Materiálne jadro ústavy a imperatív nezmeniteľnosti

KRAJÁČ, A.: Materiálne jadro ústavy a imperatív nezmeniteľnosti. Právny obzor, 102, 2019, č. 4, s. 336 – 345.

Material core of constitution and eternity clause. Article is focused on an analysis of a decision of Constitutional court of Slovak republic PL. ÚS 21/2014-96 from the viewpoint of core of constitution theory. The aim of this article is not only to describe and characterise theory of core of constitution, but to also present drawbacks of this theory. In the introduction we analyse the core of constitution and eternity clause concepts, followed by an analysis of this clause as a limitation of the power of people and constitutional body, continuing by description of the very concept of core of constitution. In the end we construct a logic argument proving that legal embodiment of constitutional core is not only legally irrational but also dangerous, because it serves as a way for legislation to avoid critique.

Key words: constitutional core, eternity clause, entrenchment clause, social contract, constitutional power 

Úvod

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa 30. januára 2019 nálezom PL. ÚS 21/2014-96 rozhodlo, že ustanovenia čl. 147 ods. 1 poslednej vety a čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a ustanovenie čl. 141a ods. 9 v časti slov „plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností“ Ústavy Slovenskej republiky v znení ústavného zákona č. 161/2014 Z. z., kto­rým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ide o zásadný nález, ktorým si ústavný súd nielenže vyvodil právomoc preskúmavať súlad ústavného zákona s ústavou, no taktiež v tomto náleze vymedzil materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky.

1. Materiálne jadro ústavy – pojem, historický kontext a pár poznámok k teórii

Ján Drgonec o materiálnom jadre hovorí, že „s príchodom písaných ústav sa začala objavovať predstava, podľa ktorej ústava obsahuje ustanovenia, ktoré sú natoľko závaž­né, chránia také významné základy štátu a spoločnosti, že ich nemožno zmeniť“.¹ V danej vete nachádzame dva základné identifikačné znaky materiálneho jadra ústavy. Prvým je ochrana princípov demokratického a právneho štátu², tým druhým je tzv. klauzula več­nosti alebo imperatív nezmeniteľnosti.³ Materiálne jadro je buď výslovný, alebo impli­citný základ samotnej ústavy. Ako príklad explicitného vyjadrenia materiálneho jadra ústavy môžeme uviesť čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky, ktorý hovorí, že „zmena podstatných náležitostí demokratického právneho štátu je neprípustná“, alebo čl. 79 ods. 3 základného zákona Nemeckej spolkovej republiky, kde sa uvádza, že zmena zák­ladného zákona týkajúca sa princípov spolkového usporiadania alebo základných princí­pov práv uvedených v čl. 1 – 20 základného zákona je neprípustná. Implicitné materiálne jadro je v tých ústavách, ktoré vo svojich textoch neobsahujú spomínané explicitné vy­jadrenie svojho materiálneho jadra, no pomocou výkladu, skúmania materiálnych a for­málnych podmienok prijatia ústavy alebo systematickosti textu dokážeme toto materiál­ne jadro aspoň z časti určiť.⁴ Balog na adresu materiálneho jadra hovorí, že vyjadruje zdieľané spoločenské hodnoty, ktorými sa spoločnosť identifikuje ako celok.⁵ V historicko-politickom kontexte možno hovoriť o vytvorení hodnotovo zameranej ústavy, ktorá sa stavia proti nedemokratickým režimom panujúcim počas a po druhej svetovej vojne, pre ktoré bolo charakteristické porušovanie základných práv a slobôd.⁶

Ústava podľa už uvedeného obsahuje implicitne alebo explicitne vyjadrené hodno­ty spoločnosti, ktoré požívajú najvyššiu právnu ochranu. Emmanuel Joseph Sieyès vo svojom pamflete Čo je tretí stav rozpoznáva moc ustanovujúcu (pouvoir constituant) a moc ustanovenú (pouvoir constitué). Ustanovujúca moc predstavuje moc prijať ústa­vu. Táto moc je mocou ľudu, ktorá stanovuje hranice pre moc ustanovenú. Moc usta­novená je tá, ktorá prijatím tejto ústavy vzniká, je obmedzená vôľou moci ustanovujú­cej.⁷ Spomínané hodnoty vyjadrené v ústave sú potom vyjadrením vôle moci ustano­vujúcej ako vôle, ktorá určuje hodnoty, ktoré adresuje budúcim generáciám. Materiál­ne jadro má chrániť tie najdôležitejšie hodnoty ľudskej spoločnosti a konzervuje status quo pomocou už spomínaného imperatívu nezmeniteľnosti. Sobek k tomu hovorí, že „primárním úkolem klauzule věčnosti není její vlastní nezrušitelnost, ale aby garanto­vala nezrušitelnost významných částí ústavy, například podstatných náležitostí demo­kratického právního státu“.⁸

 V kontexte ochrannej funkcie materiálne jadra ústavný súd citoval a stotožnil sa s názorom Spolkového ústavného súdu Nemecka, ktorý sa vyjadril, že „predstava, že ústavodarca môže všetko usporiadať podľa svojej vôle, by znamenala návrat k duchov­nému stanovisku bezhodnotového právneho pozitivizmu, ktorý je v právnej vede a v pra­xi už dlho prekonané,“⁹ na čo ústavný súd hovorí, že „ochrana demokratického štátneho režimu a zamedzenie jeho legálnej zmeny na režim nedemokratický je preto základnou funkciou materiálneho jadra modernej ústavy. Materiálne jadro ústavy predstavuje man­tinely pre ústavodarcu v tom zmysle, že mu zabraňuje či znemožňuje odstrániť existujúci ústavný poriadok a jeho demokratickú podstatu formálno-legalistickou cestou, nastoliť režim nedemokratický a takou istou cestou ho legalizovať.“¹⁰ S prevzatým stanoviskom ústavného súdu však nemôžeme súhlasiť v tej časti, kde hovorí, že právny pozitivizmus je bezhodnotová teória práva, ktorá je v praxi prekonaná. Toto tvrdenie je vzdialené od reality, je neopodstatnené a nevychádza z faktických tvrdení právneho pozitivizmu ako teórie práva. Právny pozitivizmus zastáva tézu oddelenia práva od morálky ako dvoch separátnych normatívnych systémov.¹¹ Právny pozitivizmus určite nie je amorálnou teó­riou práva a už vôbec nepatrí medzi „prekonanú teóriu vo vede a v praxi“¹². Ak sa pozrie­me na učebnice práva, tie rozlišujú materiálne a formálne pramene práva. Materiálny prameň práva je prameňom, ktorý nám pomáha pochopiť právo, zatiaľ čo formálny pra­meň práva je prameňom z ktorého čerpáme konkrétne pravidlá správania sa. Pozitiviz­mus oproti svojim konkurentom tvrdí, že morálka a právo sú oddelené normatívne sys­témy. Pozitivizmus netvrdí, že sa v aplikačnej praxi má výlučne používať pri riešení právnych otázok „čisté“ právo. Preto označenie tohto právneho smeru ako smeru „bez­hodnotového“ je mätúce a zavádzajúce.¹³

2. Klauzula večnosti alebo obmedzenie suveréna?

Obmedzuje klauzula večnosti suveréna? Je imperatív nezmeniteľnosti večným záka­zom „lex aeterna“¹⁴, ktorý nemôžu porušiť ani občania štátu?

 Ak v zmysle tejto otázky fingujeme teóriu spoločenskej zmluvy ako „dohodu obyva­teľov určitého územia, že na správu svojich záležitostí si ustanovia spoločnú autoritu,ktorej sa dobrovoľne podrobia, a to výmenou za ochranu svojich prirodzených práv“,¹⁵ potom nachádzame dvoch originálnych pôvodcov moci. Prvým pôvodcom je ľud, ktorý vytýčil sociálny kontrakt a uzavrel dohodu sám so sebou, dohodu všetkých so všetkými. Na jeho miesto od momentu prijatia zmluvy prichádza druhý ľud, ktorý je viazaný spo­ločenskou zmluvou, ktorú uzavrel prvý ľud. Prvý ľud potom imperatívom nezmeniteľ­nosti zakonzervoval spoločenské hodnoty