Kritické reflexie materiálneho jadra ústavy.

The author aims his attention in the text to the conception of the material core of Constitution. He evaluates critically (dis) interpretation of circumstances of beginning of this theory. The first part of the text is dedicated to the misleading belief about the stability role of this theory by its adoption to the constitutional system of Slovak Republic. In the case of the objective theory, there is a critic of the effort of returning iusnaturalism components to the (constitutional) law. The author tries to point at possible danger of its misuse by the antidemocratic movements in the society. The second part of the text concerns with concrete solutions how could be this theory compensated without its main negatives.

Problematika materiálneho jadra ústavy nie je v slovenskej ústavnej vede vôbec nová. Jej ohlasy pravidelne zaznievajú vo forme monografií, odborných článkov, študentských prác či konferenčných príspevkov. V poslednom čase sa odkazy na túto koncepciu čoraz častejšie objavujú aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (ďalej len ústavný súd).¹⁾ Povedané inými slovami, to, čo bolo doteraz výlučne predmetom teoretických diskusií, sa stáva súčasťou platného práva, a jednotlivé subjekty s touto koncepciou začínajú pracovať ako s daným faktom.²⁾ Uvádzaný posun (od teórie k praxi) tak akoby dával pomyselnú bodku za komplikovanosťou a vnútornou rozporuplnosťou koncepcie materiálneho jadra ústavy. Predkladaný článok je kritickou reakciou na tento trend. Vzhľadom na možnosti článku bude mojím cieľom (prinajmenšom) naštrbiť predstavu o charaktere, ako aj o reálnych možnostiach toho, čo právna veda nazýva materiálnym jadrom ústavy. Článok je rozdelený na dve časti.

V prvej časti článku zameriam pozornosť predovšetkým na historickoprávne otázky vzniku predmetnej koncepcie, a to z toho dôvodu, že už v tomto okamihu jej zástancovia, podľa môjho názoru, vychádzali z nepravdivých premís. Vo vzťahu k prezentovanej koncepcii sa pokúsim kriticky reflektovať jej proklamovaný (priam až spásonosný) charakter, ktorého úlohou by v demokratickej spoločnosti malo byť odvrátenie nástupu totalitných (neliberálnych) síl.

V druhej časti článku sa venujem otázkam, či možno koncepciu materiálneho jadra nahradiť inými, rovnako účinnými prostriedkami ochrany toho - ktorého ústavného systému.

Materiálne jadro ústavy je vyjadrením najpodstatnejších častí ústavy, jej základových kameňov v slovníku ústavného práva, jej a , ktoré danú ústavu charakterizujú.³⁾ V materiálnom právnom štáte pod tieto princípy zaraďujeme najmä princíp suverenity ľudu, princíp rešpektovania a ochrany ľudských práv a slobôd, princíp obmedzenej vlády, princíp ochrany menšín, princíp demokratickej legitimity, princíp zvrchovanosti ústavy, princíp legality, princíp deľby moci, princíp právnej istoty (...).⁴⁾

Akákoľvek zmena týchto (jadrových) princípov by spôsobila porušenie jedinečného charakteru danej ústavy, čoho dôsledkom by bol jej zánik, resp. jej nahradenie novou ústavou. Už v tomto okamihu možno postrehnúť, že zástancovia materiálneho jadra ústavy bez ďalšieho predpokladajú, že to, aké princípy do materiálneho jadra patria, je zrejmé, čo, prirodzene, nie je pravda. Radoslav Procházka na dôvažok podotýka, že nie sú zrejmé ani len kritériá, na ktorých základe by sme takéto princípy mohli určiť.⁵⁾ Túto komplikáciu však v tomto momente ponechajme bokom a zamerajme svoju pozornosť na dôvody vzniku pertraktovanej koncepcie.

Tie sa vo svojej monografii pokúša objasniť Boris Balog, ktorý uvádza, že ""⁶⁾

Boris Balog tak veľmi plasticky vykresľuje všeobecné peripetie ústavného vývoja 20. storočia, ktorého poučením je (má byť) zavrhnutie právneho pozitivizmu a opätovný návrat k hodnotám ako nevyhnutnej súčasti platného práva, čo Boris Balog na inom mieste deklaruje tvrdením (či skôr zvolaním), že "."⁷⁾

Obsahovo totožný názor zastáva aj Pavel Holländer, ktorý v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z roku 1993 v danej súvislosti vysvetľuje, že " "⁸⁾

V inom texte na rovnakú tému si Holländer vypomáha aj rozhodnutím Spolkového ústavného súdu, ktorý k danému uvádza, že "."⁹⁾

Toľko k dôvodom opodstatnenosti zavedenia predmetnej koncepcie.

Oba prezentované názory však považujem za nesprávne, ba dokonca zavádzajúce. Uvedené sa pokúsim preukázať na konkrétnych príkladoch.

Za azda najčastejšie uvádzaný príklad "bezhodnotovej" formalistickej ústavy je považovaná Weimarská ústava prijatá v roku 1919.¹⁰⁾ Vzhľadom na čas jej prijatia (1920) sa obdobným prívlastkom nevyhla ani Ústavná listina Československej republiky. Následkom takéhoto pozitivistického (bezhodnotového) prístupu pri tvorbe oboch uvádzaných dokumentov mal byť nástup totalitných ideológií (predovšetkým nacizmu a fašizmu), ktoré toto "hodnotové vákuum" vyplnili.¹¹⁾

Domnievam sa, že takéto tvrdenie je nepravdivé. Už pri letmom pohľade možno zistiť, že Weimarská ústava sa vo svojom texte odvoláva na celý rad hodnôt (princípov) a vo svojej podstate nie je nepodobná žiadnej zo súčasných moderných ústav, prirodzene, s rozdielmi týkajúcimi sa federatívneho usporiadania krajiny. Na ilustráciu a spolu s odkazom na príslušný článok ústavy možno tézovito uviesť krátky (neúplný) výpočet v predmetnej ústave nachádzajúcich sa princípov: