Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Nepísané ústavné právo
GIBA, M.: Nepísané ústavné právo. Právny obzor, 103, 2020, č. 5, s. 319 - 342.
Existencia či neexistencia nepísaných prameňov ústavného práva je otázkou, ktorá oddávna rozdeľuje kontinentálnu právnu doktrínu, a to veľmi radikálne
1)
2)
. Niekedy sa problematika nepísaného ústavného práva stotožňuje s otázkou ústavných zvyklostí, čo je oprávnené do tej miery, že zvyklosť je skutočne v centre tejto problematiky. Inokedy sa zase používa pojem ústavných konvencií podľa britského vzoru, v zmysle ktorého sa ústavný poriadok skladá z dvoch druhov noriem, prvé sú dané právom a druhé vyplývajú z politiky
3)
. Na normy dané právom - ak sú nepísané - sa vzťahuje pojem zvyklosť, pre politické pravidlá sa používa pojem konvencia. V oboch prípadoch ide o pravidlá účinné, rozdiel je však v tom, že zvyklosť môžu konštatovať a sankcionovať súdne orgány, zatiaľ čo pri konvencii to možné nie je
4)
.Z týchto dôvodov si spracovanie problematiky vyžaduje tiež voľbu pojmoslovia. Na účely habilitačnej prednášky bude používaný pojem
ústavná zvyklosť
. Pod zvyklosťou rozumieme
platnú právnu normu, ktorá sa uplatňuje v ústavnom systéme bez toho, aby ju zakotvoval právne záväzný text
. Pojem zvyklosť budeme brať na účely habilitačnej prednášky za synonymický k pojmu obyčaj, hoci sa možno stretnúť aj s ich rozlišovaním
5)
.Habilitačná prednáška má za cieľ potvrdiť nasledujúce tézy:
1) ústavná zvyklosť je
legitímnym prameňom
ústavného práva
rovnocenným
s jeho písanými prameňmi;2) ústavná zvyklosť môže pôsobiť
praeter constitutionem
aj
contra constitutionem
;3) ústavná zvyklosť môže
a priori
pôsobiť v
každom
ústavnom systéme.Za týmto účelom je prednáška rozdelená do dvoch častí, z ktorých prvá je viac teoretická, druhá praktická:
I) Legitimita ústavnej zvyklosti;
II) Fungovanie ústavnej zvyklosti.
Je potrebné poznamenať, že súčasťou habilitačnej prednášky nebude rozbor ústavných prvkov Veľkej Británie, keďže existencia a uznanie nepísaného ústavného práva sú tam natoľko samozrejmé, že nemá zmysel ich špeciálne demonštrovať. Ako nosný komparatívny ústavný model bude použité Francúzsko, a to nielen z dôvodu, že je s ním spätá podstatná časť habilitantovho akademického aj osobného života, ale tiež preto, že je vnímané ako súčasť kontinentálnej právnej kultúry, kde nepísané ústavné právo nie je
a priori
samozrejmé. Ako druhý príklad budú použité Spojené štáty americké, keďže ide o dôležitý ústavný model s najstaršou písanou ústavou na svete. Prednáška prinesie aj niekoľko zamyslení v kontexte ústavného systému Slovenska.I. Legitimita ústavnej zvyklosti
Tematika obyčajového práva je delikátna a zložitá zároveň, preto nie náhodou sa tento problém radí medzi "
tie najzložitejšie a najnejednoznačnejšie v rámci ústavného práva
"
6)
. V rámci rozboru legitimity ústavnej zvyklosti v systéme pozitívneho práva sa žiada pár poznámok k jej vymedzeniu (
§ 1
). Následne je potrebné si položiť otázku, ako odlíšiť ústavnú zvyklosť od porušenia ústavy (
§ 2
). Posledným bodom tejto časti bude ustálenie normatívnej rovnosti medzi ústavným textom a ústavnou zvyklosťou (
§ 3
).§ 1: Vymedzenie ústavnej zvyklosti
Právna veda
7)
sa zhoduje, že každé obyčajové právne pravidlo definujú dva prvky,
corpus
a
animus
:
corpus
je prvkom faktickým, niekedy je tiež nazývaný objektívny alebo materiálny prvok, pretože sa zhmotňuje opakovanou, jasnou a ustálenou praxou, ktorá musí byť navyše aj dlhodobá. Nájdu sa i názory, podľa ktorých má
corpus
iba indikatívnu hodnotu
8)
, ale v každom prípade - za zvyklosťou je vždy a nutne nejaká prax;
animus
je subjektívnym, čiže psychologickým prvkom a spočíva vo vedomí, že uplatňovaná prax má nielen faktický, ale aj právny rozmer. Ide tu o domnienku záväznosti -
opinio iuris
.Kumulatívnym spojením týchto prvkov vzniká ústavná zvyklosť. Materiálny prvok je ľahšie uchopiteľný, a hoci môžu i pri ňom vzniknúť pochybnosti, najmä o jeho jasnosti, jeho existencia sa dá ustáliť ľahšie: prax možno vidieť a materiálne overiť. Viac ťažkostí preto spôsobuje
animus
. Práve o ten je však nutné sa oprieť, ak chceme zistiť, či existuje zvyklosť alebo, naopak, ide jednoducho o správanie, ktoré je buď právne irelevantné, alebo dokonca je s právom v rozpore.Pozitívne právo je právo
ustanovené
. Keďže pri nepísaných prameňoch práva z povahy veci absentuje text, zistiť, či môžu alebo nemôžu patriť do pozitívneho práva, si v skutočnosti vyžaduje overiť, či právne normy môžu alebo nemôžu byť v ústavnom systéme
ustanovené
ináč ako textom. Ako je známe, doktrína delí právne systémy podľa rôznych kritérií v závislosti od ich vlastností. Jedným z týchto tradičných delení je rozlíšenie na systémy písaného a nepísaného práva.
9)
Toto delenie, ktoré sa robí prevažne z pedagogicko-akademických dôvodov, však nutne obsahuje dávku zjednodušenia, ktorá je do istej miery na ujmu jeho presnosti (podobné je to napríklad aj s rozlišovaním medzi verejným a súkromným právom). Nemožno totiž určiť striktnú a nepreniknuteľnú hranicu medzi systémami písaného a nepísaného práva. Ako správne poznamenal Denis Levy, každý systém označovaný za nepísaný je v skutočnosti iba "
menej písaný
",
10)
čoho je Veľká Británia dostatočným príkladom. Nemožno preto uznať alebo odmietnuť ústavnú zvyklosť iba na základe zaradenia konkrétneho štátu do "systému nepísaného práva" alebo do "systému písaného práva"
11)
. Pokiaľ ide o ústavné právo, sú tu navyše aj historické dôvody. Éra písaných ústav v dejinách kontinentálnej Európy začala až na konci 18. storočia. Úplnou samozrejmosťou sa písaná ústava stala až v 20. storočí. Európske štáty však určité pravidlá svojho fungovania (predovšetkým otázky nástupníctva na trón či postavenia panovníka) mali pomerne jasne ustanovené už dávno predtým, a to prevažne nepísanou formou. Nemožno teda tvrdiť, že by ústavná zvyklosť bola v kontinentálnej Európe niečím neznámym či novým.Vo všeobecnosti preto na otázku, či je zvyklosť prípustná, možno odpovedať kladne. Ak súhlasíme s Alexandrom Bröstlom, že ústavný text nie je ani úplný ani dokonalý a že ani netreba čakať, že taký bude
12)
, potom je nutné pripustiť, že zvyklosť môže byť legitímnym prameňom práva v každom ústavnom systéme. Čo sa týka štátov kontinentálnej Európy, ohľadom prameňov práva tu platí rovnaký záver ako pre Veľkú Britániu: nedá sa odmietnuť zvyklosť ako prameň práva výhradne z dôvodu, že konkrétny štát patrí k systémom písaného práva. Tak, ako je pravda, že britský systém nestojí výlučne na nepísanom práve, rovnako nevidieť, prečo by zvyklosť mala byť
a priori
vylúčená v takzvaných systémoch písaného práva. Tento záver súčasne nebráni uznať osobitosti vlastné právu a právnym tradíciám rôznych štátov, ktoré určujú mieru, v akej v nich zvyklosť bude významná.Čo sa týka pozitívnoprávnej povahy zvyklosti, možno uzavrieť, podobne ako René Capitant, že "
pozitívne právo nie je právo ustanovené zákonodarcom, ale je to právo platné, teda právo aplikované, ktorého ustanovenia sú všeobecne vykonávané v danej spoločnosti. Znakom pozitívneho charakteru je teda aplikácia práva a súlad mravov s právnym systémom.
"
13)
Charles Eisenmann už dávno tvrdil v podobnom duchu, že úlohou právnika je "
uchopiť to, čo je považované za právo a platí a realizuje sa ako právo v danej spoločnosti
"
14)
. Toto pritom nemusí byť vždy v súlade s tým "
čo zákon ustanovil, čo mal zákonodarca na mysli a čo chcel
"
15)
, pretože, ako podotkol Pierre Avril, "
jediná pravda textov, ktorá je nespochybniteľná
(...)
je pravda ich aplikácie
"
16)
.§ 2: Ako odlíšiť zvyklosť od porušenia ústavy?
Overenie zvyklosti si vyžaduje mnoho intelektuálneho úsilia a jemnocitu. Predovšetkým nemožno akceptovať, že každý postup, ktorý je jasný, opakovaný, dlhodobý a na ktorom je nejaká zhoda, sa automaticky stáva ústavnou zvyklosťou. Môže totiž ísť, v tom lepšom prípade, o opakované konanie bez právnej relevancie alebo, v tom horšom prípade, o opakovaný protiústavný postup. Aby sa zvyklosť odlíšila od týchto dvoch prípadov, nazdávame sa, že je potrebné vo vzájomnej súvislosti skúmať rigidnosť ústavy a šírku zhody na existencii zvyklosti. Myslíme si, že práve tieto dve veličiny treba dať do vzájomného vzťahu. V tomto smere je namiesto urobiť niekoľko poznámok.
Animus
ako nemateriálna zložka zvyklosti sa nemôže prejaviť inak než konsenzom. Ak je zhoda na tom, že nejaké správanie je legitímne a správne, hoci je aj v rozpore s literou ústavy, možno si predstaviť, že toto správanie má váhu (nie formu) ústavnej novely a nadobúda hodnotu nepísaného ústavného pravidla
17)
. Opäť raz tu však narážame na neistotu spočívajúcu v tom, že zvyklosť je z povahy veci nepísaná. Konsenzus na jej existencii sa preto overuje omnoho ťažšie, než napríklad konsenzus písanej ústavnej novely schválenej odvodenou ústavodarnou mocou, ktorej prijatie je neodškriepiteľné, i keby prešla o jediný hlas
18)
.Stéphane Rials tvrdí, že ak je písaná ústava pružná, zvyklosť
contra constitutionem
je legitímna a prijateľná.
19)
Situácia však podľa neho vyzerá inak, ak má byť ústava tuhá: v tomto prípade sa dá hovoriť len o
praktikách
, ústavných alebo protiústavných, ale vždy bez akejkoľvek právnej sily, a ústavná zvyklosť existovať nemôže.
20)
Tento názor nám nie je blízky. Čo sa z neho však dá prevziať, je to, že existuje - alebo by malo existovať - spojivo medzi tuhosťou ústavy a vytváraním ústavnej zvyklosti. Ak totiž pripustíme, že zvyklosť môže mať rovnakú hodnotu ako text a ak sme v systéme tuhej ústavy, kde každá písaná novela musí byť schválená kvalifikovanou väčšinou alebo iným kvalifikovaným postupom, potom je namieste otázka, či by aj zvyklosť samotná tiež nemohla spĺňať určité podmienky "tuhosti". Dokonca sa dá položiť aj otázka, či by ich priam spĺňať nemala, ak sa chce ústavne presadiť proti tuhému textu. No definovať rigidnosť zvyklosti je úloha neľahká, ak nie nemožná. Bez snahy dávať definitívnu odpoveď v tomto smere môžeme urobiť niekoľko úvah.
Z povahy zvyklosti vyplýva, že nemá formu. Znamená však absencia formy, že je zvyklosť nutne pružná? Alebo, inak povedané, nemôže mať zvyklosť znaky, ktoré by sa dali aspoň pripodobniť prvkom rigidnosti? Nie je to vôbec vylúčené a v tejto súvislosti sa treba vrátiť k otázke zhody na existencii zvyklosti, ktorá sa viaže na
animus
. Ústava má za úlohu vyjadriť organizáciu verejnej moci.
21)
Tým pádom sa dá povedať, že zvyklosť
contra constitutionem
pôsobí vždy nielen proti textu ústavy, ale tiež proti ústavnému orgánu, ktorého právomoc či právomoci oslabuje v prospech iného orgánu. Toto oslabenie sa môže prejaviť priamo, ako v prípade straty práva rozpustiť Poslaneckú snemovňu prezidentom III. republiky vo Francúzsku po kríze 16. mája 1877, ktorá privodila koniec dualistického parlamentarizmu
22)
. Môže sa však prejaviť aj nepriamo, a to vzostupom významu jednej inštitúcie, ktorý znižuje, nenápadne, ale nutne, význam inej inštitúcie. Vezmúc ešte jeden príklad z III. republiky vo Francúzsku: vytvorenie funkcie predsedu Rady ministrov cestou ústavnej zvyklosti od roku 1876 nepochybne ešte viac oslabilo už beztak marginálnu pozíciu hlavy štátu.Ak sa v demokratickom štáte posilňuje postavenie orgánu verejnej moci cestou zvyklostí, konsenzus nutný na existenciu psychologického prvku zvyklosti sa musí posudzovať najmä podľa pozície ľudu, ktorý jediný dáva legitimitu činnosti svojich zástupcov. Ak totiž jeden orgán zasiahne - v rozpore s textom a duchom ústavy - do právomocí iného orgánu, aby mu z nich svojvoľne a nelegitímne ubral, je ťažké z tohto jednostranného porušenia ústavy vyvodiť záver o existencii zvyklosti. V demokracii sa dá predpokladať, že politická sankcia by prišla v nasledujúcich voľbách. Tam, kde niet konsenzu, neexistuje subjektívny prvok, a teda ani zvyklosť.
23)
Na základe týchto úvah sa nedá doslova tvrdiť, že ústavná zvyklosť môže byť flexibilná alebo rigidná v závislosti od miery konsenzu. No domnievame sa, že medzi mierou konsenzu na jednej strane a legitimitou zvyklosti na strane druhej predsa len existuje spojivo. Toto spojivo je nutné zohľadniť skôr, ako ustálime, či tu zvyklosť je, alebo nie je. Istým spôsobom sa toto spojivo rozlíšeniu medzi pružnou a tuhou ústavou pripodobniť dá. Aby sa dal ustáliť
animus
, a teda konštatovať existencia zvyklosti, treba veľmi starostlivo prípad od prípadu skúmať každý
corpus
, ktorý sa stavia do pozície zvyklosti. Pri tomto skúmaní je nutné venovať osobitnú pozornosť miere konsenzu, ktorá sa následne bude konfrontovať s rigidnosťou textu, proti ktorému sa má
corpus
presadiť. Ak to povedie k záveru, že konsenzus je dostatočne široký a v zásade nespochybňovaný, nie je dôvod neaplikovať zvyklosť namiesto textu
24)
. Zároveň však treba pripustiť, že skúmanie sa môže ocitnúť v slepej uličke - môže sa stať, že potenciálny
animus
nebude možné dostatočne preukázať. Ak sa k slovu dostane ústavné súdnictvo, môže problém vyriešiť interpretáciou: buď uznať normu vyplývajúcu z ústavnej zvyklosti, alebo ju poprieť
25)
. Ak súdne rozhodnutie zvyklosť uzná, zároveň ju tým transformuje do podoby iného prameňa práva.
26)
Ak však ústavný súd slovo nedostane, potom v prípade rozporu medzi rigidným textom a potenciálnou zvyklosťou, ktorej psychologický prvok nie je dosť pevný na to, aby sa dal považovať za jasne daný a všeobecne akceptovaný, je menej riskantné, a preto rozumnejšie, riadiť sa textom. Nie preto, že by text požíval principiálnu prednosť pred zvyklosťou, ale jednoducho preto, že medzi dvoma protichodnými možnosťami si treba vybrať tú, ktorá je menej spochybniteľná, v tomto prípade z dôvodu svojej ľahšej uchopiteľnosti. Naopak, v situácii, keď proti ústavnému textu, hoci rigidnému, stoja
corpus
aj
animus
, ktorých existencia nie je spochybňovaná, a teda
opinio iuris
je silné a pevné, sa zvyklosť môže legálne presadiť proti textu. V skutočnosti totiž ide o rozpor medzi dvoma rovnocennými normami, a tak treba aplikovať tú novšiu v súlade s princípom
Lex posterior derogat priori
. Pekne to vystihol Denis Lévy, ktorý konštatoval, že "
keď sa právnik pýta na pramene
(...)
aplikovateľného práva, nesmie sa pýtať, čo dáva kombinácia pravidiel účinných v danej chvíli, ale musí ísť ďalej a skúmať, ktoré pravidlá sú hodné tohto mena
"
27)
.Stále tu však ostáva jedna nevýhoda, ktorá vec nijako neuľahčuje. Je ňou neistota, ktorá - treba pripustiť - je vlastná samotnému pojmu zvyklosti
28)
. Pojmu ústavná zvyklosť sa dá uhýbať a uprednostňovať pojmy ako
politické praktiky, interpretácia per analogiam
či právu cudzie
faktické postupy
. Napriek všetkému zastávame názor, že zvyklosť je nielen legitímnym prameňom ústavného práva, ale že je a môže byť prítomná, hoci vo veľmi rozdielnej miere, v každom ústavnom systéme vrátane slovenského.§ 3: Normatívna rovnosť medzi ústavným textom a ústavnou zvyklosťou
Po zaujatí stanoviska, že zvyklosť môže byť súčasťou pozitívneho práva každého štátu, vyvstáva ďalšia otázka, ktorá spočíva v analýze vzťahov medzi zvyklosťou a textom: ide o otázku, či medzi nimi existuje alebo neexistuje hierarchia. Pokiaľ ide o hierarchiu právnych noriem vnútroštátneho pôvodu, táto sa primárne skladá z noriem ústavnej hodnoty stojacich na jej vrchole, z noriem zákonných, ktoré stoja nižšie a napokon z noriem podzákonných, ktoré tradične zodpovedajú vykonávacím predpisom. Medzi tieto hierarchicky usporiadané stupne sa môžu včleniť ďalšie typy noriem: ide hlavne o nor-my vonkajšieho pôvodu, najmä medzinárodné zmluvy, ktoré majú podústavnú a súčasne nadzákonnú silu
29)
.Hierarchia noriem je teda komplexná a miesto každej právnej normy v nej nejakým spôsobom určené. Treba však poukázať na skutočnosť, že toto miesto nie je nikdy závislé od písanej alebo nepísanej povahy danej normy. Nedá sa preto formulovať všeobecne platný záver, že nejaká norma má nižšiu právnu silu ako iná len a jedine z toho dôvodu, že je nepísaná. V súlade s logikou hierarchie právnych noriem zároveň platí, že nepísaná norma
zákonnej
povahy by bola podriadená písanej
ústavnej
norme, ale vždy len na základe svojej normatívnej hodnoty, nie svojej písanej či nepísanej podoby. Navyše, pripustiť zásadu prednosti písaných noriem pred nepísanými ako takú by znamenalo úplné spochybnenie celého medzinárodného práva verejného, ktoré je výrazne obyčajové
30)
. Iste, tu sa dá namietnuť, že medzinárodné právo je osobitý systém, ktorý nemožno celkom pripodobniť vnútroštátnemu právnemu poriadku. Napriek tomu, od chvíle keď pripustíme existenciu zvyklosti ako prameňa práva, už niet argumentov, ktorými by sa dal pevne podložiť princíp prednosti písaného práva pred nepísaným. Je tak nutné skonštatovať, že právnu silu normy nemožno dávať do vzťahu s jej písanou či nepísanou povahou, ale treba ju odvodzovať výhradne od stupňa, na ktorom stojí v hierarchii právnych noriem.Otázka nadradenosti a podradenosti nevyvoláva veľa ťažkostí, kým nenastane medzi normami rozpor. Ak jestvuje obyčajové pravidlo, ktoré neprotirečí pravidlu písanému, ale ho iba dopĺňa, ide o zvyklosť
praeter legem
, či skôr
praeter constitutionem
. Takúto zvyklosť možno tiež prezentovať nie ako právne pravidlo, ale len ako interpretáciu či prax, čo často robia odporcovia zvyklosti, aby nemuseli uznať existenciu nepísanej právnej normy
31)
. Nič to však nemení na tom, že za týchto
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 5/2020
