Inštitút agenta a jeho využitie na účely dokazovania korupcie

The present article deals with the Institute of agent view current Slovak legislation. We are dedicated to the possibilities of its use for detection purposes and also proving the corruption crime. Deal with the legal possibilities for using the Institute's agent - the controller and analyze the possibility of enjoyment Institute agent - agent provocateur. Those institutes enshrined in the Slovakian criminal procedural value adjustments to match the terms of their legality and admissibility in the context of European legislation and case law. Emphasize the importance of inquiry agent and I deal with aspects of the agent questioning the use as evidence in criminal proceedings. analysis of the characteristics of that admission. I emphasize that agents have obtained information in criminal proceedings, the nature of the evidence. I note that the agent's testimony is largely problematic, since under European Court of Human Rights, significantly weakens the right of defense and the right to a fair trial and to the extent that our current adjustments to these questions is not in accordance with European legislation.

Korupčná kriminalita je vzhľadom na osobitosti, ktoré vykazuje, vyčleňovaná ako samostatný druh kriminality. Popri špecifikách je potrebné mať na zreteli taktiež osobitosti týkajúce sa utajovania tohto druhu trestnej činnosti, vysokú mieru latencie, osobitosti korupčného vzťahu, typické kriminalistické stopy a osobitosti s nimi spojené a celkovo všetky špecifická priebehu korupčných trestných činov, predchádzajúcich ako aj následných úkonov. Tieto všetky skutočnosti majú za následok, že odhaľovanie korupčnej trestnej činnosti je veľmi problematické a pri jej dokazovaní vzniká dôkazná núdza. Na účely odhaľovania korupčnej trestnej činnosti spravidla príslušné orgány činné v trestnom konaní disponujú len minimálnym rozsahom potrebných informácií. Špecifické formy páchania podstatne sťažujú proces odhaľovania korupcie. V súvislosti s dokazovaním spravidla absentujú svedkovia a výsluch obvineného ako dôkazný prostriedok je výrazne determinovaný povahou korupčného vzťahu a právnou úpravou postihu korupcie. Odhaľovanie a dokazovanie korupčnej kriminality prostredníctvom klasických metód a spôsobov je teda len málo účinné a efektívne. A práve tieto skutočnosti odôvodňujú využitie špecifických prostriedkov na účely odhaľovania, ako aj dokazovania korupčnej kriminality. "Inak povedané, na utajovanú trestnú činnosť treba nasadiť utajované prostriedky.".¹⁾ Jedným z takýchto prostriedkov je aj inštitút agenta.

Do slovenského právneho poriadku bol inštitút agenta zavedený zákonom č.247/1994 Z.z., ktorý novelizoval predchádzajúci Trestný poriadok (zákon č.141/1961 Zb.), a to s účinnosťou od 1. októbra 1994. Až v roku 2003 došlo k zavedeniu inštitútu agenta provokatéra (resp. aktívneho agenta), a to prostredníctvom zákona č.457/2003 Z.z., ktorým sa taktiež novelizoval predchádzajúci Trestný poriadok. Spoločne s jeho zavedením došlo aj k zákonnému zakotveniu podmienok, naplnenie ktorých sa nevyhnutne vyžaduje na jeho využitie.

Právna úprava inštitútu agenta prešla od jeho zakotvenia v našom právnom poriadku až do súčasnosti viacerými zmenami. V rámci rekodifikácie trestného práva došlo k spresneniu právnej úpravy v otázkach okruhu subjektov oprávnených vydať príkaz na jeho použitie. Posun je taktiež viditeľný aj pri možnostiach využitia agenta ako dôkazného prostriedku v trestnom konaní na účely dokazovania korupčnej trestnej činnosti.

Pri definovaní agenta sa uvádza, že "agent je príslušník Policajného zboru alebo príslušník polície iného štátu, ktorý na základe príkazu prokurátora alebo súdu prispieva k odhaľovaniu, zisťovaniu a usvedčovaniu páchateľov zločinu, trestných činov korupcie, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.".²⁾ S cieľom odhaľovania, zisťovania a usvedčovania páchateľov korupčnej trestnej činnosti môže úlohy agenta plniť aj akákoľvek iná osoba odlišná od príslušníkov Policajného zboru a polície iného štátu, ktorá bude na tieto účely ustanovená prokurátorom na návrh policajta alebo príslušníka Policajného zboru, ktorý je poverený ministrom vnútra Slovenskej republiky.³⁾

V súlade s ustanovením § 10 ods. 22 Trestného poriadku (zákon č.301/2005 Z.z. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej len "TP") je agent prostriedkom operatívno- pátracej činnosti a zároveň prostriedkom, ktorým je možné získavať informácie, ktoré sú určitým spôsobom dôležité pre trestné konanie. Agent, ktorý spravidla pôsobí priamo v kriminálnom prostredí, má takto možnosť získavať informácie, ktoré sú určitým spôsobom dôležité pre trestné konanie. "Nie vždy a nie všetky informácie získané agentom majú priamy dôkazný význam vo veci, na ktorú sa vzťahuje príkaz na jeho použitie."⁴⁾ Môžu však správnym smerom zamerať objasňovaciu činnosť polície a procesnú činnosť orgánov činných v trestnom konaní. Existuje preto určitý predpoklad, že inštitút agenta bude využitý len ako podporný, pomocný dôkazný prostriedok, keďže väčšina základných dôkazných informácií by mala byť získaná zákonným postupom pomocou iných procesných pravidiel.⁵⁾ Informácie získané agentom by v tomto smere mali byť, samozrejme, nápomocné. Avšak výsluch agenta ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní by mal mať až sekundárnu povahu.

Použitie inštitútu agenta, rovnako ako aj použitie zvyšných prostriedkov operatívno- pátracej činnosti, sa nevyhnutne spája so zásahom do sféry základných ľudských práv a slobôd. Náročnosť odhaľovania korupčnej trestnej činnosti odôvodnená špecifikami korupčnej kriminality má za následok určitú nevyváženosť medzi záujmami štátu na postihovaní tohto konania a ochranou základných ľudských práv. "Táto rovnováha má špecifický charakter pri verejných činiteľoch a je posunutá viac na stranu legitímneho záujmu spoločnosti na bezúhonnosti osôb, ktoré vykonávajú verejnú moc."⁶⁾ Z pohľadu trestného práva je dôležité aj to, že využitie všetkých týchto prostriedkov, vrátane agenta, má byť spojené len s takým obmedzením základných práv, ktoré je nevyhnutné na účely odhaľovania a dokazovania konkrétnej trestnej činnosti. Zároveň je nevyhnutné rešpektovať všetky základné zásady trestného konania, obzvlášť zásadu primeranosti a zdržanlivosti.

Inštitút agenta je vo svojej podstate veľmi významným a účinným trestnoprocesným inštitútom, prostredníctvom ktorého je skutočne možné získať informácie dôležité pre trestné konanie. Jeho význam v procese odhaľovania a dokazovania korupčnej trestnej činnosti je nezastupiteľný. Vzhľadom na vyššie uvedený stret tohto inštitútu so základnými ľudskými právami a slobodami je nevyhnutné, aby podmienky, zásady a celkovo medze jeho použitia boli presne upravené na úrovni zákona.

Slovenská právna úprava vychádza z rozlišovania tzv. agenta - kontrolóra a tzv. agenta - provokatéra.⁷⁾ Vyššie spomínaná kontroverznosť a rozpor s európskou legislatívou i európskou judikatúrou sa plne vzťahuje práve na druhý uvádzaný prípad a len na konkrétne formy a spôsoby využitia inštitútu agenta - provokatéra.

Otázkami a možnosťami použitia inštitútu agenta sa zaoberal XVI. Medzinárodný kongres trestného práva. Konštatoval, že použitie tajného agenta môže byť veľmi dobrým, účinným a efektívnym prostriedkom boja proti organizovanému zločinu, no je často veľmi náročné využívať ho tak, aby sa nevymkol zákonným medziam a kontrole.⁸⁾ Vo svojich záveroch a tiež v rezolúcii kongres uviedol, že využitie agenta, ako aj využitie podobných prostriedkov tzv. proaktívneho vyšetrovania je síce možné, no na tieto účely musí existovať konkrétny systém záruk a garancií. Tieto boli následne sformulované v podobe štyroch kľúčových zásad, ktorých kumulatívne naplnenie sa vyžaduje pre prípustnosť využitia inštitútu agenta. Konkrétne ide o⁹⁾

Európsky súd pre ľudské práva pritom vo viacerých judikátoch v súvislosti s využitím inštitútu agenta deklaroval požiadavku bezvýhradného a dôsledného napĺňania týchto zásad. Okrem toho, že jednoznačne deklaroval potrebu ich kumulatívneho naplnenia, zároveň vyslovil potrebu ich prísneho výkladu. Za dostatočné nepovažoval ani záruky, ktoré boli v súvislosti s činnosťou agenta obsiahnuté vo švajčiarskom práve, nakoľko v nich absentuje úprava podmienok použitia agenta, úprava okruhu subjektov oprávnených rozhodnúť o jeho využití a taktiež stanovenie časového horizontu pre jeho využitie.¹⁰⁾

Po dôslednej analýze úpravy agenta (kontrolóra) v našom právnom poriadku možno s určitosťou prijať záver, že záruky naformulované vo vyššie uvedených zásadách sú naplnené. Zásada zákonnosti je naplnená prostredníctvom ustanovenia § 117 TP, v ktorom je upravený tento inštitút, ako aj podmienky jeho využitia. Ide o úpravu na úrovni zákona. Zásada subsidiarity je vyjadrená priamo v ustanovení § 117 ods. 1 TP, kde sa uvádza, že využitie tohto inštitútu je možné len vtedy, pokiaľ je odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov presne vymedzeného okruhu trestných činov iným spôsobom podstatne sťažené. Primárne sa teda na tieto účely majú využívať iné dostupné a primerané trestnoprávne prostriedky. Až v prípade, že s ich využitím by bolo odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov podstatným spôsobom sťažené alebo dokonca nemožné, prichádza do úvahy využitie inštitútu agenta. V tomto ustanovení je zároveň vyjadrená aj zásada proporcionality inštitútu agenta, nakoľko jeho využitie je možné len pri najzávažnejších formách trestnej činnosti. Inštitút agenta totiž môže byť využitý, len ak ide o odhaľovanie, zisťovanie a usvedčovanie páchateľov zločinov, korupčných trestných činov, trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Využitie tohto inštitútu navyše prichádza do úvahy len v prípade, ak už získané poznatky odôvodňujú podozrenie, že už bol spáchaný alebo ešte len má dôjsť k spáchaniu niektorého z okruhu uvedených trestných činov. Takéto poznatky pritom príslušné orgány získajú spravidla na základe operatívnych informácií a taktiež z výsledkov vlastnej činnosti.

Otázka stretu činnosti agenta so základnými ľudskými právami je riešená predovšetkým pomocou všeobecných základných zásad trestného konania. Ide najmä o zásadu primeranosti a zdržanlivosti, v rámci ktorej sú príslušné orgány povinné postupovať tak, aby do základných ľudských práv a slobôd osôb, s ktorými prichádzajú do kontaktu, zasahovali len v miere, ktorá je nevyhnutná na dosiahnutie účelu úkonu a celého trestného konania. Vždy a za každých okolností sú povinní postupovať tak, aby bola zachovaná ľudská česť a dôstojnosť a rešpektované všetky základné ľudské práva. Požiadavka rešpektovania základných ľudských práv nielen vo vzťahu k fyzickým, ale rovnako aj vo vzťahu k právnický