K podstate sporu o ústavný súd.

The Constitutional Court is an independent judicial authority vested with the mandate to protect the constitution. It should be composed of thirteen judges. However, at the moment, the Constitutional Court consists of only ten judges, nine of which have already exceeded ten years of their twelve year term. Despite the fact that parliament has already nominated eight candidates, the president has appointed only one of them. The president reasoned his respective decision with the existence of "". The existence of such constitutional guarantee has been contested by both the candidates as well as by the third senate of the Constitutional Court. The essence of the claim is anchored in an interpretation of the president´s power to appoint the judges and it could be expressed by the question of whether the president is unconditionally obliged to appoint half of the candidates nominated by parliament and if not, what are the limits of his discretion. In the light of this question we need to focus on the purport and assignment of this power and to distinguish its notarial, controlling (limited or extended) and correcting role.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý sa skladá z trinástich sudcov. Takéto spojenie ustanovení článkov 124¹⁾ a 134²⁾ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) do jedného súvetia účelovo naznačuje ich vzájomnú previazanosť. Predpokladom na to, aby ústavný súd mohol plnohodnotne plniť ústavodarcom zverenú rolu je, že bude personálne zložený takým spôsobom (z pohľadu kvantitatívneho ale aj kvalitatívneho), z akého ústavodarca pri formulovaní kompetencií ústavného súdu³⁾ vychádzal. Riadne plnenie roly ústavného súdu je potom jedným zo základných predpokladov a pilierov právneho štátu, ktorému vernosť (resp. ktorého ochranu princípov) sľúbili všetky subjekty zúčastnené na nižšie opísanom spore o ústavný súd. Možno teda rozumne očakávať, že všetci zúčastnení majú rovnaký zámer, a teda budú konať tak, aby došlo, alebo aspoň mohlo dôjsť k jeho naplneniu.

Ústavný súd sa však momentálne skladá z desiatich sudcov. Deviatim z nich už uplynulo desať z dvanástich rokov ich funkčného obdobia. Dve z troch "voľných" miest nie sú obsadené dva a pol roka, zostávajúce tretie "voľné" miesto nie je obsadené viac než rok. Od apríla 2014 parlament zvolil osem kandidátov na sudcov ústavného súdu, z ktorých prezident vymenoval jedného kandidáta. O zostávajúcich siedmich kandidátoch prezident rozhodol tak, že ich nevymenuje, pričom šiesti z nich podali proti rozhodnutiu prezidenta ústavnú sťažnosť. O troch z týchto sťažností už ústavný súd rozhodol⁴⁾, a to tak, že

Strany zúčastnené na procese personálnej kreácie ústavného súdu (parlament, prezident, ústavný súd) celkom zrejme odlišne vnímajú kritériá, splnenie ktorých ústavodarca požaduje od úspešného kandidáta na sudcu ústavného súdu a zároveň sa rozchádzajú v pohľade na rolu prezidenta v tomto procese. Z ostatného vývoja možno nadobudnúť dojem, že svoje postoje považujú za ustálené a bilaterálnu diskusiu o nich skôr za zbytočnú. Z hľadiska perspektívy skorého konsenzuálneho vyriešenia sporu je to stav nedobrý, na druhej strane však vytvára priestor na jeho zrozumiteľné pomenovanie a analýzu. Únikom zo vzniknutej situácie mala byť žiadosť prezidenta adresovaná tzv. Benátskej komisii⁷⁾ o právny názor v súvislosti s menovaním sudcov ústavného súdu. Hoci Benátska komisia svoje stanovisko vydala,⁸⁾ z reakcie strán je však už teraz zrejmé, že táto aktivita prezidenta nesplnila svoj účel. Momentálne je teda kompetenčný konflikt vymedzený kategorickými postojmi parlamentu (v procesnej forme artikulovaným sťažnosťami neúspešných kandidátov na sudcov ústavného súdu) na jednej strane a postojom prezidenta na strane druhej. Napriek tomu, že sa už kompetenčným konfliktom zaoberal aj ústavný súd a vo veci raz meritórne rozhodol, vec nie je doposiaľ "uzavretá". Známy je teda aj právny názor tretieho senátu ústavného súdu.⁹⁾

Cieľom tohto príspevku je abstrahovať podstatu sporu, zrozumiteľne ju vymedziť a vo svetle z toho plynúcich zistení artikulovať postoje a závery, ktorých zohľadnenie by mohlo byť prospešné v procese prípravy avizovaných legislatívnych zmien zameraných na elimináciu sporov tohto druhu v budúcnosti. Autor za podstatu sporu považuje kategoricky odlišné vnímanie "filtra", pracovne v príspevku označeného ako "parlamentná selekcia", zo strany prezidenta a parlamentu, resp. vlády. Druhým kľúčovým prvkom sporu je posúdenie možnosti aplikovať výklad ústavného súdu v rozhodnutí PL. ÚS 4/2012¹⁰⁾ na právomoc prezidenta menovať sudcov ústavného súdu. Z pohľadu štruktúry je príspevok rozdelený do troch častí. Prvá, deskriptívna časť, je zameraná na uvedenie do problematiky prostredníctvom opisu základných argumentačných línií sporových strán, ako aj argumentácie tretieho senátu ústavného súdu, a je zavŕšená označením kľúčovej otázky kompetenčného konfliktu. Druhá časť sa sústreďuje na interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy v snahe vymedziť charakter a obsah rolí strán kompetenčného konfliktu. Jej súčasťou je tiež sumarizácia niektorých výhrad k odôvodneniu rozhodnutia ústavného súdu vo veci III. ÚS 571/2014. Z pohľadu príspevku ide o časť jadrovú, obsahujúcu postoje a názory autora na kľúčovú otázku sporu. V záverečnej časti príspevku autor vyjadruje postoj k niektorým mediálne prezentovaným návrhom legislatívnych úprav a následne predstavuje svoje návrhy čiastkových riešení.

Skôr než pristúpime k opisu jednotlivých argumentačných línií, je namieste heslovito spomenúť základnú ústavnú reguláciu kvalifikačných predpokladov sudcov ústavného súdu. Ústava stanovuje nasledujúcich päť kritérií spôsobilosti kandidáta na ústavného sudcu:

Zdanlivo nesystémovo začneme opisom argumentácie prezidenta. To preto, že jeho rozhodnutia o nevymenovaní parlamentom zvolených kandidátov celý spor iniciovali. Procesne relevantná argumentácia nevymenovaných kandidátov, názory predsedu Národnej rady Slovenskej republiky a predsedu vlády, ale aj rozhodnutie tretieho senátu ústavného súdu sú fakticky reakciou na tieto rozhodnutia. Prezident sa rozhodol nevymenovať siedmich parlamentom zvolených kandidátov a svoje rozhodnutie odôvodnil existenciou "",¹³⁾ ktorú odvodil zo znenia čl. 134 ods. 2 a čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy odvolávajúc sa pritom na výklad PL. ÚS 4/2012. Správnosť svojho postupu prezident ďalej podporil argumentáciou o povinnosti rešpektovať právo na dobrú správu vecí verejných, ktoré vyplýva z interpretácie čl. 1 ods. 1 ústavy ale najmä čl. 41 Charty základných práv Európskej únie. Prezident vo svojich vyjadreniach a prednesoch ďalej argumentoval interpretáciou čl. 101 ods. 1 ústavy a ďalšou judikatúrou prevažne ústavného súdu.

Podstatu odôvodnenia rozhodnutí prezidenta možno zhrnúť do nasledujúcich konštatovaní, z ktorých prezident vyvodil záver, že nie je povinný kandidátov vymenovať:

Prezident teda dospel k záveru, že v rámci procesu menovania sudcov ústavného súdu je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať vhodnosť kandidáta, pričom pod týmto skúmaním rozumie proces "".¹⁶⁾ Tento záver ďalej podporil výkladom čl. 134 ods. 4 ústavy (sľub sudcu ústavného súdu), keď uzavrel, že: ""¹⁷⁾

Prezident taktiež vo svojich rozhodnutiach zhrnul skutkovo závažné a právne významné skutočnosti týkajúce sa jednotlivých kandidátov (teda skutočnosti akcentujúce spravidla záujmu o ústavné právo, nedostatok vzdelávacích aktivít, akademickej alebo publikačnej činnosti alebo neznalosť cudzieho jazyka), ktorých existencia v spojení s ambíciou kandidáta stať sa napriek tomuto hendikepu sudcom ústavného súdu má signalizovať nedostatok zodpovednosti kandidáta. Abstrahujúc podstatu teda prezident dospel k záveru, že napriek tomu, že kandidát na sudcu ústavného súdu spĺňa všetky základné predpoklady sudcu ústavného súdu a napriek tomu, že bol riadne zvolený parlamentom, nie je prezident povinný ho vymenovať za sudcu v prípade, ak prezident dospeje k záveru, že nejde o vhodného kandidáta.

Argumentáciu sťažovateľov k podstate sporu (teda k tej jeho časti, ktorá sa týka oprávnenosti a rozsahu diskrécie prezidenta) možno zhrnúť do dvoch nasledujúcich okruhov:

V rámci výkladu kompetencie prezidenta sťažovatelia argumentovali gramatickým a logickým rozborom ustanovenia čl. 102 ods. 1 písm. s) a čl. 139 ústavy tvrdiac, že: "".¹⁸⁾ Ich argumentácia bola ukotvená v interpretácii významu nasledujúcich slovných spojení:

Na základe (spravidla gramatického) výkladu citovaných ustanovení sťažovatelia dospeli k záveru o existencii obmedzenia ""²³⁾ Sťažovatelia teda dospeli k jednoznačne formulovanému záveru, že: "