Mechanizmy zmluvnej ochrany ľudských práv

¹⁾ Medzinárodné systémy kontroly dodržiavania ľudských práv možno rozdeliť na regionálne a univerzálne. Regionálne systémy, tvorené doposiaľ najmä v rámci Rady Európy, Organizácie amerických štátov a Africkej únie, profitujú z relatívne nižšieho počtu členských štátov príslušných organizácií, a tým aj väčšej miery jednoty, akú je možné dosiahnuť pri kreovaní kontrolných procedúr a mechanizmov. Na univerzálnej medzivládnej úrovni je niekoľkonásobne viac účastníkov ľudskoprávneho diskurzu, často s rozdielnymi, ba i protichodnými názormi na otázky efektívnosti či záväznosti kontrolných procedúr.

Univerzálny systém tvorený v rámci Organizácie Spojených národov (OSN) možno ďalej diferencovať na zmluvný a mimozmluvný systém. Právnym základom zmluvného systému sú písomné univerzálne mnohostranné právotvorné a časovo neobmedzené zmluvy. Tie obsahujú materiálne i procesné normy, ktoré poskytujú ochranu ľudských práv jednotlivcom v tých štátoch, ktoré sú zmluvnou stranou príslušnej zmluvy. Na otázky ich dodržiavania, vykonávania, výkladu, zmeny, úpravy, platnosti, zániku, registrácie, atď. sa, ako na pramene medzinárodného práva, primerane vzťahuje Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969.²⁾

Zmluvy sú teda záväzné len pre štáty, ktoré ich prijali a ratifikovali. Kreujú jednotlivé kontrolné zmluvné orgány, určujú záväzky štátov, katalógy ľudských práv a viac či menej účinné mechanizmy ich ochrany.

V článku autor ponúka rozbor dvoch nových kontrolných procedúr, ktoré dopĺňajú doposiaľ aplikované inštrumentárium univerzálneho systému ochrany ľudských práv. Konkrétne ide o tzv. systém pravidelných návštev a o tzv. procedúru naliehavého opatrenia. Analýza sa zameria na hlavné črty týchto mechanizmov, procesný postup a zhodnotenie ich potenciálnej efektivity.

V súčasnosti žiadna zmluva či dohovor nekreuje jednotný mechanizmus ochrany všetkých práv zadefinovaných v Medzinárodnej listine ľudských práv³⁾ a v ďalších dohovoroch OSN. Všeobecná deklarácia ľudských práv neobsahuje mechanizmus na ochranu v nej priznaných práv. Medzinárodné pakty z roku 1966 poskytujú rozdielne účinný mechanizmus. Ďalšie univerzálne zmluvy (často označované ako dohovory) obsahujú určité mechanizmy ochrany. Tie sú od seba nezávislé a navzájom odlišné samotným rozsahom pôsobnosti, inštitucionálnym základom i efektivitou, s akou dokážu riešiť porušovanie ľudských práv, ako aj vymáhať konečné rozhodnutia.

Tradičné mechanizmy, resp. procedúry, ktoré využíva zmluvný kontrolný systém, možno diferencovať na

Zmluvný, rovnako tak i mimozmluvný univerzálny systém sa vyznačujú istou mierou dynamiky a prechádzajú vývojom i cielenou reformou. V oblasti mimozmluvného systému bola táto zmena z veľkej časti dosiahnutá vznikom Rady OSN pre ľudské práva,⁵⁾ pričom kryštalizovanie jednotlivých právomocí a usporiadanie doterajších kompetencií rôznych komisií, spravodajcov a pracovných skupín aj naďalej prebieha. V časti zmluvného systému sa na univerzálnej úrovni pripravuje zjednotenie jednotlivých procedúr a vytvorenie jedného zmluvného kontrolného orgánu. Od roku 2002, resp. 2006 môžeme taktiež sledovať vývoj aj v otázke kontrolných procedúr. Tie tradičné boli doplnené o nové mechanizmy, ktorými sú

Systém pravidelných návštev () upravuje doposiaľ jedine Opčný protokol z roku 2002 k Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len "Opčný protokol").⁶⁾ Opčný protokol nadobudol platnosť 22. júna 2006 a do februára 2011 ho ratifikovalo 57 krajín.⁷⁾ Jeho hlavným cieľom je vytvoriť systém pravidelných návštev vykonávaných nezávislými medzinárodnými a národnými orgánmi na miestach, kde sú ľudia pozbavení osobnej slobody, za účelom predchádzania mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu v rozsahu upravenom v Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu z roku 1984 (ďalej aj "dohovor proti mučeniu").⁸⁾ Z toho dôvodu je Opčný protokol otvorený na podpis len štátom, ktoré pristúpili k tomuto dohovoru.⁹⁾

Z hmotnoprávneho hľadiska dohovor kodifikuje definíciu "mučenia" ako "akékoľvek konanie, ktorým je človeku úmyselne spôsobená silná bolesť alebo telesné či duševné utrpenie s cieľom:

Explicitnú výnimku z tohto ustanovenia tvorí "bolesť alebo utrpenie, ktoré vznikajú iba v dôsledku zákonných sankcií, pokiaľ sú od týchto sankcií neoddeliteľné alebo sú nimi vyvolané náhodou".¹¹⁾ Takto formulovanú exempciu je možné považovať za príliš všeobecnú. Umožňuje totiž konformne zhodnotiť aj používanie takých zákonných trestov, ktorých podstatou je mučenie (napr. kameňovanie, amputácia končatiny, telesné tresty). Výbor proti mučeniu však vo svojej rozhodovacej praxi kontinuálne odmieta ospravedlnenie telesných trestov ako formy zákonných sankcií.

Podľa čl. 2 ods. 1 dohovoru proti mučeniu je každý štát povinný prijať účinné zákonodarné, správne, súdne či iné opatrenia na zabránenie mučeniu "na celom území, ktoré je pod ich jurisdikciou". Zmluvné strany sa zaviazali k absolútnemu zákazu mučenia, nakoľko v čl. 2 ods. 2 nie je umožnená exempcia zo zákazu mučenia za žiadnych výnimočných okolností akéhokoľvek druhu, či už ide o vojnový stav, hrozbu vojny, vnútropolitickú nestabilitu alebo akúkoľvek inú mimoriadnu situáciu. Na tomto mieste je však potrebné poukázať na dvojitý režim upravený dohovorom proti mučeniu na "zákaz mučenia" a "zákaz krutého a ponižujúceho zaobchádzania".¹²⁾ Na zákaz krutého a ponižujúceho zaobchádzania sa podľa čl. 16 dohovoru nevzťahuje jeho čl. 2 ods. 2; nejde teda o zákaz absolútny.

Dohovor proti mučeniu stanovuje explicitne povinnosti štátov korigovať trestné zákonodarstvo konformne s jeho čl. 4, 5 a 6. Štáty sa, okrem iného, zaviazali upraviť určité konanie ako trestné činy,¹³⁾ stanoviť za tieto trestné činy príslušné tresty,¹⁴⁾ upraviť miestnu a osobnú príslušnosť súdov,¹⁵⁾ zadržať v určitých prípadoch určité osoby,¹⁶⁾ vzdelávať občianskych alebo vojenských pracovníkov orgánov v oblasti aplikácie práva, zdravotníckych pracovníkov, verejných činiteľov a iných osôb,¹⁷⁾ povinnosť zabraňovať mučeniu,¹⁸⁾ vyšetrovať prípady mučenia,¹⁹⁾ ako i zaručiť právo jednotlivcov podať sťažnosti príslušným vnútroštátnym orgánom a zabezpečiť ochranu sťažovateľa a svedkov.²⁰⁾

Kontrolný mechanizmus dohovoru proti mučeniu vykonáva Výbor proti mučeniu. Skladá sa z 10 expertov s vysokým morálnym charakterom a uznávanými schopnosťami v oblasti ľudských práv, ktorí v ňom pôsobia ako súkromné osoby a ktorí sú volení tajne.²¹⁾ Medzi jeho právomoci patri spravodajská procedúra, vyšetrovanie, procedúra medzištátnej sťažnosti a procedúra individuálnej sťažnosti. Tento kontrolný mechanizmus dopĺňa tzv. systém pravidelných návštev, ktorý však nevykonáva Výbor proti mučeniu alebo nový kontrolný orgán.

Opčným protokolom sa kreuje Podvýbor pre predchádzanie mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (ďalej len "Podvýbor")²²⁾ ako nový zmluvný kontrolný orgán univerzálnej úrovne. Má vykonávať svoju činnosť v súlade s princípmi Charty OSN, pravidiel OSN pre zaobchádzanie s osobami pozbavenými slobody a princípmi dôvernosti, nestrannosti, neselektívnosti, univerzality a objektivity.²³⁾ Podvýbor tvorí 25 členov, ktorí majú podobne ako v