Miesto medzinárodných organizácií v kodifikácii medzinárodného práva

During the 70s.and 80s. of the last century a few new items of the codification´s of International Law Commission (ILC) concerning the international intergovernmental organizations (IGO) have appeared. Heretofore results the ILC work confirm the analysis of this new items from three angles. The main goal of the first was to prepare the set of uniform rules for regulation certain common activities of IGOs regardless of their legal and factual specificities. Similarily as in the concerning states a different level of codification and/or progressive development of international may be identified depending on the "ripeness" of concrete topic for the purpose of codification.The final results of the ILC work represent four international treaties and one Draft of articles. As regards as international treaties it should be noted Vienna Convention on the Law of Treaties 1969, Vienna Convention on the Representation of States in their Relations with International Organizations of Universal charater of 1975, Vienna Convention on the Succession of States with respect of Treaties 1978, Vienna Convention on the Law of Treaties between States and International Organizations of between International Organizations of 1986 and finally Draft Articles on the Responsibility of International Organizations of 2011.Excepting Vienna Convention of 1975 the Commision has dealt with similar problems namely whether a to what extent the rules of IGOs should have the priority over the codified rules prepared by ILC. Concrete articles of treaties and/or draft articles solves this question regarding the specifities of each concrete topic. As regards as second aspect of ILC work it evaluated the impact of different "external" factors on the IGOs selected acts and/or activities. The relevent results are presented by the Draft Articles on the Effect of Armed Conflict on Treaties 2011 and Convention on the Prevention and Punishment of Crimes against Internationally Protected Persons including Diplomatic Agents of 1973.

Vývoj medzinárodného právneho poriadku v priebehu 20. storočia možno hodnotiť podľa viacerých čŕt, z ktorých dve patria medzi určujúce. Prvá zahŕňa obsahové a geografické rozširovanie pôsobenia pravidiel medzinárodného práva, späté s ich špecializáciou a diverzifikáciou, a druhá jeho inštitucionalizáciu vyvolanú rastom počtu medzinárodných medzivládnych organizácií (tak univerzálnych, ako aj regionálnych) a s ich rastúcim vplyvom na medzinárodné právo.

Okrem rastúceho počtu medzinárodných pravidiel mnohostrannej povahy je 20. storočie poznamenané aj nárastom medzinárodných medzivládnych organizácií (ďalej len medzinárodné organizácie), ktoré sa od vzniku Spoločnosti národov v r. 1919 postupne stávajú stabilnou súčasťou medzinárodného právneho poriadku. Predovšetkým druhá polovica 20. storočia je poznamenaná mimoriadne rýchlym rastom počtu medzinárodných organizácií, vrátane regionálnych,¹⁾ ktoré, podobne ako pravidlá medzinárodného práva, vznikajú viac menej spontánne reagujúc na aktuálne potreby "užších" spoločenstiev štátov v určitej oblasti alebo štátov viazaných spoločnými lokálnymi záujmami.

Dynamický rast univerzálnych a regionálnych medzinárodných organizácií, ako aj rozširovanie a diverzifikácia predmetov ich činností mali za následok, že existencia ich vlastných právnych poriadkov postupne prestáva postačovať a začína sa rozširovať aj o pravidlá všeobecného medzinárodného práva. Výsledkom takéhoto procesu je stav, keď komplexnú právnu základňu činnosti medzinárodných organizácií predstavujú nielen ich vlastné právne poriadky,²⁾ ale už aj viaceré pravidlá všeobecného medzinárodného práva, s ktorými sa dostávajú do určitých vzťahov. Pre úplnosť treba dodať, že medzinárodné organizácie podliehajú vo vymedzených oblastiach aj vnútroštátnym právnym poriadkom "hostiteľských" štátov v rozsahu a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ich výsadami a imunitami.

Tvorcom pravidiel všeobecného medzinárodného práva v tejto oblasti sa stala Komisia OSN pre medzinárodné právo (ďalej len Komisia), ktorá sa v 70. a 80. rokoch minulého storočia začína zaoberať úpravou viacerých činností medzinárodných organizácií, ako aj dopadom vonkajších vplyvov na takéto činnosti. K ich charakteristike možno uviesť, že nešlo o špecifické činnosti konkrétnych medzinárodných organizácií, ale o činnosti pre ne spoločné bez ohľadu na ich obsahovú rôznorodosť a počet členských štátov. Cieľom tohto článku je ich stručná analýza a dosiahnuté výsledky, pričom tieto by mali predstavovať aj určitý vstup do komplexnejšej analýzy regionalizmu (ktorého inštitucionálnu súčasť organizácie regionálnej povahy predstavujú) a jeho významu pre súčasné medzinárodné právo.

Hoci právny základ existencie a činností medzinárodných organizácií naďalej predstavujú ich právne poriadky vytvorené zakladajúcimi členmi a obsiahnuté v ich zakladajúcich dokumentoch, v súčasnosti sa riadia už aj pravidlami všeobecného medzinárodného práva v rozsahu a spôsobom, ktorý umožňuje ich praktické uplatnenie.³⁾ Takéto pravidlá predstavujú výsledok činnosti Komisie, do ktorej sa v poslednej štvrtine minulého storočia premietla existencia medzinárodných organizácií a rastúca potreba úpravy viacerých druhov ich činností. Zaradenie matérie týkajúcej sa medzinárodných organizácií do kodifikačného programu Komisie nepredstavovalo vážnejší problém, nakoľko táto (a v súlade so svojim Štatútom) má za úlohu prehlbovanie pokrokového rozvoja medzinárodného práva a jeho kodifikácie, pričom túto úlohu je oprávnená vykonávať tak v oblasti medzinárodného práva verejného, čo však nevylučuje jej aktivity ani v oblasti medzinárodného súkromného práva (Čl. 1 ods. 1 a 2 Štatútu Komisie pre medzinárodné právo).⁴⁾ Nakoľko kodifikácia a pokrokový rozvoj medzinárodného práva nie je vymedzená kritériom t.j. voči subjektom medzinárodného práva (napríklad len na štáty a voči štátom), predmetom činnosti Komisie sa mohli stať aj pravidlá uplatňované v praxi medzinárodných organizácií za účelom ich kodifikácie a/alebo pokrokového rozvoja.⁵⁾ Zo stručného prehľadu viacerých kodifikačných výstupov Komisie v tejto oblasti o. i. vyplýva, že rôzne druhy činnosti medzinárodných organizácií sa v nich vyskytovali v nerovnakom rozsahu, pretože v niektorých tvorili len menšiu časť úpravy (v ktorej rozhodujúcu úlohu naďalej zohrávajú štáty), a v niektorých ide o výstupy, ktoré sa prevažujúcim spôsobom venovali medzinárodným organizáciám.

Rovnako ako v prípade kodifikačnej matérie týkajúcej sa štátov, aj pri medzinárodných organizáciách sa v nerovnakej miere vyskytuje prvok kodifikácie medzinárodného práva a jeho pokrokového rozvoja. Niektoré z kodifikačných návrhov sa mohli opierať o pomerne dlhotrvajúcu a viac menej stabilnú prax medzinárodných organizácií, ktorá akcentovala skôr jej kodifikačný rozmer⁶⁾ (zastúpenie štátov v medzinárodných organizáciách, uzatváranie zmlúv medzi medzinárodnými organizáciami a štátmi, resp. medzinárodnými organizáciami navzájom), zatiaľ čo úprava inej matérie mala len slabú oporu v praxi medzinárodných organizácií (zodpovednosť medzinárodných organizácií za medzinárodne protiprávne správanie), čo zvýrazňovalo aspekt pokrokového rozvoja medzinárodného práva.