Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

O prípustnom použití argumentu ad hominem.

O prípustnom použití argumentu ad hominem.
Mgr.
Marek
Káčer
PhD.
Ústav štátu a práva SAV, Bratislava.
KÁČER, M.: O prípustnom použití argumentu
ad hominem
. Právny obzor, 99, 2016, č. 6, s. 455 - 465.
On admissible use of the
ad hominem
argument.
In this article I deal with the admissibility of
ad hominem
argumentation. Firstly, I present logical and pragmatic reasons why
ad hominem
argumentation isconsidered to befallacious. Secondly, I propose that in some instances the use of
ad hominem
arguments is justifiable. I ground this claim on the observation that people in their everyday reasoning practice usually distinguish between right and wrong use of these arguments. Subsequently I proceed to analyse briefly what factors have impact on the admissibility of
ad hominem
. Finally, I apply the results of my analysis to the problem of objecting the judicial bias. My main conclusion is that if we want toanalyse
ad hominem
argumentation thoroughly we need to separate its description from its evaluation and consequently when delimiting this argument we should avoid mentioning that it is necessary fallacious.
Key words:
argument
ad hominem
, argument ex concessis, recusal, legal logic, theory of truth, typology of dialogues
Úvod
Juraj Šeliga sa vo svojom článku1)
Keď sa namieta sudca
pokúsil obhájiť nasledujúcu tézu: "
Udržateľnosť argumentu
ad hominem
pri jeho správnom použití závisí najmä od veľkosti množiny sudcov, ktorú argument napáda. Presnejšie povedané, čím je množina menšia, tým má argument väčšiu šancu na úspech
.".2) Na prvé počutie znie táto téza trochu zvláštne, pretože Šeliga používa výraz "argument
ad hominem
" ako synonymum pre námietku zaujatosti vznesenú voči sudcom. Tento mätúci terminologický posun stojí na inak celkom správnej úvahe: Problematiku argumentácie
ad hominem
možno spojiť s problematikou vznášania námietok zaujatosti voči sudcom, keďže oprávnené vznesenie námietky zaujatosti je prípadom platného použitia danej argumentácie. Pozrime savšak, o čo Šeliga svojuhlavnú tézu opiera:
Šeliga tvrdí, že argument
ad hominem
, ktorý sa z pohľadu formálnej logiky javí byť logickou chybou, môže byť z pohľadu právnej logiky platným úsudkom. Právna logikaje na rozdiel od tej formálnej kontextuálne citlivá, čo Šeliga demonštruje tvrdením, že "
aplikácia práva znamená i subjektívny prvok, a síce osobu, ktorá rozhoduje o práve.
".3) V tomto kontexte možno
ad hominem
použiť platne vtedy, ak ním spochybníme také vlastnosti osoby, ktoré sú pre správne rozhodnutie vo veci nevyhnutné. Šeliga tieto vlastnosti zastrešuje termínom "
autorita
", čím má na mysli jednak autoritu rozhodovať spory, ale aj autoritu svedčiť alebo "
len čokoľvek tvrdiť v spore
".4) Prípustnosť takéhoto popierania "autority" však má svoje hranice, ktoré Šeliga vidí v celkovej funkčnosti systému aplikácie práva. Námietkou zaujatosti, hoc aj oprávnenou, nemožno namietať všetkých sudcov s právomocou prejednať danú vec, inak by táto vec ostala nerozhodnutá, čo saprieči základnému účelu aplikácie práva. Takto sa Šeliga dostáva k svojej hlavnej téze, podľa ktorej prípustnosť argumentu
ad hominem
je závislá najmä od počtu osôb, voči ktorým sadaný argument používa.
V tomto článku sa pokúsim čitateľom ukázať, v čom Šeliga pri obhajovaní svojej tézy zlyhal. Budem tvrdiť, že prípustnosť argumentu
ad hominem
nie je závislá ani od špecifík právnej logiky (ak takáto logika vôbec existuje), ani od počtu osôb, voči ktorým sa tento argument vznáša. Predtým než prejdem k tejto kritike, pokúsim sa čitateľom v stručnosti predstaviť, čo je to argument
ad hominem
a rovnako stručne načrtnem, za akých okolností možno uvažovať o jeho prípustnom použití.
1.
Ad hominem
V učebniciach logiky je opis argumentácie
ad hominem
väčšinou spojený priamo aj s jej hodnotením, a to častokrát spôsobom, keď sa jedno od druhého nedá poriadne oddeliť. Tak napríklad František Gahér definuje
ad hominem
ako "
eristickú argumentáciu, ktorá znevažuje či spochybňuje osobné, odborné či morálne kvality protivníka prekrúcaním, urážkami, podozrievaním a obviňovaním, čím chce presadiť u poslucháčov odmietnutie názoru protivníka.
".5) Hneď na začiatku by sme sa mali pýtať, prečo argumentopisovať v tak negatívne ladených termínoch.
Chybnosť argumentácie
ad hominem
je
prima facie
zjavná prinajmenšom z dvoch vzájomne sa dopĺňajúcich perspektív: z logickej perspektívy ide o to, že namiesto toho, aby sme argumentovali vecne (
ad rem
), argumentu jeme osobne (
ad personam
), čím naše slová vo vzťahu k pôvodnému predmetu diskusie strácajú relevanciu. Daným argumentom presúvame pozornosť z jedného problému na druhý. Ak minister financií predostrel návrh, podľa ktorého je správne zvýšiť sadzbu dane z pridanej hodnoty, výrok jeho politického oponenta, že minister žije v luxuse, ktorý si obyčajný človek ani len nevie predstaviť, nebude platným proti argumentom k danému návrhu už len z toho dôvodu, že je vecne irelevantný. Tu by sa dalo namietať, že výber témy, o ktorej sa má viesť argumentácia, nie je vecou logiky. Ak si dá rečník dostatočný pozor, aby osobný útok prezentoval nie ako reakciu na vecnú argumentáciu, ale ako legitímnu zmenu predmetu argumentácie, z logického hľadiska mu nebudeme mať čo vytknúť, pretože logikov nemá čo zaujímať, že sa dialóg o sadzbe dane z pridanej hodnoty predčasne ukončil (prerušil?) tým, že bol nahradený novým dialógom, tentokrát o nákladnosti životného štýlu ministra financií. Paradoxne, ak chceme argument
ad hominem
označiť za "logickú" chybu, je užitočné pozrieť sa naň nie len cez optiku logiky, ale aj cez optiku pragmatiky. Ako hovorí Paul Grice, "
naše rečové transakcie zvyčajne nemajú podobu série vzájomne neprepojených pripomienok a ani by neboli racionálne, ak by takúto podobu mali. Pre tieto transakcie je charakteristické, že sú aspoň do určitej miery kooperatívnym úsilím a každý, kto sa na nich zúčastňuje, v nich do určitej miery rozpoznáva spoločný účel alebo súbor účelov, alebo prinajmenšom vzájomne akceptovaný smer.
".6) Obvinenie, že argumentácia
ad hominem
nie je relevantná, pretože posúva tému od veci k osobe, stojí na pevnom základe až vtedy, ak od účastníkov dialógu požadujeme nie len dodržiavanie logických pravidiel, ale aj dodržiavanie konverzačných pravidiel, v rámci ktorých sa majú snažiť o vzájomnú kooperáciu napríklad aj tým, že zbytočne neodbiehajú od pôvodne nastolenej témy.7) Dodržiavanie takýchto konverzačných pravidiel však nemusí byť samozrejmosťou. Napríklad Richard Rorty formuluje konverzačné pravidlo, podľa ktorého "
žiadny potenciálny príspevok do diskusie nemožno odmietnuť len preto, že jeho autorom je človek s atribútom, ktorý sa môže meniť nezávisle od jeho názorov - týmto atribútom môže byť napríklad to, že je čierny, žid alebo homosexuál,"
"pričom však trefne dodáva, že dané pravidlo je len "
lokálne
", pretože "
ide proti predstavám mnohých ľudí mimo provincie, v ktorej my, dedičia osvietenstva, vedieme výchovno - vzdelávacie inštitúcie.
".8) Napokon z pragmatického hľadiska môže byť argumentácia
ad hominem
chybná aj bez toho, aby sme hrubo porušili pravidlá zdvorilosti tak, ako naznačuje Gahér vo svojej definícii. Netreba, aby sme nášho protivníka napadli "
prekrúcaním, urážkami, podozrievaním a obviňovaním
", stačí mu len vypovedať konverzačnú spoluprácu napríklad tým, že ho napadneme suchým konštatovaním faktov, ktoré on sám nepopiera.
Ak by sme teda mali zhrnúť, v čom spočíva chybovosť argumentácie
ad hominem
bez o
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).