivizmu, ktorú budem nazývať "inkluzívny nepozitivizmus".

Spor medzi pozitivizmom a nepozitivizmom je diskusiou o vzťahu medzi právom a morálkou. Všetci pozitivisti obhajujú Táto téza znie v najvšeobecnejšej forme tak, že neexistuje nevyhnutná spojitosť medzi právom, aké je, a právom, aké má byť. V precíznejšej verzii, že nie je nevyhnutná spojitosť medzi právnou platnosťou alebo právnou správnosťou na jednej strane a morálnymi prednosťami a morálnymi nedostatkami alebo medzi morálnou správnosťou a morálnou nesprávnosťou na strane druhej. Naopak, všetci nepozitivisti obhajujú tézu spojitosti, ktorá hovorí, že existuje nevyhnutná spojitosť medzi právnou platnosťou alebo právnou správnosťou na jednej strane a morálnymi prednosťami a morálnymi nedostatkami alebo morálnou správnosťou a morálnou nesprávnosťou na strane druhej.

Obidve tézy - téza oddelenosti a téza spojitosti - sa prepožičiavajú rozmanitým odlišným interpretáciám. Aby bolo možné objasniť, čo je sporným bodom v diskusii medzi pozitivizmom a nepozitivizmom, je správne pozrieť sa na základné pozície. Sporné stanoviská v našej nikdy nekončiacej diskusii možno úplne pochopiť z ich protikladov

V rámci pozitivizmu je najdôležitejším rozdielom týkajúcim sa vzťahu medzi právom a morálkou rozdiel medzi inkluzívnym pozitivizmom a exkluzívnym pozitivizmom. Exkluzívny pozitivizmus, ako ho obhajuje jeho najvýznamnejší predstaviteľ Joseph Raz, tvrdí, že morálka je nevyhnutne vylúčená z pojmu právo.²⁾ Exkluzívny pozitivizmus je vo vzťahu opaku k nepozitivizmu, ktorý tvrdí, že morálka je nevyhnutne zahrnutá v pojme právo, takpovediac nevyhnutne nie je z neho vylúčená.

Inkluzívny pozitivizmus, ako ho, napríklad, obhajuje Jules Coleman, sa pokladá za odmietnutie obidvoch koncepcií - exkluzívneho pozitivizmu i nepozitivizmu. Hovorí, že morálka nie je ani nevyhnutne vylúčená, ani nevyhnutne zahrnutá. Zahrnutie sa vyhlasuje za neistú alebo tradičnú záležitosť³⁾ závislú od toho, čo pozitívne právo v skutočnosti hovorí. Nepozitivizmus, tvrdiac nielen to, že morálka nie je nevyhnutne vylúčená, ale aj to, že je nevyhnutne zahrnutá, je v protiklade k obidvom formám pozitivizmu.⁴⁾

V poslednom čase vzbudil značnú pozornosť rozdiel medzi exkluzívnym pozitivizmom a inkluzívnym pozitivizmom. To sa však netýkalo rozdielov v rámci nepozitivizmu. Jednako, rozdiely v rámci nepozitivizmu nie sú menej dôležité pre diskusiu o pojme a povahe práva ako rozdiely v rámci pozitivizmu.

Rozdiely v rámci nepozitivizmu, ktoré tu majú význam, závisia od