Limity výkonu ústavodarnej moci v Slovenskej republike (habilitačná prednáška)

Podľa čl. 72 je národná rada jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Národná rada má právomoc uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch (čl. 86 písm. a). No a napokon na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona...je potrebný súhlas aspoň trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov národnej rady (čl. 84 ods. 4). To sú základné náležitosti prijímania ústavných zmien, príp. aj pravidla pre prijatie úplne novej ústavy cestou ústavodarného procesu v národnej rade. V texte ústavnej úpravy tak nie je možné nájsť veľa rozdielov medzi bežným zákonodarným a ústavodarným procesom. Jediným zásadným rozlišovacím faktorom je v tomto smere počet poslancov, ktorí musia hlasovať za prijatie návrhu ústavného a bežného zákona. Poslanci národnej rady tak pri svojej činnosti nosia pomyselné "dva plášte". Jedným sa odievajú, keď vykonávajú ústavodarnú moc a tým druhým, keď uplatňujú zákonodarnú právomoc. Rozdiel medzi týmito činnosťami nie je len procesný, ale predovšetkým materiálny. Kvalitatívny rozdiel medzi výkonom týchto dvoch právomocí je zásadný, a to aj napriek tomu, že z politického hľadiska sa zvykne redukovať práve len na formálny rozdiel v počte poslaneckých hlasov potrebných na ich uplatnenie.

Väčšina slovenskej právnej doktríny sa dlhodobo zväčša zhoduje na tom, že ústavodarca v ústavnom texte explicitne nevyjadril žiadne limity výkonu právomoci jediného ústavodarného orgánu. Na rozdiel od politickej arény, kde sa vzhľadom na ústavodarný proces zväčša len chladnokrvne politicky kalkuluje, sa však o podstate tejto limitácie v právnej doktríne neustále živo diskutuje. Predmetom týchto akademických úvah sa stala práve otázka, či je ústavodarný orgán pri výkone ústavodarnej právomoci aspoň implicitne obmedzený. Veda ústavného práva sa prikláňala k existencii určitých materiálnych limitov, čím sa snaží vyvrátiť tézu o nespútanej moci väčšinového, t.j. demokratického rozhodovania. Tým podporuje tézu limitácie výkonu moci. Akademici sa teda v prevažnej väčšine stavajú na stranu existencie implicitných limitov výkonu štátnej moci, a to vrátane činnosti ústavodarného orgánu.

Ústava na prvý pohľad skutočne nevytvára žiadne procesné a ani substantívne limity výkonu ústavodarnej právomoci národnej rady. Je však možné nazdávať sa, že takéto limity predsa len existujú. A to nielen implicitné, ale aj explicitné. V tomto smere je, samozrejme, nevyhnutné vziať do úvahy viac ako len samotný text ústavy. Ústavná prax a komparatívne skúsenosti v tomto smere poodhaľujú možnosti existencie ďalších ústavných limitov, ktorých pôvod sa nachádza aj v sférach mimo slovenského ústavného poriadku. Doteraz však tieto limity nevzbudzovali náležitú, resp. takmer žiadnu pozornosť.

Tak ako je pre ústavné právo typické, mnohé jeho súčasti sú tvorené nepísanými a logicky previazanými súvislosťami. Ústava moderného štátu nie je akousi vyčerpávajúcou príručkou, ktorá má mať ambíciu poskytnúť odpoveď na každú otázku, aká sa v živote spoločnosti môže vyskytnúť. Obdobne to platí aj s ohľadom na existenciu ústavných limitov, na ktoré sa v mnohých ohľadoch vzťahujú vnútorné súvislosti, ktoré v explicitnom ústavnom texte nie je možné nájsť. Pre prehľadnosť ďalšej argumentácie budú ústavné limity rozdelené na procesné a materiálne. Druhej skupine bude z pochopiteľných dôvodov venovaný väčší priestor, keďže práve do nej spadá väčšina zmienených obmedzení výkonu ústavodarného orgánu. V tejto kategórii sa napokon stretneme aj s limitmi, ktoré svoj pôvod majú mimo slovenského ústavného poriadku.