Ešte raz k vymedzeniu predmetu a účinkov premlčania v návrhu novely Občianskeho zákonníka

OVEČKOVÁ, O.: Ešte raz k vymedzeniu predmetu a účelu premlčania v návrhu novely Občianskeho zákonníka. Právny obzor, 102, 2019, č. 5, s. 435 – 442.

A few additional remarks to a definition of the subject and purpose of limitation in the proposed amendment to the Civil Code. The article is a contribution to the discussion on some issues regarding the substance of limitation in the proposed amendment to the Civil Code. She refers to the doctrinal understanding of the content of the term „claim“ and its reflection in the existing legislation. She also points out to amendments to the proposed regulation of the subject of limitation and effects of limitation and points to potential interpretation and application problems related to used terminology. The author also suggests some concrete amendments to the proposed legislation.

Key words: limitation, claim, receivable, subject of limitation, effects of limitation.

• Príspevok bol spracovaný v rámci riešenia projektu APVV-15-0456 Dlhodobé a recentné tendencie vývo­ja pozitívneho práva vo vybraných odvetviach právneho poriadku.

Na úvod

Časopis Právny obzor otvoril koncom roka 2018 (v čísle 6) rubriku Diskusia ako re­akciu na návrh veľkej rekodifikačnej novely Občianskeho zákonníka. Okrem iných otá­zok sa diskusia rozvinula aj o problematike podstaty a účelu premlčania ako reakcia na môj článok uverejnený v č. 1/2019 Právneho obzoru.² Som vďačná, že sa o problémoch diskutuje aspoň ex post (t. j. po uverejnení návrhu paragrafovaného znenia), keď takáto diskusia nebola umožnená už pri legislatívnom návrhu – ako je to nielen obvyklé, ale aj požadované legislatívnymi pravidlami.

Rozhodla som sa v stručnosti reagovať na niektoré úvahy a riešenia autorov článku F. Sedlačka a M. Števčeka (ďalej len autori). Skôr ako k tomu pristúpim, chcem prezen­tovať svoje stanovisko k potrebe zmien právnej úpravy inštitútu premlčania de lege fe­renda. Vo svojich viacerých prácach o premlčaní v súkromnom práve (osobitne v ob­chodnom práve) som identifikovala nielen trendy vo vývine tohto inštitútu, ale aj potrebu reálnych zmien v našej právnej úprave. Týka sa to najmä: zjednotenia a skrátenia preml­čacej doby; uvoľnenia pevného rámca kogentnosti právnej úpravy premlčania a posilne­nia úlohy autonómie vôle; jednoznačnej úpravy premlčania judikovaného nároku; potre­by zjednotenia premlčacích dôb spojené s odstránením mnohých výnimiek pri ustanovo­vaní ich dĺžky a ďalšie.

V ďalšom uvediem pár poznámok k niektorým riešeniam vymedzenia predmetu a účinkov premlčania z aspektu terminologického a výkladového ako reakciu na uvede­ný článok. Pritom na niektoré otázky a súvislosti musíme opätovne aspoň v stručnosti poukázať v záujme zrozumiteľnosti.

1. Predmet premlčania (obsah pojmu nárok)

S predmetom premlčania je úzko spojené vymedzenie pojmu nárok, a to tak v doktrí­ne, ako aj v legislatíve, čo napokon priamo určuje samotný predmet. Preto ešte k prob­lematike pojmu nárok z hľadiska vymedzenia predmetu premlčania uvediem niekoľko poznámok.

Autori vo svojom príspevku uvádzajú: Obsah pojmu nárok nemá totiž v súkromnom práve unifikovaný (zjednotený) význam. Nie je to tak ani v rámci doktríny, či už recentnej, alebo historickej. S týmto tvrdením autorov sa nemožno jednoznačne stotožniť. Uvediem niekoľko faktov, ktoré svedčia o tom, že pojem nárok v súvislosti s premlčaním ako súdna vymáhateľnosť práva je v doktríne dlhodobo ustálený, zjednotený a jednoznačný.

Právnické slovníky, a to tak české ako aj slovenské, jednoznačne vymedzujú nárok ako „vlastnosť subjektívneho práva spočívajúcu v jeho vynútiteľnosti štátnou mocou, prípadne svojpomocou“³, resp. nárok ako „súdna vymáhateľnosť práva“⁴ “spočívajúca v tom, že právo možno vynútiť prostredníctvom súdu (súdna vymáhateľnosť), resp. inými rovnako relevantnými spôsobmi uplatnenia“.⁵

Učebnice občianskeho a obchodného práva, a to tak slovenské, ako aj české, dlho­dobo a tradične akceptujú uvedené chápanie nároku. Napríklad učebnica občianskeho práva z roku 1965 uvádza, že v dôsledku uplynutia premlčacej lehoty a uplatnenie ná­mietky premlčania „má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať“.⁶Aj súčasná učebnica občianskeho práva charakterizuje nárok ako ima­nentnú súčasť subjektívneho práva, ktorý uplatnením námietky premlčania zaniká, t. j. dôjde k zániku vymáhateľnosti subjektívneho práva.⁷ Tak aj české učebnice občianskeho práva vychádzajú z chápania nároku „ako oprávnenia domôcť sa s úspechom svojho subjektívneho práva uplatnením donútenia u štátneho orgánu“.⁸

Z takto ponímaného nároku vychádzajú tak slovenské⁹, ako aj české¹⁰ učebnice ob­chodného práva.

Už stručný prehľad jednoznačného vymedzenia pojmu nárok v právnických termino­logických slovníkoch ako aj v učebniciach svedčí o tom, že tento pojem je aj v právnej doktríne pojmovo ustálený a všeobecne akceptovan, a to tak v Česku, ako aj na Sloven-sku.

Odborná právnická spisba, a to tak monografická, komentárová, ako aj celý rad odborných článkov zaoberajúcich sa premlčaním, dosvedčujú vyhranenosť a jednoznač­nosť ponímania pojmu nárok v tejto súvislosti ako súdnu vymáhateľnosť práva.¹¹

Napokon o tom, že pojem nárok je doktrinálne ustálený, unifikovaný a akceptovaný, svedčia aj komentáre k novému českému Občianskemu zákonníku. Tento vychádza z koncep