Náhrada škody pri strate možnosti užívať vec

 HLUŠÁK, M.: Náhrada škody pri strate možnosti užívať vec. Právny obzor, 103, 2020, č. 1, s. 13 - 28.

Compensation of damage for loss of use. The article deals with the claim of the owner of the damaged thing for compensation for loss of the possibility to use such a thing. It focuses mainly on cases where the owner does not spend any money on the substitute thing during the repair. For example, if the owner of the damaged car does not rent a replacement vehicle, nor does she use taxis or public transport, but instead she walks or uses he bicycle. In such cases, the question arises as to whether such a loss of the possibility to use the thing is pecuniary harm, i.e., the damage to be compensated. The author concludes that this question should be answered in the negative. However, according to the author, this does not mean that in such cases the owner of the damaged thing should not be entitled to any compensation. In particular, the claim for reimbursement of frustrated expenses would be appropriate.

Key words: loss of use, damages, pecuniary and nonpecuniary harm, difference theory

Prípady, v ktorých môže prichádzať do úvahy náhrada škody pri strate možnosti užívať vec (loss of use, Verlust von Gebrauchsvorteilen), môžu byť rôzne.¹⁾ V prvom rade je tu situácia, kde vlastník - napríklad taxikár - používal svoje poškodené auto pri prevádzkovaní svojej živnosti a v dôsledku jeho neužívania prišiel o určitý zisk. Tu zrejme otázka existencie, resp. vzniku jeho nároku na náhradu tohto zisku nebude vyvolávať zásadnejšie komplikácie. Tie nebude zrejme vyvolávať ani nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré poškodený vynaložil, ak si namiesto poškodenej veci používanej na vykonanie určitej činnosti zaobstaral do času jej opravy zástupnú vec či službu. ²⁾ Napríklad, ak si inštalatér prenajme na čas opravy náhradné auto.

Skutočné komplikácie však vyvolá prípad, ak vlastník používal svoju vec na súkromné, neziskové účely a počas jej opravy nevynaložil žiadne náklady na obstaranie zástupnej veci. Napríklad ak poškodený požíval svoje auto na osobné účely a počas jeho opravy svoju dopravnú situáciu riešil využívaním bicykla, prípadne bezodplatnou prepravou poskytnutou rodinnými príslušníkmi či známymi. Alebo ak si vlastník domu, v ktorom býval, zabezpečil počas opravy domu svoje bytové potreby bývaním u blízkeho príbuzného bez nejakých dodatočných nákladov. Rovnaké otázky však môžu nastať aj tam, kde sa vec využíva komerčne. Napríklad, ak sa poškodí nejaký dopravný prostriedok a prevádzkovateľ dopravy počas jeho opravy využije svoje vlastné záložné vozidlo či kapacitu iných svojich využívaných vozidiel.

Vo všetkých takýchto prípadoch vzniká otázka, či sa dá vzniknutá ujma - dočasná strata možnosti užívať vec - považovať za ujmu majetkovú, a teda za škodu, ktorú treba poškodenému nahradiť. Ak na túto otázku odpovieme kladne, potom vyvstane otázka ďalšia: ako určiť výšku náhrady takejto škody? Práve tieto otázky budú stredobodom našich ďalších úvah.

 I.

Začnime stručným pohľadom na to, ako sa na skúmanú problematiku pozerajú naša, ako i zahraničná právna náuka a súdna prax.

Z pohľadu slovenských reálií pôjde o pohľad naozaj stručný, pretože naša doktrína sa o tejto otázke osobitne nezmieňuje a judikatúra je v tejto oblasti viac než chudobná. Medzi rozhodnutiami našich najvyšších súdnych autorít sa nám podarilo do- hľadať len jediné rozhodnutie, ktoré by sa problematike straty možnosti užívať vec venovalo výslovne. V ňom ešte Najvyšší súd SSR - zaoberajúc sa otázkou (o ktorej bude reč neskôr), či má vlastník motorového vozidla v rámci náhrady škody nárok na preplatenie alikvotnej časti zaplateného poistného (zákonného a havarijného) za obdobie, počas ktorého bolo poškodené vozidlo vyradené z prevádzky - výslovne uviedol (hoci bez hlbšej argumentácie), že vyradenie z prevádzky "sam[o] osebe nepredstavuje hmotnú ujmu".³⁾

Omnoho bohatší je však pohľad zahraničný.⁴⁾

Napríklad podľa F. Melzera⁵⁾ nedáva nový český Občiansky zákonník priestor na náhradu ujmy spočívajúcej v strate možnosti užívať vec. Autor - zrejme zastávajúci názor, že tu ide skôr o ujmu nemajetkovú - poukazuje na judikatúru českého najvyššieho súdu,⁶⁾ ktorá konštantne nepovažuje stratu oprávnenia disponovať peňažnými prostriedkami za majetkovú ujmu podliehajúcu náhrade.

Poľská judikatúra⁷⁾ i právnická spisba⁸⁾ sa taktiež prikláňajú k názoru - i keď počuť aj hlasy opačné⁹⁾ -, že v takýchto prípadoch ide o ujmu nemajetkovú, za ktorú nepatrí náhrada. Argumentuje sa najmä tým, že diferenčná metóda - teda porovnanie hodnoty majetku poškodeného podľa skutočného stavu s hypotetickým stavom, ktorý by nastal nebyť škodovej udalosti - nevedie k vykázaniu rozdielu týchto hodnôt, a teda k záveru, že tu máme do činenia s majetkovou ujmou (škodou).¹⁰⁾ Opačný názor zas argumentuje tým, že úžitková hodnota vecí spočíva v tom, že uspokojujú určité potreby. Zmarenie ich uspokojenia predstavuje majetkovú ujmu, pretože hoci neuspokojené potreby samy osobe nemôžu byť prepočítané na peniaze, v peniazoch môže byť vyjadrená hodnota užívania veci uspokojujúcej tieto potreby v jednotke času. Poukazuje sa tu najmä na tie veci, kde nastúpila tzv. komercializácia ich úžitkovej hodnoty, teda možnosť uspokojiť potreby, na ktorých uspokojenie tieto veci bežne slúžia, službou tretej strany (nájom automobilov a pod.).¹¹⁾

Aj v Rakúsku sa náhrada za stratu možnosti užívať vec v skúmanom kontexte odmieta, a to tak v doktríne,¹²⁾ ako aj v judikatúre. ¹³⁾ Poukazuje sa najmä na to, že tu nejde o majetkovú, ale o nemajetkovú ujmu, čo vyplýva najmä z diferenčnej metódy určovania výšky škody.¹⁴⁾ Argumentuje sa, že hodnota samotnej možnosti užívania je už obsiahnutá vo vnútornej hodnote veci, a preto jej strata nie je samostatne nahraditeľná.¹⁵⁾

Zásadne iná je situácia v Nemecku. Dnes už ustálená judikatúra¹⁶⁾ zjednotená rozhodnutím veľkého senátu tamojšieho Spolkového súdneho dvora (BGH)¹⁷⁾ priznáva právo na náhradu za dočasnú stratu možnosti užívať vec, i keď poškodený nevynaložil žiadne náklady na obstaranie zástupnej veci, a to i napriek názoru časti právnej náuky, že tu v skutočnosti nejde o majetkovú, ale o nemajetkovú ujmu.¹⁸⁾ Toto právo je však podľa BGH závislé od niektorých okolností: po prvé, ekonomika životnej úrovne poškodeného (eigenwirtschaftliche Lebenshaltung) musela závisieť od stálej dostupnosti poškodenej veci a, po druhé, poškodený by počas obdobia, kedy nemohol používať poškodenú vec, túto vec aj skutočne používal.¹⁹⁾ Je preto možné priznať náhradu za stratu možnosti užívať vec pri poškodení automobilu ²⁰⁾ či motocykla,²¹⁾ ktoré poškodený používal na cestu do práce, či pri poškodení domu, v ktorom poškodený býval. ²²⁾ Naopak, takáto náhrada nepatrí pri poškodení kožucha, súkromného bazéna alebo dovolenkového motorového člna či karavanu.²³⁾ Judikatúra argumentuje predovšetkým tým, že zákon neurčuje, čo je to majetok a majetková ujma; je tak na právnej náuke a súdnej praxi, aby tieto pojmy naplnila. Pri posudzovaní škody sa pritom nemožno zamerať len na aktuálny význam určitého statku, ale aj na jeho význam potenciálny. Ak by sa náhrada priznala len pri poškodení komerčne využívaného majetku, ignoroval by sa tým prínos, ku ktorému vedie nekomerčné využitie a strata ktorého - hoci nevyjadrená v strate príjmu - môže porovnateľne ovplyvniť ekonomickú sféru poškodeného. Pojem "majetok" si pritom nevyžaduje, aby sa na škodu nazeralo výlučne len z hľadiska peňažne vyjadrenej straty a zisku.²⁴⁾

Rovnako sa náhrada v posudzovanom kontexte priznáva napr. aj vo Francúzsku,²⁵⁾ v Spojenom kráľovstve²⁶⁾ či Spojených štátoch amerických.²⁷⁾ Počítajú s ňou aj európske unifikačné práce: podľa čl. VI. - 2:206(1)(a) DCFR sa za nahraditeľnú ujmu považuje aj ujma v spočívajúca v zamedzení užívania majetku ("loss includes being deprived of the use of property").

 II.

Po tomto komparatívnom zhrnutí prejdime k hľadisku slovenského práva. Už zbežný pohľad na skúmanú problematiku napovedá, že celá otázka sa láme na tom, či v prípadoch straty možnosti užívať vec poškodený utrpí majetkovú alebo nemajetkovú ujmu. Nemajetková ujma sa totiž podľa nášho práva odčiňuje v peniazoch len tam, kde to umožňuje zákon (§ 13 ods. 2, 19b ods. 2, 442 ods. 2, 442a ods. 1, 444, 447b, 509 ods. 2 Obč. zák.). A keďže zákon so stratou možnosti užívať vec žiadnu nemajetkovú ujmu nespája, na to, aby mal poškodený aj v takýchto situáciách právo na nejakú náhradu, by bolo potrebné zaradiť jeho ujmu pod ujmu majetkovú, keďže práve tá - na rozdiel od ujmy nemajetkovej - sa v zásade vždy nahrádza. Primárnou otázkou preto je, či samotná nemožnosť užívať vec bez ďalšieho spôsobuje v majetku poškodeného nejaké negatívne dôsledky.

Na identifikáciu toho, či hodnota majetku poškodeného skutočne utrpela určitú ujmu objektívne vyjadriteľnú v peniazoch, sa používa tzv. diferenčná (rozdielová) metóda (Differenztheorie).²⁸⁾ Ňou sa porovnáva skutočný stav (hodnota) majetku poškodeného s hypotetickým stavom (hodnotou), v akom by sa tento majetok nachádzal, ak by k škodovej udalosti nedošlo. Ak je hypotetický stav vyšší ako stav reálny, máme do činenia s majetkovou ujmou. Naopak, ak sú stavy rovnaké alebo ak je hypotetický stav nižší, majetková ujma nevznikla.²⁹⁾ Pod majetkom treba pritom rozumieť majetok ako celok, nie jeho jednotlivé súčasti.

Negatívne dôsledky na majetku poškodeného môžu mať pritom dve podoby: formu skutočnej škody a formu ušlého zisku (§ 442 Obč. zák.). O skutočnú pozitívnu škodu (damnum emergens) pôjde vtedy, ak negatívny rozdiel v porovnaní oboch stavov je dôsledkom toho, že sa hodnota skutočného stavu majetku v porovnaní so stavom pred škodovou udalosťou znížila. O ušlý zisk (lucrum cessans) zas pôjde vtedy, ak je negatívny rozdiel dôsledkom toho, že sa hodnota majetku nezväčšila, hoci toto zväčšenie - nebyť škodovej udalosti - bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný (riadny) chod vecí (R III/1967, R 55/1971 obč.).

Skúsme teraz uvedenú diferenčnú metódu uplatniť na stratu možnosti užívať vec. Vezmime si jednoduchý, už spomenutý prípad: vlastník používa svoj automobil každodenne na cestu do práce, na nákupy a pod. Tretia osoba mu tento automobil poško- dí. Vlastník ho preto nemôže po dobu opravy užívať. Počas tejto doby si však odplatne nezaobstará žiadny zástupný automobil či iný dopravný prostriedok ani nevyužíva verejnú dopravu, pretože si svoje dopravné potreby dokáže prechodne zabezpečiť svojím bicyklom bez dodatočných nákladov.

V zmysle diferenčnej metódy je v takejto situácii hodnota oboch majetkových stavov - teda stavu skutočného aj stavu hypotetického - rovnaká. Ak totiž vlastník počas doby opravy nevynaložil žiadne prostriedky na dopravu, potom - odhliadnuc od hmotnej škody na samotnom poškodenom vozidle - je hodnota jeho majetku presne rovnaká ako hypotetická hodnota, ktorú by jeho majetok mal, keby k poškodeniu auta nedošlo.³⁰⁾ Ak teda v takomto prípade majetok vlastníka neutrpel žiadnu ujmu na hodnote, potom tu nemožno hovoriť o majetkovej ujme, čiže o takej ujme, na ktorej náhradu by mal vlastník právo z titulu zodpovednosti za škodu. Navyše - z ekonomického pohľadu -, ak nebola poškodená vec používaná na komerčné účely, pri oceňovaní majetku sa zohľadňuje len samotná hodnota takejto veci: možnosť túto vec užívať sa samostatne neoceňuje; hodnota tejto možnosti je teda subsumova- ná už do samotnej hodnoty veci a nepredstavuje jej samostatnú zložku.³¹⁾

 III