Niektoré otázky rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách z pohľadu posudzovania ich prijateľnosti

In the case of arbitration clauses in consumer contracts, there is a conflict of two fundamental values of private law - freedom and equality. On the one hand, arbitral prooceedings is an expression of the general freedom of contractual parties that allows an agreement about a person of arbitrator, location, procedure and form of arbitration. On the other hand, there is a consumer protection, when consumer is in a position of weaker contractual party. The author presents the nature of arbitral prooceedings, the interpretation and definition of arbitration agreement according to the national law of the Slovak republic. The author also explains methods for assessing the acceptability of the arbitration clause and methods for application of rules set in Civil Code and Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts. In the case of assessing the acceptability according to general clause, the author interprets criterions of this clause, especially criterion of standard term, that has not been individually negotiated, criterion of causing significant imbalance in the parties' rights and obligations arising under the contract, to the detriment of the consumer. He also discusses the interpretation and possible application of the principle of good faith, which is contained in Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts, but hasn´t been transformed into the Civil Code. In the case of assessing the acceptability according to method of indicative list of terms, author explains the difference between the method of black list of unfair terms used in Civil code and the method of gray list found in Council Directive 93/13/EEC of 5 April 1993 on unfair terms in consumer contracts.

Téma rozhodcovského konania v právnych vzťahoch medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi vstúpila v posledných rokoch nielen do pozornosti právnej vedy,¹⁾ judikatúry slovenských súdov,²⁾ ale aj ESD.³⁾ Už samotné zameranie témy vyvoláva nielen v autorovi tohto článku, ale zrejme aj v jeho čitateľovi akési prirodzené napätie, ktoré pramení nielen z toho, že stojí na pomedzí práva hmotného a procesného, ale aj tým, že v rámci uvedenej problematiky dochádza k stretu dvoch ťažiskových zásad súkromného práva: ⁴⁾ a.⁵⁾ Daná problematika teda ponúka široký priestor na vedecké uvažovanie, avšak vzhľadom na rozsah tohto článku svoju pozornosť zameriame najmä na problematiku posúdenia platnosti rozhodcovských doložiek z pohľadu súkromnoprávnej ochrany spotrebiteľa.⁶⁾

V súvislosti s týmto posúdením vystupujú do popredia viaceré okruhy otázok, na ktoré sa pokúsime dať v ďalšom texte aspoň čiastočné odpovede. V kontexte danej problematiky bude na prvom mieste podstatné ujasnenie, či odpovede na tieto otázky treba hľadať výlučne v OZ ako vnútroštátnom právnom predpise, do ktorého bola transponovaná smernica 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, alebo je potrebné použiť aj samotnú smernicu a prípadne do akej miery. Ťažiskovým bodom je však najmä zodpovedanie otázky, podľa akých kritérií sa má posúdiť prijateľnosť rozhodcovskej položky: či v zmysle tzv. generálnej klauzuly, alebo indikatívneho zoznamu neprijateľných podmienok.⁷⁾

Priblížime si však najskôr niektoré otázky rozhodcovského konania. Ako uvádza Lisse, myšlienku rozhodcovského konania vymyslel sám život. Rozhodcovia alebo rozhodcovské súdy odvodzujú svoj vznik, resp. počiatky rozhodcovskej činnosti ešte z dôb, keď rozhodovanie sporov nebolo v monopole štátnych útvarov; tie sa vtedy ešte iba tvorili, ale bolo nutné rozhodovať spory, ktoré medzi ľuďmi odpradávna vznikali. Súdy však v tom čase ešte buď vôbec neexistovali, alebo existovali len v určitej oblasti; neboli teda dostupné teritoriálne alebo vecne, keď napr. existovali len pre určité druhy sporov. Z pôvodnej predstavy o rozhodcovskom konaní sa vygeneroval prvok autonómie vôle, pretože pôvodné rozhodcovské rozhodnutia boli vykonateľné len morálnou a spoločenskou autoritou - v tom zmysle, že ten, kto by takéto rozhodcovské rozhodnutie nerešpektoval a rozhodnutie vydané miestnou autoritou (napr. kňazom alebo richtárom) dobrovoľne neplnil, dočkal by sa všeobecného opovrhnutia.⁸⁾

Aj bez zložitých analýz je však zrejmé, že spoločenské a ekonomické pomery sa odvtedy zmenili. Nebývalým spôsobom sa rozšírila ponuka tovarov a služieb, spotrebitelia sú nabádaní na ich obstaranie neustálymi reklamnými praktikami či už malých podnikateľských subjektov, alebo veľkých nadnárodných koncernov. Raban v týchto súvislostiach uvádza, že v spoločnosti dochádza k stretom medzi skupinou väčšinou globálnych, perfektne odborne pripravených a ekonomicky silných dodávateľských organizácií s jedincami, ktorých odbornosť, informovanosť a kapitálová vybavenosť je v pomere k "obsluhujúcim" organizáciám neporovnateľne slabšia. Podmienky, za ktorých sa im ponúkajú služby, boli vypracované nielen technickými odborníkmi, ale aj odborníkmi na právo, marketing a psychológiu. Spotrebiteľ túžiaci po uspokojení svojej potreby má len malú šancu, aby rozpoznal všetky riziká ponúkanej transakcie.⁹⁾

Je samozrejmé, že v týchto právnych vzťahoch dochádza medzi ich subjektmi aj k sporom, ktoré však v súlade so zásadou rovnosti pôsobiacej v oblasti súkromného práva možno riešiť, ak si odmyslíme nájdenie vzájomného konsenzu, len cestou predloženia sporu na rozhodnutie orgánu, ktorý vzťahy účastníkov súkromnoprávneho vzťahu usporiada autoritatívnym spôsobom z pozície verejnej moci alebo cestou rozhodcovského konania.

Rozhodcovskému konaniu, ktoré tradične využívali a využívajú najmä podnikatelia, sa v porovnaní so súdnym konaním pripisujú najmä také výhody¹⁰⁾ ako je rýchlosť, slobodná možnosť zvoliť si rozhodcu, neformálnosť, flexibilné využitie moderných technológií a z toho v konečnom dôsledku plynúcu efektívnosť, keďže právny poriadok rozhodcovskému rozsudku priznáva silu exekučného titulu. Výsledný výstup rozhodcovského, ale aj súdneho konania je teda rovnaký v tom zmysle, že ním je rozhodnutie vykonateľné donucovacou mocou štátu.

Voľba rozhodcovského konania býva vnímaná ako výraz individuálnej autonómie subjektov súkromného práva určiť si svoj vlastný osud. Ako najdôležitejší prejav individuálnej autonómie sa chápe zmluvná sloboda.¹¹⁾ Avšak ak má byť zmluvná sloboda skutočnou slobodou, je nevyhnutné, aby voľná možnosť rozhodovania o vlastných záležitostiach bola v rovnakej miere garantovaná všetkým subjektom súkromného práva. Sloboda a rovnosť sú teda nerozlučne späté v tom zmysle, že rovnosť podmieňuje slobodu. Lebo pokiaľ rovnaká možnosť presadzovania vlastných záujmov nie je zaručená všetkým, nejde v skutočnosti o slobodu.¹²⁾ Ale tak s rovnosťou, ako aj so slobodou súvisí princíp ochrany slabšej zmluvnej strany, ktorý reaguje na situáciu, keď východiskové pozície subjektov súkromného práva sú v niektorých prípadoch (typicky aj vo vzťahu dodávateľ - spotrebiteľ) značne nerovnovážne. Nemožno sa uspokojiť len s formálnym zdaním rovnosti. Riešenie tejto situácie môže spočívať aj v tom, že v prípade úpravy spotrebiteľských zmlúv sa spotrebiteľovi priznáva viac práv a menej povinností, a naopak, dodávateľovi viac povinností a menej práv. Účelom tu je snaha o dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že prostriedkami práva budú vyrovnané východiskové ekonomické, informačné, odborné a iné rozdiely, ktoré medzi zmluvnými stranami existujú.¹³⁾ Napokon, obdobné stanovisko zaujal Súdny dvor v rozsudku Mostaza Claro, keď k smernici 93/13/EHS judikoval, že systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom možno kompenzovať iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy.¹⁴⁾ Aj z týchto dôvodov vyvoláva rozhodcovské konanie v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv pozornosť.

Pokiaľ ide samotnú povahu rozhodcovského konania, právna doktrína vytvorila niekoľko teórií, ktoré sa ho pokúšajú charakterizovať. Najznámejšie sú zmluvná, jurisdikčná, zmiešaná a autonómna teória.

Pri zmluvnej teórii rozhodcovského konania¹⁵⁾ sa rozlišujú jej dve podoby: klasická a moderná. Podľa klasickej zmluvnej teórie je základom rozhodcovského konania rozhodcovská zmluva, pretože dáva rozhodcom právomoc rozhodovať. Rozhodca vystupuje ako zástupca strán a jeho funkciou je zistiť, na čom sa strany dohodli, a toto uviesť v rozhodcovskom rozsudku. Podľa tejto teórie je aj samotné rozhodcovské rozhodnutie zmluvou. Naproti tomu moderná zmluvná teória tvrdí, že rozhodcovia nevystupujú ako zástupcovia strán a rozhodcovské rozhodnutie nie je zmluvou. Avšak zároveň vyvodzuje, že rozhodcovské konanie je vo svojej podstate zmluvou a svojou povahou nepatrí do civilného procesu, ale do zmluvného práva. Rozhodcovská zmluva je považovaná za zmluvu , ktorá sa riadi vlastnými pravidlami a dotýka sa tak súkromného zmluvného práva, ako aj osobitostí rozhodcovského konania.¹⁶⁾

Jurisdikčná teória zastáva názor, že rozhodcovské konanie má kontradiktórnu povahu. Každá zo strán trvá na svojom stanovisku a snaží sa ho presadiť. Rozhodcovia v zmysle tejto teórie vykonávajú skutočnú rozhodovaciu právomoc, ktorá im je zverená zákonom pripúšťajúcim rozhodcovské konanie, a ich úlohou je rozhodnúť o nárokoch strán sporu.¹⁷⁾

Zmiešaná teória rozhodcovského konania tvrdí, že rozhodcovské rozhodnutie je niečo medzi rozsudkom a zmluvou. Strany zmluvne stanovia právomoci rozhodcu, teda mu poskytnú oprávnenia spor prejednať a rozhodnúť. Po tom, ako je rozhodca vymenovaný, vystupuje ako sudca a vydáva pre strany záväzné a vykonateľné rozhodnutie.¹⁸⁾

A napokon autonómna teória tvrdí, že rozhodcovské konanie sa musí ponímať ako celok a je nutné hľadať jeho účel, pričom musí zodpovedať potrebám a očakávaniam jeho užívateľov.¹⁹⁾

Prípustnosť riešenia sporu v rozhodcovskom konaní sa odvodzuje od arbitrality, v rámci ktorej rozoznávame objektívnu a subjektívnu arbitralitu.²⁰⁾ Objektívna arbitralita predstavuje zákonné vymedzenie sporov, ktoré môžu byť riešené v rozhodcovskom konaní. V podmienkach právneho poriadku SR objektívnu arbitralitu vymedzuje ustanovenie § 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a to jednak pozitívne a jednak negatívne.²¹⁾ Pozitívnym spôsobom ju vymedzuje tak, že v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať majetkové spory z občianskoprávnych a obchodnoprávnych sporov, ktoré účastníci konania môžu pred súdom skončiť súdnym zmierom. Negatívnym spôsobom je vymedzená tak, že v rozhodcovskom konaní nie je možné rozhodovať spory o vzniku, zmene alebo zániku vlastníckeho práva a iných vecných práv k nehnuteľnostiam, o osobnom stave, spory súvisiace s núteným výkonom rozhodnutí a spory, ktoré vzniknú v priebehu konkurzného a vyrovnávacieho konania. V podmienkach právneho poriadku SR je teda objektívna arbitralita ako rozsah sporov, ktorých riešenie je možné v rozhodcovskom konaní, vymedzená široko.

Z hľadiska zamerania našej témy objektívna arbitralita, tak ako je svojím rozsahom vymedzená zákonom o rozhodcovskom konaní, nepredstavuje žiadnu prekážku pre riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi v rozhodcovskom konaní, pretože tieto spory vždy vychádzajú z právnych vzťahov medzi subjektmi súkromného práva a vznikajú spravidla v súvislosti s plnením práv a povinností, ktoré sú obsahom ich vzájomných zmluvných vzťahov alebo v súvislosti so vstupom do kontraktačného procesu. Pri sporoch medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi pôjde spravidla o spory majetkovej povahy, pretože spotrebiteľský právny vzťah je definovaný povahou jeho subjektov, keď jednou stranou takéhoto vzťahu je vždy dodávateľ konajúci v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorej účelom je dosahovanie zisku.

Subjektívna arbitralita je daná samotnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá je dojednaním dvoch alebo viacerých zmluvných strán o tom, že existujúci alebo budúci spor, resp. z určitého právneho vzťahu alebo okruhu právnych vzťahov podriadia rozhodcovi.²²⁾

Rozhodcovskú zmluvu²³⁾ možno z hľadiska formy uzavrieť ako osobitnú samostatnú zmluvu alebo vo forme rozhodcovskej doložky; v spotrebiteľských zmluvách typicky inkorporovanú zväčša vo všeobecných obchodných podmienkach, pričom zmluvy sú uzatvárané adhéznym spôsobom. Charakteristické je pri ňom to, že zmluva nevzniká na základe dojednania jej obsahu stranami, ale tým spôsobom, že jedna strana predloží druhej hotový text zmluvy a druhá strana má možnosť buď návrh prijať, alebo odmietnuť (take it or leave it).

Pri posúdení, či rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú podmienku²⁴⁾ v spotrebiteľskej zmluve, je potrebné vychádzať na prvom mieste z ustanovení OZ, do ktorého bola transponovaná smernica 93/13 EHS. Ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách majú teda svoj pôvod v sekundárnom európskom práve,²⁵⁾ čo je potrebné zohľadniť pri ich výklade. Z hľadiska skúmanej problematiky je tu podstatné, že zákon č.150/2004 Z.z. účinný od 1.4.2004, ktorým boli ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách transponované do OZ, pôvodne obsahoval reštriktívne vymedzenie pojmu spotrebiteľskej zmluvy.²⁶⁾ Smernica 93/13/EHS však neobsahuje žiadnu konkrétnu definíciu spotrebiteľských zmlúv, ale rozsah ochrany je v nej zadefinovaný prostredníctvom vymedzenia subjektov spotrebiteľských zmlúv.²⁷⁾ Nemožno pritom opomenúť ods. 2 prílohy smernice, ktorý vymedzuje, že konkrétne podmienky, resp. klauzuly obsiahnuté v tzv. šedom zozname smernice²⁸⁾ sa nevzťahujú na konkrétne vecne vymedzený okruh zmluvných vzťahov v oblasti finančných služieb.²⁹⁾

K zmene vymedzenia pojmu spotrebiteľská zmluva došlo až novelou OZ č.567/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008. Spotrebiteľská zmluva bola vymedzená ako každá zmluva - bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Touto legislatívnou zmenou sa vyjasnilo dovtedajšie nejasné vymedzenie zmluvných vzťahov, ktorých ustanovenia možno podriadiť režimu súkromnoprávnej ochrany spotrebiteľa.

V dôsledku takéhoto postupu zákonodarcu pri vymedzení spotrebiteľskej zmluvy však vystupuje problém, či z hľadiska výskytu neprijateľných podmienok sa majú testovať aj zmluvy uzatvorené medzi dodávateľmi a spotrebiteľmi pred účinnosťou zákona č.567/2007 Z.z., aj keď ich nebolo možné podriadiť pod v tom čase účinné legislatívne vymedzenie spotrebiteľských zmlúv podľa § 52 ods. 1 OZ. Dulaková-Jakúbeková vyjadrila názor, že zákonodarca vylúčil možnosť aplikovať ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách na pomerne široký okruh zmluvných vzťahov, ktoré by inak patrili do kategórie spotrebiteľských zmlúv.³⁰⁾ Naopak Graban,³¹⁾ vychádzajúc z európskej legislatívy, sa prikláňa k alternatíve, že úprava v OZ³²⁾ má mať skôr demonštratívny ako taxatívny charakter.

Pri objasňovaní otázky, ktoré zmluvy možno považovať za spotrebiteľské, však treba prihliadať na úpravu obsiahnutú v smernici, i keď ako prameň práva nie je určená jednotlivcom, ale členským štátom EÚ. Avšak podľa judikatúry Súdneho dvora povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou je záväzná pre všetky orgány členských štátov v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a osobitne ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré boli zavedené s cieľom implementovať smernicu, je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť želaný výsledok, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.³³⁾ Ako judikoval Súdny dvor vo veci Wagner Miret, keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Pri použití vnútroštátneho práva - bez ohľadu na to, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici - vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou.³⁴⁾ Uvedenými rozhodnutiami Súdny dvor rozvinul požiadavku súladného, resp. eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva s právom EÚ. V daných súvislostiach hovoríme o nepriamom účinku smernice, ktorým rozumieme povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade so znením a účelom smernice. Pokiaľ teda ide objasnenie otázky, na ktoré zmluvy sa vzťahuje ochranný režim ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, v zmysle judikatúry Súdneho dvora a doktríny nepriameho účinku je potrebné vychádzať z predpokladu, že zákonodarca mal v úmysle splniť všetky povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo smernice 93/13 EHS, a vnútroštátne právo vykladať v súlade so smernicou. To znamená - slovami Súdneho dvora - "vo svetle znenia a účelu smernice". Preto pri výklade vnútroštátneho práva sa má použiť najmä teleologická metóda. Vychádzajúc z príslušného prameňa práva ako celku a s akcentom na jeho ciele a zmysel je teda potrebné vychádzať na prvom mieste z ochranného účelu smernice