Keď sa namieta sudca

That article deals with the issue of bias and impartiality of the judge especially through the prism of the argument , in context of so called antidiscrimination action, or the famous case named "Čentéš". Thesis of the article claims that successful use of the depends on size of the "touched" group by argument (judges in case of impartiality for instance). With regard to the objection of bias of the judge author explains that the objecting to one judge as biased has greater chances to succeed than if we object all the judges. Arguments which article provides for the defense of the postulated thesis can be divided into two related categories. The first category says that, the subjective or objective test of bias, respectively impartiality of the judge in certain situations can be understood as a methodological tool for the system, rather than as a qualifying element of the whole system. The second category of argument is founded on the requirement of vertical institutional cohesion among concepts of democracy, justice and judges. The article also covers the argument as such. Especially it deals with situations when this argument may be considered as a logical error or when it is correct argument within the argumentation scheme.¹⁾

Predstavte si nasledujúcu situáciu - syn Ján, ktorý je posledný mesiac drzý k matke, chce ísť prvý krát na diskotéku a pýta si povolenie od rodičov. Príde za matkou a spýta sa jej, či môže ísť na diskotéku s priateľmi. Matka povie nie. Syn (ako to deti štandardne robia) ide za svojim otcom a pýta sa ho, či smie ísť s priateľmi na diskotéku, otec, rovnako ako matka, odpovedá nie. Ján má pocit absolútnej nespravodlivosti a navyše, čo je pre tento príklad kľúčové, má pocit, že jeho rodičia sú voči nemu zaujatí. Matka, pretože Ján je/bol k nej drzý, a otec, pretože sa nechce dostať do konfliktu s matkou. Aké má v takejto situácii možnosti? Odhliadnuc od úteku z domu a všetkých extrémov nemá žiadnu možnosťa jediné, čo mu zostáva, je sedieť večer vo svojej izbe a povedať svojim priateľom, že na žiadnu diskotéku nejde. Ján sa jednoducho nemá ku komu viac "odvolať", pretože jeho jediná nádej, otec, má záujem na nekonfliktnom vzťahu s matkou, a preto v tejto veci nevie rozhodnúť podľa seba.

Vyššie uvedené je, samozrejme, iba nedokonalý príklad, ktorý má plno dier. Akurát, že na jedno nám slúži, a síce, že z času na čas sme, resp. sme boli alebo môžeme byť v situáciách, keď každý, kto má o našom "osude" rozhodnúť, je alebo sa môže javiť ako zaujatý. A rovnako náš príklad hovorí o tom, že niekedy napriek tomu, že zaujatosť je očividná, sú situácie, keď už neexistuje inštitúcia, na ktorú sa vieme odvolať. Na dôvažok ukazuje tiež i to, že nie je zaujatosť ako zaujatosť.²⁾

Opustime však bezpečné vody rodinnej obývačky, kde jediným pravidlom je slovo rodiča/rodičov, a prejdime k situáciám, kde reálne máme šancu v prípade, že je voči nám niekto zaujatý - proti takejto zaujatosti sa i brániť. Nasledujúci text má ambíciu zaoberať sa v princípe dvoma vecami:

Téza, ktorú budeme v nasledujúcich riadkoch obhajovať, postuluje, že "udržateľnosť" argumentu pri jeho správnom použití závisí najmä od veľkosti množiny sudcov, ktorú argument napáda. Presnejšie povedané, čím je množina menšia, tým má argument väčšiu šancu na úspech. Laicky povedané, ak namietam, že jeden sudca je zaujatý, šanca, že moja námietka zaujatosti uspeje, je omnoho vyššia, ako keď poviem, že všetci sudcovia sú zaujatí. Áno, to znie ako objavenie teplej vody, preto dokonca tvrdíme, že i ak prijímame predpoklad, že všetci sudcovia sú vo vzťahu k účastníkovi alebo veci zaujatí ako pravdivý, tak i napriek tomu takýto argument (námietka zaujatosti) neuspeje a ani nemôže, resp. nesmie uspieť. Argumenty, ktoré ponúkame na obhajobu, možno rozčleniť do dvoch prepojených kategórií. Prvá kategória spočíva v tom, že subjektívny, resp. objektívny test zaujatosti, resp. nestrannosti sudcu možno v určitých situáciách chápať skôr ako metodologickú pomôcku pre systém než ako kvalifikačný prvok celého systému. Druhá kategória argumentácie má svoj základ v požiadavke vertikálnej inštitucionálnej previazanosti pojmov demokracia, spravodlivosťa sudca.

Námietok k našej téze sa ponúka viacero, avšak máme za to, že ich možno zhrnúť do kategórie, pre ktorú je charakteristická požiadavka na tzv. čo možno "absolútnu" nestrannosť sudcu, ba priam sudcu (ne) človeka, ktorý rozhoduje akoby stroj - dáta na vstupe, algoritmus a dáta na výstupe.

Je potrebné dodať, že akokoľvek máme ambíciu ponúknuť svoj pohľad na uvedenú problematiku, budeme nemenej spokojní, ak nasledujúce riadky prijmú čitateľa k hlbšiemu uvažovaniu o argumente (najmä v podkategórii ), resp. námietkach zaujatosti ako takých (a to i napriek tomu, že pre mnohých sa môže naša téza javiť ako kontroverzná).⁴⁾

Metodologicky budeme postupovať nasledovne. Po priblížení si podstaty samotného argumentu a jeho kritiky prejdeme k požiadavkám na nezaujatého sudcu.

Pristavíme sa pri reálnosti možnosti takejto požiadavky. Následne potom pojem sudcu "preosiaty" cez sito a "zaujatosť" vložíme do inštitucionálnych vzťahov, v ktorých bude pre nás viac systémovým prvkom, a nie definičným znakom. Našu tézu budeme demonštrovať na ploche mozaiky poskladanej z tzv. antidiskriminačných žalôb sudcov vo vzťahu k štátu (špeciálny súd) a tzv. námietkovej vojny v neslávnej kauze (ne) vymenovania kandidáta na generálneho prokurátora - pána Čentéša. Na ostatok sa vrátime sumárom k otázke systémovej "udržateľnosti" použitia námietok zaujatosti. Čitateľa, tak ako bolo i vyššie naznačené, upozorňujeme, že na viacerých miestach v texte sa stretne s odbočkami, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako zbytočné a s témou nesúvisiace. Avšak vzhľadom na to, že ide o problematiku citlivú, či už právne, alebo i celospoločensky, máme zato, že pomáhajú dokresliť celú mozaiku tejto komplikovanej témy. Koniec koncov, vlastne iné ako mozaika sa na takom malom priestore načrtnúť ani nedá.

Argument najčastejšie chápeme ako "".⁵⁾ Inak tiež povedané, argument je súborom výrokov, ktoré sú v zájomne logicky prepojené, majú pravdivostnú hodnotu, a tak pospolu tvoria argument, ktorý podporuje (vyvracia) nami postulovaný záver. Slovami cambridgeského slovníka argumentje "dôvod(reason), resp. dôvody, pre ktoré súhlasíme alebo namietame s myšlienkou alebo návrhom (suggestion).".⁶⁾ Pririgidnom chápaní významu pojmu argument je cieľom argumentu nie atakovať oponenta, či ohúriť publikum, ale ponúknuť dobrý dôvod (reason) na podporu vášho záveru (conclusion), dôvod, ktorý všetky strany môžu, resp. "musia" (logicky) akceptovať.⁷⁾

Argumentáciu potom teda chápeme ako určitú logickú činnosť, proces, kde adresátom našich argumentov pomocou vzájomného prepojenia cez rečové akty a prechody ("interferencie", ako hovorí napr. Sobek) pozývame adresáta na "svoju" stranu.⁸⁾ Argumentácia, ak chceme hovoriť o "poctivej" argumentácii, je štrukturálna zhoda nami vybraných prvkov s "istými vopred uznanými pravidlami a schémami", ktoré nazývame logikou.⁹⁾

Kým prejdeme k podstate argumentu, prvú odbočku je nevyhnutné urobiť hneď v úvode tejto časti. A síce argumentácia ako proces, ktorého (nevyhnutným) prvkom je usudzovanie, bude nielen čisto analytický proces (čistá logika). Sylogizmus vyjadrený napríklad vzorcom: "ak všetky B sú C a ak všetky A sú B, všetky A sú teda C." Vtedy je takáto argumentácia platná bez ohľadu na premenné, ktoré dosadíme za A, B alebo C. Jedinou zárukou platnosti takéhoto argumentu a vlastne i jedinou požiadavkou na platnosť rovnako je jeho forma (forma usporiadania a dosadenia). V súvislosti s takouto formou hovoríme potom o formálnej logike.¹⁰⁾

Argumentácia je ale tiež dialektické usudzovanie, teda stavanie premís a ich vzájomné prepojenie, vytváranie záverov, ktoré nakonci dňa nakláňajú víťazstvá (akých koľvek) sporov na našu stranu. Je činnosťou, keď pomocou viac alebo menej silných argumentov presviedčame v reči, kritizujeme, spochybňujeme alebo i vysvetľujeme v inom svetle oponentove tvrdenia, a tak "preukazujeme" platnosť našich vlastných. Kritériom takejto platnosti sa potom už stáva nielen logická bezchybnosť, ale i inštitucionálna prijateľnosť a akceptovateľnosť, ktorú Procházka (do) vysvetľuje na podklade požiadavky kultúrnej koherentnosti vo vzťahu k spoločenstvu. Povedané inými slovami, v kontexte súdneho sporu - na víťazstvo v súdnom spore je jednoducho častokrát formálny argument/y málo a sudcu je potrebné o svojom "závere" presvedčiť aj inak, ako len pomocou formálnej logiky.¹¹⁾

Kým formálna (analytická) logika neposkytuje priestor na použitie akého koľvek prvku mimo oficiálnej logickej schémy šnurovanej z logických zákonov, dialektická logika (ak je vôbec možné použiť tento termín) ponecháva priestoru na použitie takýchto prvkov viac než dosť. Napríklad uvažujme o tzv. deduktívnej metóde, ktorá sa pri formálnom usudzovaní využíva azda najčastejšie. Deduktívna metóda rigidne prechádza od prvého (všeobecného) k druhému, a tak postupne k záveru. Vzťahy a prepojenosť medzi A a B, ktorého výsledkom je C, musia spĺňať kritérium formálnej (napr. matematickej) logiky, ktorá sa nijako nevenuje subjektu, ktorý akýkoľvek záver a premenné postuloval, ale svoju pozornosť venuje jedine obsahu, v tomto prípade argumentu, resp. argumentačnej schéme. Na platnosť, resp. neplatnosť argumentu teda vplývajú jedine dve skutočnosti, a to pravdivosť, resp. nepravdivosť výroku a nadväznosť medzi jednotlivými výrokmi. Inak povedané, nestačí povedať, že B je podmnožina A, a D je podmnožina C, a zároveň povedať, že všetky sú v rovnakej množine E, ak nepovieme, že A a C sú podmnožinou E. Pri deduktívnej metóde je všetko, čo je napriek tomu čo možno najviac ústretovému (charitable) rekonštruovaniu nekonzistentné v systéme deduktívneho usudzovania (formálnych pravidiel), považované za logickú chybu/omyl (fallacies). Takéto chyby potom spôsobujú (deduktívnu/formálnu) neplatnosť celého argumentu alebo schémy.¹²⁾

Čitateľovi je iste zrejmé, kam tým mierime, a síce na poli formálnej logiky je argument (vrátane všetkých svojich podkategórií) logicky chybným a neplatným. Teda, je fér povedať, že takto to hovoria zástancovia deduktívnej metódy a protežanti formálnej logiky, avšak dialektici už dnes naznačujú, že je v určitých situáciách najmä (a tonehovorímeo súdnom spore) platným argumentom.¹³⁾

Ako sme však vyššie naznačili, argument je považovaný zatzv. logickú chybu (fallacy). Najčastejšie je prítomný/prezentovaný ako použitie osobného (personal) útoku v dialógu medzi dvoma alebo viacerými stranami. a taku je charakter (hodnoty, osobnosť a pod.) jedného z účastníkov argumentačného sporu, kým, inak povedané, argument formálnej logiky by sa zameriaval na obsah, naopak, sa sústredí na subjekt, ktorý obsah do argumentácie prináša. Účelom ataku, ktorý v sebe nesie, je potom byť základom pre kritiku argumentu, ktorý priamo súvisí s obsahom argumentácie alebo je jej súčasťou. Logická chyba spočíva v nekonzistentnom narúšaní, resp. blokovaní cieľa argumentácie, ktorým je potvrdenie alebo vyvrátenie obhajovanej(obsahovo) určitej prezumpcie. V praxi sa to prejavuje najmä tým spôsobom, že smeruje pozornosť od obsahu/predmetu argumentácie k osobe, a tým vytvára na osobu, ktorá sa snaží argumentovať, tlak, ktorý žiadnym spôsobom nesúvisí s obsahom argumentácie, v ktorej sa osoba, resp. osoby nachádzajú.¹⁴⁾ sa, jednoducho povedané, snaží znevážiť, urobiť nedôveryhodným oponenta/ov, a tak argumentáciu ukončiť záverom, že ak nie je osoba prezentujúca určité názory vážená a uznávaná, tak ani jej tvrdenia a argumenty nemajú žiadnu váhu.

Pri argumente sa najčastejšie hovorí o nasledujúcich podkategóriách tohto typu argumentu:

Pre všetky vyššie menované podkategórie je spoločné to, tak ako sme už uviedli, že sa snažia o spochybnenie subjektu, ktorý argument prezentuje, nie obsahu argumentácie samotnej. Ak sa aj k obsahu argumentačnej schémy alebo argumentu približujú, tak práve cez atak na osobu, ktorý ju prezentuje, čím ju, samozrejme, môže spochybniť.

Na konci tohto krátkeho exkurzu k logike a ako takému sa ale natíska nevyhnutná otázka. Ak je skutočne logickou chybou, ktorá pri formálnej logike nemá miesto, ako je možné, že v právnych sporoch si veselo útočíme (alebo môžeme útočiť) na svojho súpera, snažíme sa ho spochybniť, dokonca sa mnohokrát snažíme spochybniť i osobu, ktorá má o našom spore rozhodnúť. Je právna logika niečím iným ako formálna logika? A ak áno, je potom skutočne logickou chybou?

Odhliadnuc od faktu, že odpovede na tieto otázky by si vyžadovali samostatnú knihu, sa obmedzíme len na krátke objasnenie, prečo napriek (formálnej) logickej chybe je jeho použitie bežné a častokrát i dobré.

Tammelo hovorí, že "".¹⁶⁾ Preto, vnímajúc logiku týmto spôsobom, prichádzame k záveru, že formálna logika je špecifická veda, ktorú nemožno stotožňovať s právnou logikou. Právnu logiku nemožno (aspoň v určitých situáciách) považovať za aplikáciu v šeobecnej logiky, pretože neaplikuje nástroje všeobecnej logiky na problémy práva ako takého.¹⁷⁾ Právna logika je teda, ako hovorí Perelman, vlastne právnym usudzovaním založeným na špeciálnej logike. Štruktúra tohto usadzovania sa prispôsobuje možnej dvojznačnosti akéhokoľvek (právneho) záveru, a tým vlastne vytvára možnosť pre neustále overovanie, či spoločnosť pozná a ako akceptuje tieto rozdiely. Inak povedané, kým pri formálnej logike pracujeme s tým, "čo je", v právnej logike pracujeme okrem toho aj s tým, "čo má byť". Právna logika je obsahovou logikou, ktorá nás má privádzať k úvahe na tému "čo treba" (iste, v limitoch právneho poriadku), špeciálne preto, že právo ako n