Hamuľák, O., Integrující se Evropa a suverenita České republiky. Olomouc: Univerzita Palackého v Olomouci, 2013, 133 strán

Dnes už len málokto pochybuje o tom, že štátovedecké pojmy do určitej miery kopírujú politicko-mocenskú realitu, v ktorej sa používajú. Ak sa teda táto realita mení, je pravdepodobné, že sa budú meniť aj štátovedecké pojmy. O zachytenie takejto zmeny sa pokúsil aj Ondrej Hamuľák, ktorý si v úvode svojej knihy predsavzal dokázať tézu, že vstupom do Európskej únie Česká republika nestratila svoju suverenitu. Hamuľák však sám hneď na začiatku priznáva, že "(s. 11)". Poďme sa teda pozrieť, ako vyzerá Hamuľákov príspevok do diskusie o suverenite moderného štátu, osobitne o suverenite členského štátu Európskej únie.

Hamuľák rozdelil text svojej knihy do dvoch základných častí: v tej prvej vysvetľuje, prečo sa Európska únia chápe ako ohrozenie suverenity členských štátov, v tej druhej argumentuje v prospech tvrdenia, že Českú republiku možno i naďalej považovať za suverénny štát. Teda v prvej časti knihy autor opisuje akýsi ústavný príbeh európskej integrácie. Projekt spoločnej Európy bol spočiatku zameraný na vytvorenie jednotného trhu medzi členskými štátmi; postupom času si však kládol čoraz vyššie a vyššie ambície, až napokon viedol k vytvoreniu kvázi-federálneho útvaru, v rámci ktorého členské štáty koordinujú postup v mnohých zásadných politických otázkach. Podľa Hamuľáka súčasné kontúry inštitucionálneho zázemia európskej integrácie nie sú len výsledkom spoločného úsilia politických reprezentantov jednotlivých európskych národov, ale aj výsledkom dômyselných úvah právnych expertov pôsobiacich pri luxemburskom súdnom dvore, ktorý garantuje efektivitu právneho poriadku Európskej únie. Takto sa behom desaťročí vytváral osobitný supranacionálny právny systém, ktorý má priamy účinok a prednosť pred poriadkami členských štátov, pričom z Európskej únie sa stal suverén