Miesto a funkcie deliktuálneho práva v obchodnom práve

() The contribution presents detailed items of the habilitation lecture. The author deals withthe question whether delictual law with special commercial law features, different fromthe civil law regime, exists or should exist. He analyses the relationship of the delictualand the contractual liability for damage according to the Commercial Code and the Civil Code. He postulates axioms of commercial or business liability for damage and followshow liability relations change with constituent elements of the civil cases, if both partiesto the liability relation are entrepreneurs, or if the liable party is an entrepreneur. Heoutlines peculiarities of the development of Slovak legislation on liability for damage in the context of its development under the influence of Austrian and Soviet civil law. Hestates that if the general civil code establishes an apparently uniform model of liabilityfor damage (contractual and delictual), the Commercial Code as a special regulationbifurcates the liability regime and distinguishes between the contractual and the noncontractual liability for damage. This bifurcation may not necessarily be reflected in the interpretation of the individual constituent elements of liability for damage accordingto the Civil Code, if the risk of collision with application of the provisions of theCommercial Code as lex specialis arises. The contribution offers an analysis of threefundamental cases of business liability: liability for damage caused by own illegalconduct, liability for damage caused by conduct of third parties and business liabilityfor consequences of non-prohibited activities. On the background of these three groupsof cases the author illustrates how axioms of commercial liability for damage areenforced in otherwise civil regime of liability for damage.

¹⁾ Oko bdelého pozorovateľa, ktorý upriami svoj pohľad na súčasnú právnu úpravu práva zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením inej ako zmluvnej povinnosti (nazvime túto časť právnej regulácie deliktuálnym právom) a jej aplikáciu naprieč Európou, túžiaceho po jasnom a presvedčivom systéme právnej úpravy, musí trpieť. Deliktuálne právo naprieč Európou vykazuje pozoruhodné vlastnosti. Vymyká sa z pút legislatívnych konštrukcií a vydáva sa, asistované judikatúrou, na cestu nepoznaného. Sú štáty (Nemecko), ktorých deliktuálna úprava a rozsah ochrany ňou garantovanej je úzka, a tak si ju súdy (za asistencie právnej vedy) rozšírili. Sú štáty, kde je deliktuálna úprava široká (Rakúsko) a súdy ju naopak zúžili a sú štáty, kde je úprava strohá (Francúzsko) a súdy si vytvorili osobitné pravidlá. Ani náš právny poriadok sa nevyhol zmenám a interpretačným posunom. Slovenské právo zodpovednosti za škodu je pritom dieťaťom procesu, ktorý začalo prirodzenoprávne hnutie a zavŕšili tvorcovia Občianskeho zákonníka z roku 1964, procesu zovšeobecnenia.

Otázka, ktorú si dnes kladieme, znie, či existuje, alebo by malo existovať deliktuálne právo s osobitnými obchodnoprávnymi črtami, odlišné od občianskoprávneho režimu. Pri odpovedi odhliadneme od klasických obchodnoprávnych deliktov v zmysle § 757 Obchodného zákonníka (ďalej aj OBZ)²⁾ a zameriame sa na otázku, ako sa menia zodpovednostné vzťahy podľa skutkových podstát občianskeho práva, ak sú oba subjekty zodpovednostného vzťahu podnikatelia alebo, ak je zodpovedným subjektom podnikateľ. Rozlišujeme medzi dvoma skupinami deliktuálnych vzťahov. V prvom prípade podnikateľ poškodzuje nepodnikateľa () a v druhom prípade podnikateľ poškodzuje iného podnikateľa (). Deliktuálny vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom je druhou stranou mince jednostranného obchodného vzťahu.³⁾ Do autonehody môžu byť zapojení dvaja podnikatelia, pri dodaní tovaru narazí auto dodávateľa do zariadenia objednávateľa, výbuch skladu pyrotechniky poškodí vedľajší sklad, viacerí podnikatelia vykonávajú prepravu, stavbu alebo akúkoľvek činnosť pre iného podnikateľa bez toho, aby medzi nimi bol priamy zmluvný vzťah, pričom navzájom si spôsobia škodu, a podobne. Skúmať tak budeme primárne deliktuálne právo v podnikateľskom styku mimo rámec obchodného práva tak, ako je vymedzovaný pôsobnosťou Obchodného zákonníka. Sústredíme sa pritom iba na otázky občianskoprávne a obchodnoprávne a zodpovednosť za škodu v pracovnom práve necháme stranou.

Naprieč Európou panuje konsenzus, že jedným zo základných rozdielov medzi zodpovednosťou zo zmluvy a z deliktu⁴⁾ je druh chráneného záujmu. Zmluvné právo chráni záujem na splnení zmluvy, a preto pri porušení zmluvy má byť poškodený postavený do pozície, akoby bola zmluva riadne splnená. Naopak, osoba, ktorá utrpela škodu spôsobenú deliktom, má byť postavená do pozície, akoby sa delikt nikdy nestal. Prvé sa označuje ako pozitívny záujem () a druhé ako negatívny záujem ().⁵⁾ Slovenské právo ale prevzalo československé dedičstvo, ktoré takéto zjednodušenie neumožňuje.

Československé civilné právo pokračovalo v tradícii založenej prirodzenoprávnym Všeobecným občianskym zákonníkom (ABGB), ktorý vytvoril na prvý pohľad pre porušenie zmluvy a pre iný protiprávny úkon, čím sa završuje proces tvorby všeobecnej klauzuly zodpovednosti za škodu, ktorý inicioval pred 400 rokmi .⁶⁾ Deliktuálna a kontraktuálna zodpovednosť sa tak stala predmetom jednej, zovšeobecňujúcej úpravy, hoci naďalej existovali rozdiely v niektorých konkrétnostiach čo do predpokladov zodpovednosti, ako aj čo do následkov zodpovednosti za spôsobenú škodu. Rovnako sa zakladá na koncepcii, podľa ktorej sa zodpovedá za škodu spôsobenú . Slovami nie delikt, ale zavinenie vedie k povinnosti nahradiť škodu.⁷⁾ Podľa slovenského občianskeho práva sa ABGB však zavinenie prezumovalo iba pre prípady zmluvnej zodpovednosti.⁸⁾ Na rozdiel od úpravy v ABGB sa v slovenskom súkromnom práve zavinenie prezumuje nielen v oblasti zmluvnej zodpovednosti, ale aj v prípade deliktuálnej zodpovednosti.⁹⁾ Dôvody predmetnej legislatívnej úpravy je potrebné hľadať v minulosti, v druhom ideovom základe textu súkromnoprávneho kódexu - v sovietskom práve, ktoré spočívalo aj na starom práve cárskeho Ruska. Sovietske občianske právo, síce prvotne založené na princípe zodpovednosti za spôsobenie škody¹⁰⁾ ( Občiansky kódex z r. 1923), pod vplyvom zmeny právneho myslenia socialistického tábora tridsiatych rokov (upustenie od právneho nihilizmu a vyzdvihovanie socialistickej morálky), ale bez zmeny normatívneho textu vinterpretovalo do článku 403 vtedajšieho zákonníka Sovietskeho zväzu možnosť vyhnúť sa zodpovednosti za škodu preukázaním, že škodca škodu nezavinil.¹¹⁾ Bolo by ale predčasné tvrdiť, že prezumpcia zavinenia je obmedzená na postsocialistické dimenzie. Aj v západnej Európe dochádza k presunu dôkazného bremena vo veciach zavinenia na škodcu, hoci k posunu prispieva viac právna prax a právna veda ako sám normatívny text. Najčastejším spôsobom presunu dôkazného bremena je pravidlo používané pri dokazovaní, teda pravidlo, že veci niekedy hovoria samé za seba (napríklad tehla sa sama z okna nevyhodí, a tak pri páde tehly z okna je možné predpokladať, že niekto konal minimálne nedbanlivo). Nemecká doktrína v takýchto prípadoch pripúšťa tzv. Anscheinsbeweis (dôkaz ), ktorý na základe ľudských skúseností týkajúcich sa behu vecí umožňuje vyvodiť závery vyplývajúce z dokázaných okolností pre určenie okolností, ktoré majú byť dokázané. Taktiež v prípade deliktu spôsobeného porušením zákonnej povinnosti (§ 823 ods. 2 nemeckého občianskeho zákonníka BGB)¹²⁾ sa v praxi zavinenie škodcu predpokladá. Rovnako aj vo francúzskom práve je predpoklad splnený, ak dochádza k porušeniu zákonom stanovenej povinnosti. Obdobné prípady by sme mohli identifikovať aj v iných európskych krajinách.¹³⁾ V Španielsku napríklad súdna prax bremeno zavinenia prakticky presunula na škodcu.

Široký predpoklad zavinenia v rámci zodpovednosti za škodu v civilnom práve Slovenskej republiky je potrebné vnímať aj s ohľadom na prevládajúci výklad pojmu zavinenie a pojmu porušenie povinnosti predchádzať škodám podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Obe právne kategórie vychádzajú z toho, že subjekty práva majú byť zodpovedné, ak porušia určitú povinnú mieru starostlivosti (starostlivosť dobrého pater familias) pri zohľadnení okolností prípadu a subjektívnych vlastností konajúceho alebo naopak, nekonajúceho subjektu. Existencia prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ (a jej výklad ako porušenie objektívnej miery povinnej starostlivosti), ktorej porušenie vedie podľa prevažujúcej mienky k zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ,¹⁴⁾ spôsobuje v prvom rade presun dôkazného bremena týkajúceho sa porušenia objektívnej miery vyžadovanej starostlivosti v prípade, ak škoda nevznikla porušením osobitne stanovenej právnej povinnosti na poškodeného. V konečnom dôsledku sa tak slovenská úprava práva zodpovednosti za škodu koncepčne neodlišuje od aplikácie normatívnych konštrukcií západoeurópskych právnych poriadkov (ktoré samy ale na prvý pohľad vychádzajú z úplne inej koncepcie).

Obchodnoprávna úprava zodpovednosti za škodu vychádza z iného základu. Koncepčne rozlišuje medzi zmluvnou zodpovednosťou (§ 373 a nasl. OBZ) a mimozmluvnou, deliktuálnou zodpovednosťou za škodu (§ 757 OBZ). Dôvod takejto úpravy hľadáme, rovnako ako pri občianskoprávnej zodpovednosti za škodu, v histórii. Koncept obchodnoprávnej zodpovednosti za škodu bol prevzatý zo Zákonníka medzinárodného obchodu¹⁵⁾ (ďalej len ). Podľa ZMO sa rozlišovalo medzi zodpovednosťou za porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 251 ZMO)¹⁶⁾ a zodpovednosťou za porušenie inej povinnosti stanovenej týmto zákonom (§ 719 ZMO).¹⁷⁾ Ako vyplýva z dôvodovej správy k ZMO, zákonodarca považoval § 251 ZMO za základ zmluvnej a § 719 ZMO za základ mimozmluvnej zodpovednosti.¹⁸⁾ Súčasný OBZ prebral bezo zmeny § 251 a 719 ZMO do § 373 a 757 OBZ. Kým ešte mohol ponúknuť formálne argumenty v prospech tvrdenia, že § 251 ZMO sa vzťahuje aj na porušenie povinnosti vyplývajúcej z deliktu¹⁹⁾ alebo iného dôvodu vzniku záväzku, v súčasnosti sa žiada chápať § 373 OBZ užšie, a to napriek jeho viac-menej totožnému zneniu s § 251 ZMO. Zákonodarca teraz svoj zámer spresnil tým, že názov zákonnej rubriky predmetnej state OBZ (X. diel, prvá hlava, tretia časť OBZ) je "", zatiaľ čo vtedajšia časť ZMO (diel VI, hlava III ZMO) sa označovala ako "". Súčasný Obchodný zákonník tak upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvy podriadenej obchodnoprávnemu režimu a zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom. Interpretácie, podľa ktorých sa § 757 OBZ vzťahuje na porušenie akejkoľvek zákonom stanovenej povinnosti,²⁰⁾ nenasledujeme.

Obdobné trendy obmedzujúce obchodné deliktuálne právo na obmedzené množstvo situácií je možné badať aj cez prizmu historického alebo komparatívneho skúmania. Ani počas vývoja jednotného autonómneho , a ani počas veľkých kodifikácií obchodného práva sa nepresadil názor, aby bolo deliktuálne právo zahrnuté v obchodných zákonníkoch. Ani francúzsky a ani nemecký Obchodný zákonník neobsahujú úpravu deliktuálnej zodpovednosti. Zodpovednosť podnikateľa za škodu spôsobenú deliktom (mimozmluvne) sa tak nestala doménou obchodného práva. Môžeme sa iba nazdávať, že sa nepovažovalo za potrebné vytvoriť osobitný zodpovednostný systém v prípadoch deliktov medzi podnikateľmi, resp. zodpovednosť podnikateľa za škodu upraviť odlišne od zodpovednosti jednotlivca za škodu. Až neskôr vznikla potreba osobitným spôsobom reagovať na nekalosúťažné konania podnikateľov alebo existenčné ohrozovanie súťaže, teda konania, ktorých sa samotní nepodnikatelia dopustiť nemohli.

Vidíme teda, že pokiaľ všeobecný civilný kódex vytvára na prvý pohľad jednotný model zodpovednosti za škodu (zmluvnú a deliktuálnu), Obchodný zákonník ako špeciálny predpis zodpovednostný režim rozdvojuje a rozlišuje medzi zmluvnou a mimozmluvnou zodpovednosťou za škodu. V rámci deliktuálnej zodpovednosti obmedzuje obchodnoprávny režim iba na porušenie povinností podľa Obchodného zákonníka a vytvára tak rozsahom obmedzené obchodné deliktuálne právo. Venujme niekoľko slov tejto zvláštnosti.

Existencia paralelných úprav zodpovednosti za škodu v občianskom a obchodnom práve vedie k potrebe skúmať ich vzťah. Musíme najprv preskúmať, aký je vzťah jednotlivých skutkových podstát OZ k OBZ a následne sa zameriame na otázku, v čom sú odlišnosti zodpovednostného vzťahu, ak je škodcom podnikateľ.

Za východisko vzťahu medzi skutkovými podstatami zodpovednosti za škodu podľa OZ a OBZ považujeme pravidlo verzus , vnímané na úrovni právnych noriem, nie iba na úrovni právnych predpisov. Samotnú skutočnosť, že OZ má vlastnú systematiku skutkových podstát zodpovednosti (všeobecná úprava a osobitné druhy zodpovednosti) nepovažujeme za rozhodujúcu. Stanovisko, podľa ktorého majú osobitné skutkové podstaty prednosť OZ pred ustanoveniami OBZ, nepovažujeme - v jeho všeobecnosti - za správne. Vnútornú systematiku právnej úpravy Občianskeho zákonníka ako nie je možné brať do úvahy pri posudzovaní vzťahu noriem v rôznych súkromnoprávnych kódexoch ako a . Samotná skutočnosť, že Občiansky zákonník vymedzuje niektoré skutkové podstaty zodpovednosti za škodu ako všeobecné a iné ako osobitné, nevedie k záveru, či majú tieto osobitné skutkové podstaty prednosť pred špeciálnou úpravou v inom zákone.

Hoci nerozlišuje (aspoň nie explicitne) medzi zmluvnou a mimozmluvnou zodpovednosťou, Obchodný zákonník ako tak robí (§ 373 OBZ vs. § 757 OBZ). Pre posúdenie konkrétnych záverov týkajúcich sa vzťahu a je preto potrebné tento rozdiel na úrovni Obchodného zákonníka premietnuť do Občianskeho zákonníka. V oblasti považujeme § 373 a nasl. OBZ za lex specialis voči úprave zmluvnej zodpovednosti podľa Občianskeho zákonníka, vrátane osobitných skutkových podstát zmluvnej zodpovednosti za škodu.

Preto majú v rámci obchodnoprávnych vzťahov (podľa § 261 alebo § 262 OBZ) ustanovenia § 603 OBZ (zodpovednosť za škodu na zásielke), §§ 622 a 624 OBZ (zodpovednosť dopravcu za škodu na zásielke), § 632 ods. 2 (škoda na dopravnom prostriedku v rámci zmluvy o nájme dopravného prostriedku) prednosť pred § 421 OZ (zodpovednosť za prevzaté veci).²¹⁾ Dodajme, že zaradenie § 421 OZ medzi osobitné skutkové podstaty zodpovednosti za škodu je arbitrárne. Bez ďalšieho by predmetné ustanovenie mohlo byť upravené v rámci jednotlivých zmluvných typov. Rovnaké platí aj pre § 433 ods. 1 OZ, ktorý by mohol byť umiestnený priamo v § 758 OZ. V prípade, ak by tieto skutkové podstaty boli zaradené do úpravy jednotlivých zmluvných typov, predpokladáme, že právna veda by presadzovala názor o tom, že obchodnoprávna úprava má pred nimi prednosť. Ako sme už uviedli, umiestnenie skutkovej podstaty zodpovednosti v rámci nemôže rozhodovať o vzťahu a (iného) .

Vzhľadom na skutočnosť, že použitie § 373 a nasl. OBZ je v rámci za škodu v zmysle § 757 OBZ obmedzené iba na prípady porušenia Obchodného zákonníka, bude v presahujúcom rozsahu potrebné aplikovať ustanovenia OZ. Podmienky deliktuálneho nároku na náhradu škody (teda zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením iných predpisov ako je OBZ) medzi dvoma podnikateľmi sa budú spravovať ustanoveniami OZ.

Inou otázkou je, či sa na právny vzťah deliktuálnej zodpovednosti medzi dvoma podnikateľmi môžu aplikovať všeobecné ustanovenia III. časti OBZ upravujúce záväzkové vzťahy (prakticky najvýznamnejšou je úprava premlčania či rozsahu náhrady škody).

Napriek tomu, že podľa textácie § 261 ods. 1 OBZ²²⁾ by sa aj deliktuálny vzťah dvoch podnikateľov mohol posudzovať ako relatívny obchodnoprávny vzťah (použitý pojem zahŕňa tak zmluvný, ako aj mimozmluvný právny vzťah),²³⁾ nemyslíme si, že by sa mal na tento deliktuálny vzťah aplikovať Obchodný zákonník. Ako vyplýva z ustan