Hodás, M., Dopady normotvorby Európskej únie na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívnej techniky a normotvorných procesov.

Kolega Milan Hodás vydal v tomto roku vo vydavateľskom oddelení Právnickej fakulty UK zaujímavú a užitočnú knižnú publikáciu s názvom Dopady normotvorby Európskej únie na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívnej techniky a normotvorných procesov. Recenzovali ju doc. JUDr. PhDr. Robert Zbíral, Ph.D., a JUDr. Markéta Whelanová, Ph.D. Má spolu 237 strán, no reálneho autorského textu je v nej len 132, dopĺňa ho 457 akademických citácií pod čiarou.

Práca obsahuje úvod, v ktorom autor načrtol svoj pohľad európsky legislatívny proces i právo ako také. Potom nasledujú kapitoly ako Právo Európskej únie, Nariadenie a jeho dopady na národnú normotvorbu, Smernica a jej dopady na národnú normotvorbu, Určovanie gestorstva za transpozíciu smerníc a implementáciu nariadení a rozhodnutí Európskej únie, Právo Európskej únie a jeho interpretácia, Technické predpisy a Úradný vestník Európskej únie a Zbierka zákonov SR v elektronickej forme a poznateľnosť práva, doslov a zhrnutie.

V autor informuje, že asi 35 percent právneho poriadku platného v SR je v nejakej forme produktom európskej legislatívnej činnosti, pričom odhad založený na praktických skúsenostiach toto číslo v podstate potvrdzuje. EÚ má však vplyv nielen na obsah práva, ale aj na normotvorné procesy a legislatívnu techniku členských štátov vrátane Slovenska. Nielen, že niektoré normy EÚ sú aplikovateľné priamo, iné (napr. smernice, nariadenie) zaväzujú národné parlamenty prijať vlastné normy na ich transpozíciu a implementáciu. A súčasne platí, že nesmú prijať normy, ktoré by boli v rozpore s právom EÚ. Skutočnosť, že členský štát je na úrovni EÚ zastúpený prevažne exekutívou, na vyše posilňuje postavenie vlády k parlamentu ().

Autor však v tejto súvislosti upozorňuje aj na interpretačné a implementačné rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi. V kapitole opisuje základné charakteristiky tohto autonómneho právneho odvetvia. Správne podčiarkuje prednosť práva EÚ pred národnou právnou úpravou i možnosť bezprostredného použitia bez potreby vnútroštátnej recepcie. Taktiež aj iné jeho všeobecne známe charakteristiky jeho výkladu: extenzívny výklad v prípade povinností a reštriktívny v prípade výnimiek, autonómny výklad na európskej úrovni okrem úzkeho vymedzenia národného právneho poriadku a sklon k teleologickému výkladu (t.j. v kontexte cieľov a systémových vlastností zakladajúcich zmlúv). Upozornil aj na pretrvávajúci rozpor medzi monistickou požiadavkou Súdneho dvora EÚ na prednosť aj pred ústavami členských štátov a ich odpor k takejto požiadavke.