Na dlhej ceste k Európskemu občianskemu zákonníku (II. časť)

Predmetom druhej časti príspevku sú jednotlivé metódy zjednocovania občianskeho práva v Európe, medzi ktoré patrí najmä prijatie Európskeho občianskeho zákonníka vo forme záväzného komunitárneho nástroja, formulovanie spoločných princípov, spontánna europeizácia súkromného práva a aplikácia voliteľného nástroja. Autor sa v tejto časti príspevku v súvislosti s prijatím Európskeho občianskeho zákonníka bližšie zaoberá ekonomickými a politickými argumentmi jeho prijatia, ako aj súvislosťami práva a právnej kultúry a ich významom pre zjednotenie súkromného práva prostredníctvom jednotného civilného kódexu.

V predchádzajúcej časti príspevku sme sa zaoberali všeobecnými aspektmi súčasnej situácie občianskeho práva v kontexte harmonizačných a unifikačných trendov v Európskej únii a podobami zjednocovania práva. V nadväznosti na túto všeobecnú analýzu sme charakterizovali iniciatívy v oblasti zjednocovania občianskeho práva v Európe a bližšie predstavili štyri základné riešenia zjednocovania zmluvného práva predstavené Komisiou. V tejto časti príspevku sa budeme venovať jednotlivým metódam zjednocovania občianskeho práva v Európe a v súvislosti s prijatím Európskeho občianskeho zákonníka sa zameriame na ekonomické a politické argumenty jeho prijatia a na význam odlišností práva a právnej kultúry pre zjednotenie práva na základe jednotného kódexu.

Napriek možnosti zjednocovania súkromného práva medzinárodnými zmluvami je z hľadiska efektívnosti, ako aj právnej istoty najvhodnejšie, aby sa unifikácia (harmonizácia) súkromného práva v Európe uskutočňovala na komunitárnej úrovni. Taký ambiciózny projekt, ako je Európsky občiansky zákonník, by zrejme bez účasti orgánov Spoločenstva a bez motivácie mechanizmami vnútorného trhu nebolo možné zrealizovať. Z hľadiska právnej istoty je tiež dôležité, aby Súdny dvor prostredníctvom v rámci konania o predbežných otázkach zabezpečil jednotné uplatňovanie zjednotenej právnej úpravy.¹⁾

Z hľadiska unifikácie súkromného práva v Európe prostredníctvom záväzného právneho aktu Spoločenstva prichádza do úvahy použitie nariadenia, ktoré by bolo bezprostredne uplatniteľné a automaticky by nahrádzalo vnútroštátne normy, ktoré by boli s ním v rozpore, alebo smernice ako tradičného nástroja miernejšej harmonizácie či aproximácie práva členských štátov. Napriek tomu, že v prípade prijatia unifikovaných noriem prostredníctvom smernice alebo viacerých smerníc by členské štáty neboli viazané ich doslovným textom, ale len cieľom, ktoré tieto normy sledujú, Müller-Graff²⁾ uvádza, že výhoda použitia smerníc spočíva v kombinácii komunitárnych "základných noriem" s právomocou členských štátov prijať také vnútroštátne predpisy, ktoré považujú za adekvátne konkrétnemu právnemu systému a jeho terminológii, pričom by sa, pokiaľ ide o metódy a formu dosiahnutia stanovených cieľov, rešpektovala suverenita členských štátov. Aproximácia práva prostredníctvom smerníc teda predstavuje spôsob skombinovania potreby jednotných komunitárnych noriem na jednej strane a možnosti tolerovať osobitosti jednotlivých štátov na strane druhej. Smernice sú tiež vhodnejším riešením ako unifikácia prostredníctvom medzinárodných zmlúv, v prípade ktorých nie je zabezpečené ich jednotné uplatňovanie a výklad. Smits³⁾ tiež poukazuje na to, že smernice boli doteraz najúspešnejším nástrojom harmonizácie práva. Je však potrebné zdôrazniť, že predpisy súkromného práva si vyžadujú presnú formuláciu, a teda aj výsledok sledovaný smernicou by musel byť vymedzený veľmi presne, takmer totožne s formuláciou nariadenia. V prípade smerníc takisto hrozí, že budú nedostatočne alebo oneskorene transponované, alebo že nebudú transponované vôbec.

Najvhodnejším riešením by preto bolo prijatie koherentného nariadenia alebo nariadení, ktoré by mali mať kodifikačný charakter, čím by sa zabezpečilo bezprostredné a jednotné uplatňovanie a výklad unifikovaných súkromnoprávnych noriem. Takéto zjednotenie práva záväzným európskym kódexom vo forme nariadenia však nemá a ani v dohľadnej budúcnosti zrejme nebude mať potrebnú politickú podporu.

Lapuente⁴⁾ navrhuje postupné vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka v dvoch fázach: harmonizačnej a unifikačnej. V harmonizačnej fáze by sa jednotlivé časti tohto kódexu (napríklad vznik zmlúv, plnenie a neplnenie alebo širšie celky, ako napríklad záväzky) prijali vo forme smerníc, ktoré by členské štáty transponovali do vnútroštátneho práva, a teda by tieto normy považovali za vlastné. V unifikačnej fáze by boli normy, ktoré boli obsahom smerníc v prvej fáze, zoskupené do nariadenia, ktorým by sa dosiahla unifikácia práva. Výhodou tohto prístupu je, že v unifikačnej fáze by bolo možné reagovať na problémy, ktoré vznikli pri implementácii smerníc v harmonizačnej fáze.

Alternatívou k prijatiu nariadenia by bolo vydanie modelového zákona, ktorý by mohli členské štáty prijať jednotlivo. Týmto by sa vytvoril viacrýchlostný systém podob ný systému zavedenia jednotnej meny,⁵⁾ ktorý by mohol viesť k rýchlejšiemu zjednoteniu práva v niektorých štátoch (najmä tých s právnym systémom kontinentálneho typu) a neskoršiemu zjednoteniu práva aj v ďalších členských štátoch.

Vytvorenie Európskeho občianskeho zákonníka je však len jednou z možností unifikácie občianskeho práva. Medzi alternatívy, resp. iniciatívy súbežné s vypracovaním Európskeho občianskeho zákonníka patrí vytvorenie "súkromného" kódexu súkromného práva mimo inštitucionálneho rámca Spoločenstva, na ktorom by sa podieľali zástupcovia všetkých členských štátov alebo väčšiny z nich, pričom tento kódex by slúžil ako súbor noriem, ktorý by si mohli zvoliť zmluvné strany pri cezhraničných transakciách. Príkladom takéhoto "súkromného" kódexu sú najmä Princípy európskeho zmluvného práva zostavené Landovou komisiou.⁶⁾ Ako uvádza Hartkamp,⁷⁾ tieto Princípy môžu slúžiť ako vzorový zákon, ktorý môže inšpirovať zákonodarcov pri reformovaní práva. Takisto môžu slúžiť ako v prípade, ak si ich zmluvné strany zvolia. Okrem toho majú tieto princípy značný vedecký a vzdelávací význam a podporujú tendenciu hľadania spoločných menovateľov rôznych európskych právnych systémov s cieľom vytvoriť nové Sú dôkazom toho, že je možné dosiahnuť rozumný kompromis medzi odlišnými právnymi úpravami, a sú jedným z krokov na ceste k prípadnému vytvoreniu Európskeho občianskeho zákonníka. Pokiaľ však nebudú zakotvené vo forme záväzného právneho nástroja, budú sa uplatňovať, rovnako ako staré , nie , ale

Hesselink⁸⁾ tiež kladne hodnotí formulovanie princípov, ktoré predstavujú a môžu sa presadiť len na základe ich kvality a autority. Smits⁹⁾ však poukazuje na to, že tieto princípy vychádzajú z chápania zmluvy v intenciách autonómie strán, avšak nezohľadňujú aktuálnu ideu zmluvnej spravodlivosti, ktorá je potrebná na ochranu spotrebiteľa. Podľa Smitsa nemožno význam týchto princípov pre právnu prax preceňovať.¹⁰⁾ Nemožno ich ani považovať za predchodcu Európskeho občianskeho zákonníka. Cestou k jednotnému európskemu súkromnému právu je podľa Smitsa totiž práve diverzita.¹¹⁾ Vytváranie abstraktných princípov vo všeobecnosti Smits nepovažuje za vhodnú metódu harmonizácie práva. Abstraktné princípy totiž môžu síce slúžiť ako európskej právnej vedy, ale ich výpovedná hodnota pre právnu prax nie je dostatočná. Ak by takéto všeobecné princípy mali nahradiť vnútroštátne právo, neviedlo by to podľa Smitsa k unifikácii práva, keďže natoľko abstraktné princípy by sa aplikovali v rôznych právnych poriadkoch odlišne.¹²⁾

Mattei¹³⁾ ostro kritizuje postmoderný "mäkký" diskurz súčasného európskeho súkromného práva, ktorý sa, okrem iného, prejavuje v podobe formulácie princípov. Táto "mäkká" rétorika európskeho súkromného práva je podľa neho prejavom recepcie amerických právnych kategórií, ktoré však nie sú vhodné pre súčasnú európsku realitu. Európa však podľa Matteiho nepotrebuje nezáväzné princípy, ale záväzný kódex.¹⁴⁾

Smits¹⁵⁾ sa vyslovuje kriticky na adresu snáh o vytvorenie jednotných európskych noriem systémom "zhora nadol". Využívajúc poznatky evolučnej teórie posudzuje právo ako organizmus, ktorého vývoj je podmienený nielen vonkajším prostredím (), ale aj vnútornou povahou (). Poukazuje na to, že vytvorenie záväzného európskeho civilného kódexu podceňuje skutočnosť, že vývoj práva je predurčený aj jeho vnútorným charakterom. Podľa Smitsa národné právne poriadky sa prirodzene prispôsobujú meniacim sa podmienkam, najmä v prostredí vnútorného trhu, a nie je vhodné považovať ich za "prežitok", ktorý je potrebné zavrhnúť a nahradiť novými európskymi normami. Existujúca diverzita podporuje konkurenciu, čo je na prospech celého systému. Snahy o elimináciu diverzity sú z evolučného hľadiska odsúdené na neúspech. Európsky zákonodarca by teda nemal autoritatívne rozhodovať o tom, ktorá z viacerých možných riešení je najlepšia, ale táto otázka sa má prenechať právnej praxi. Jedinou prirodzenou cestou k jednotnému európskemu civilnému kódexu je podľa neho spontánny vývoj práva, avšak odpoveď na otázku, či sa právo prirodzene vyvíja týmto smerom, podľa Smitsa nie je jednoznačná. V zásade sa však vyslovuje v prospech vytvorenia jednotného európskeho práva, a to nielen preto, že by to viedlo k odstráneniu prekážok obchodu, ale aj preto, že by prinieslo skvalitnenie právnej praxe, právnej vedy a právneho vzdelávania, ktoré by boli dôsledkom konkurencie vyvolanej zjednotením právnych úprav.¹⁶⁾

Celkom reálnou možnosťou je koexistencia fakultatívneho nástroja (ktorým by sa mohol potenciálne stať najmä Spoločný referenčný rámec alebo na ňom založený nástroj) a predpisov komunitárneho a vnútroštátneho práva, ktorá by mohla viesť k vytvoreniu záväzných noriem v oblasti občianskeho, resp. súkromného práva, pričom rozsah týchto noriem je v súčasnosti obmedzený na oblasť zmluvného práva. Voliteľný nástroj je teda zrejme najperspektívnejším prostriedkom na zjednotenie práva v dlhodobom horizonte. Vytvorenie nezáväzného nástroja by však mohlo byť prvým krokom k dosiahnutiu konečného cieľa - záväzného Európskeho občianskeho zákonníka.¹⁷⁾

Podľa predstaviteľov Komisie pre európske zmluvné právo a Študijnej skupiny pre Európsky občiansky zákonník¹⁸⁾ by sa mal voliteľný nástroj pozostávajúci z pôvodne nezáväzných princípov uplatňovať najprv na báze . Potom by mala nasledovať fáza podmienenej záväznosti tohto nástroja typu , po nej fáza záväznosti pre cezhraničné transakcie a napokon fáza záväznosti pre cezhraničné i vnútroštátne transakcie, pričom prechodná fáza záväznosti tohto nástroja pre cezhraničné transakcie nie je nevyhnutná a bolo by ju možné vynechať.

Podľa Eidenmüllera¹⁹⁾ je prijatie fakultatívneho kódexu na komunitárnej úrovni vhodným riešením. Uvažuje o testovacej fáze trvajúcej desať až dvadsať rokov, počas ktorej by sa zistilo, či sa jednotná právna úprava v praxi osvedčí a ako ju prípadne treba upraviť.²⁰⁾ V prípade úspešnosti tohto "skúšobného" kódexu by sa mohol následne prijať v záväznej forme. Takýto "experiment" sa podľa Eidenmüllera "jednoznačne vyplatí a nie sú s ním spojené žiadne zjavné riziká".²¹⁾

Smits²²⁾ sa vyslovuje v prospech existencie fakultatívneho nástroja popri národných právnych úpravách a vyzdvihuje aspekt konkurencie medzi fakultatívnym nástrojom a vnútroštátnymi právnymi poriadkami, ktorý umožní prenechať unifikáciu obchodného zmluvného práva na samotné zmluvné strany. Zdôrazňuje, že na to, aby v tejto konkurencii fakultatívny kódex obstál, musí byť pre zmluvné strany atraktívny. Mal by sa uplatňovať na báze na základe voľby práva zmluvných strán a mal by obsahovať čo najdetailnejšie ustanovenia všeobecnej i osobitnej časti zmluvného práva. Podľa Smitsa by mal tento fakultatívny nástroj obsahovať aj jednotné kogentné ustanovenia týkajúce sa napríklad zmlúv v rozpore s dobrými mravmi alebo verejným poriadkom, ktoré by nahrádzali vnútroštátnu úpravu. Na to, aby skutočne mohol konkurovať národným kódexom, by tento nástroj podľa Smitsa musel zakotvovať nižšiu úroveň ochrany zmluvných strán ako vnútroštátna úprava. V dôsledku toho by zmluvné strany mohli samy určiť štandard ochrany, ktoré v obchodných záväzkových vzťahoch považujú za vhodný, pričom otázky ochrany spotrebiteľa by boli upravené v samostatnej smernici. Forma fakultatívneho nástroja je podľa Smitsa z dôvodu odlišného základu legitimity európskeho kódexu od vnútroštátnych kódexov jedinou formou, v ktorej môže byť zakotvený Európsky občiansky zákonník.²³⁾

Ďalšími možnosťami, ktoré majú pre unifikáciu súkromného práva prevažne teoretický význam, avšak z dlhodobého hľadiska môžu priniesť aj praktické výsledky, je publikovanie komparatívnych zbierok judikatúry z rôznych právnych systémov a učebníc obsahujúcich komparáciu určitých oblastí súkromného práva rôznych štátov, kombinované študijné programy, v rámci ktorých sa študenti práva vzdelávajú čiastočne aj v inom európskom štáte, a napokon vytvorenie spoločnej európskej právnej doktríny pre všetky oblasti národného súkromného práva, ktorá by bola spoločným koncepčným rámcom.²⁴⁾

Pri posudzovaní potreby a dôvodov unifikácie občianskeho, resp. súkromného práva formou jednotného európskeho kódexu je potrebné poukázať na to, že integrácia v podo be vytvorenia Európskych spoločenstiev a Európskej únie je založená predovšetkým na ekonomickom základe. Harmonizácia a unifikácia práva na európskej úrovni je preto podmienená ekonomickým významom takéhoto priblíženia alebo zjednotenia právnych predpisov. Rozdielna právna úprava v prípade cezhraničnej právnej transakcie spôsobuje okrem právnej neistoty z ekonomického hľadiska najmä dodatočné náklady na získanie informácií o cudzom právnom poriadku, vyššie náklady na riešenie prípadných sporov, vyššie náklady spôsobené tým, že na zmluvu sa vzťahujú zmeny v práve, ktorým sa spravuje, ako aj rozdielmi v súdnych systémoch členských štátov.²⁵⁾ Z ekonomického hľadiska je teda potrebné posúdiť, či by prijatie Európskeho občianskeho zákonníka viedlo k zníženiu transakčných nákladov, t.j. nákladov, ktoré vznikajú pri uskutočňovaní cezhraničných transakcií. Prostriedky vynakladané na pokrytie týchto nákl