Klíma, K., O právu ústavním.

V každom človeku, ktorý sa venuje dlhodobo určitej činnosti, dozreje túžba túto činnosť zreflektovať vo svojom vnútornom myšlienkovom svete (odraziť objektívne v subjektívnom) a zanechať svoju skúsenostnú stopu pre spoločnosť. Táto túžba dozrela aj v Karolovi Klímovi, ktorý sa celý svoj profesionálny život (blíži sa k štyrom desiatkam rokov) venuje štátovede a ústavnému právu. Pred desiatimi rokmi sa pretavila pri štátovede do a teraz do pocty ústavnému právu, ktorú nazval jednoducho, ale výrazne Symbolizuje tak skutočnosť, že už po vyše dvoch storočiach aj ústavné právo dozrelo a jeho slovami stalo sa "ikonou" demokratického ústavného systému v jeho zmysluplnom vedeckom stvárnení. Jeho genetické poslanie stvárnené v Deklarácii práv človeka a občana, ktorá nepatrí len francúzskej právnej kultúre, ale celej civilizácii, sa naplno prejavilo v ostatných desaťročiach prežiarením ústavy do celého právneho poriadku. Z oblasti verejného práva (organizácia štátnej moci) do súkromného práva (prirodzená podstata ľudských práv ako základu spoločenských vzťahov), a tak ústavné právo už nie je dávno len súčasťou (základom) verejného práva, ale reálne každého právneho obdobia. Opiera sa vďaka vedeckej komunite už o celý hodnotový súbor koncepcií, modelov, normatívov i ucelenej ústavnoprávnej doktríny. V tomto zmysle je preto aj monografia K. Klímu dôležitým odkazom z (a do) tohto sveta ideí, ale aj ústavnoprávnej praxe.

K. Klíma jemu príznačným spôsobom modeluje systém odborných poznatkov o ústavnom práve do formálnej štruktúry, ktorá je koncepčne originálna a práve svojou koncepciou