O skeptikovi Kripkensteinovi a jeho vplyve na diskusiu o neurčitosti práva

The paper deals with a study about rules and private language in Wittgenstein written by Saul Kripke and its influence on argumentation leading to scepticism about possibility of rulefollowing. Kripkenstein's sceptical paradox and its solution as to Kripke is formulated in the first part of the paper. Kripkenstein is confronted with Wittgenstein in the second part of the paper. Author's critical remarks as to Kripkenstein may be summed up in the following way: First of all, the aim of Wittgenstein's remarks on rules was to describe the agreement, not disagreement, as to the use of language (rules). Hence Kripkenstein ignored the aim of remarks. Secondly, "to follow the rule blindly" in Wittgenstein, points to the end of justification and to the reflexivity of the reaction, not to the arbitrariness of the reaction as Kripkenstein invokes. Thirdly, Kripkenstein fell pray to a craving for generality and he was searching for the fact of meaning as a mental state. Wittgenstein however warned us of it. The second part also involves the critic of Kripke provided by G. Baker and P.M.S. Hacker. Argumentation of legal scholars that is influenced by Kripke (or even the misunderstanding of Kripke) comprises the third part of the paper. J. Boyle and A. Marmor are shown as the typical examples. The first one, J. Boyle, even misinterprets Kripke as he claims that the Wittgensteinian view on language is relativistic. This part also includes the contraargumentation against sceptical reading of Wittgenstein. Hence, the paper confutes scepticism in modality of rulefollowing scepticism identified by Kripke.

V roku 1982 Saul Kripke publikoval štúdiu nazvanú ,¹⁾ ktorá mu výrazne obohatila index citačných odkazov. Väčšina reakcií síce bola kritická, ale to nijako nepopiera fakt, že štúdia je hodná analýzy. Mnohé aplikácie diela Ludwiga Wittgensteina v práve sa opierajú, inšpirujú alebo vysporiadavajú s Kripkeho argumentáciou v spomenutej štúdii a následne vedú k téze o neurčitosti práva.

Cieľom tohto príspevku je vyvrátiť tézu o nemožnosti riadiť sa pravidlami, tzv. skepticizmus ohľadom riadenia sa pravidlami, ktorý identifikuje Kripke a ktorý je prenášaný do diskusie o povahe práva. Za účelom naplnenia daného cieľa sa v článku vysporiadavame s Kripkeho interpretáciou Wittgensteina, poukazujeme na to, v čom Kripke Wittgensteinove pripomienky o riadení sa pravidlami dezinterpretoval a v čom je dezinterpretovaný samotný Kripke. Následne analyzujeme istým spôsobom typické argumentácie právnych filozofov v prospech neurčitosti práva, vychádzajúce z Kripkeho (omylov). Taktiež považujeme za potrebné opísať aj samotnú argumentáciu Kripkeho a právnych filozofov, preto sú isté časti príspevku viacmenej deskriptívne, nie len kritickoanalytické. Príspevok nie je vystavaný na repetitóriu základných otázok filozofie jazyka, preto u čitateľa či čitateľky predpokladá istú základnú orientáciu v problematike.²⁾

Saul Kripke v štúdii interpretuje Wittgensteinove ³⁾ (ďalej len "") tak, že formuluje paradox ohľadom riadenia sa pravidlami, ktorý nazýva "wittgensteinovským paradoxom".⁴⁾ Kripkeho Wittgenstein, tak ako sú jeho myšlienky predkladané v spomenutej štúdii, si vyslúžil ironické pomenovanie Kripkenstein.⁵⁾

Kripke nás nabáda, aby sme uvažovali nad tým, ako sme porozumeli (ang. grasp) pravidlu sčítania, ktoré je vyjadrené slovom "plus" alebo matematickým znamienkom "+".⁶⁾ Za kľúčové pri porozumení pravidla sčítania pokladá to, že hoci som ja sama v minulosti uskutočnila len konečné množstvo počtov, pravidlo sčítania určuje moju odpoveď v neurčitom množstve nových počítaní príkladov, nad ktorými som nikdy nepremýšľala a nikdy som sa s nimi nestretla.⁷⁾ Predstavme si, že "68 + 57" je príklad, s ktorým som sa nikdy predtým nestretla.⁸⁾ Keď vykonám výpočet, výsledkom bude samozrejme "125". Tento výsledok je podľa Kripkeho správny aj v aritmetickom zmysle, aj v (teda v tom zmysle, že slovo "plus", tak ako som mienila jeho použitie v minulosti, denotovalo takú funkciu, ktorej aplikácia na čísla 68 a 57 "dávala" odpoveď "125").⁹⁾ Následne sa však ozve hlas bizarného skeptika, ako ho nazýva Kripke, ktorý spochybní správnosť mojej odpovede v metalingvistickom zmysle. Tento skeptik napríklad povie, že slovo "plus" som používala v minulosti tak, že odpoveď, ktorú som zamýšľala pre "68+57", je "5". Skeptik by totiž mohol povedať, že som v minulosti používala slovo "plus" tak, že denotovalo funkciu "quus". A keď qusčítavame¹⁰⁾ čísla menšie ako 57, výsledok je rovnaký ako pri sčítavaní. Ale pri qusčítavaní čísel rovných a väčších než 57 je výsledok vždy 5.¹¹⁾

Skeptik sa teda podľa Kripkeho pýta, či existuje nejaký mienenia slova "plus" v minulosti, ktorý by odpovedal na skeptickú výzvu.¹²⁾ Inými slovami, či existuje nejaký fakt mienenia slova plus v minulosti, na ktorý by som mohla ukázať a "dokázať" tak skeptikovi, že jeho skepticizmus je neoprávnený, lebo ja som slovo plus v minulosti "skutočne" mienila tak, že denotovalo funkciu plus (nie quus, ani žiadnu inú funkciu). Ďalej podľa Kripkeho skeptik spochybňuje, že mám nejaký byť si istá, že pri príklade "68+57" mám odpovedať "125", a nie "5".¹³⁾ Problém teda nie je v tom, ako viem, že 68 plus 57 je 125 (aritmetický problém), ale v tom, ako viem, že 68 plus 57, tak som mienila "plus" v minulosti, má denotovať 125 (metalingvistický problém).¹⁴⁾

Problém je síce formulovaný na príklade z matematiky, ale Kripke sa domnieva, že jeho podstata, teda skeptický problém, sa vzťahuje na akékoľvek používanie jazyka a taktiež na akékoľvek používanie pravidiel.¹⁵⁾

Aby sme priblížili Kripkensteinov paradox právnikom, nielen filozofom či lingvistom, hádam by sme ho mohli formulovať takto: Keď používam nejaké pravidlo v minulosti, a preto konám nejakým spôsobom, ako viem, ako som toto pravidlo v minulosti mienila (teda akým pravidlom som sa vôbec riadila)? Potom, ako ma vlastne pravidlo môže "viesť", keď ho aplikujem v súčasnosti na nový prípad? A tiež, čo odôvodňuje použitie istého pravidla v súčasnosti, keď to, čo som urobila v minulosti bolo zlučiteľné aj s inými pravidlami?

Kripke zvažuje viacero odpovedí skeptikovi. Jednou z nich je tá, že poukážem na svoju minulú interpretáciu pravidla. Podľa Kripkeho však ani poukaz na minulú interpretáciu pravidla skeptika neuspokojí, keďže interpretácia je v istom zmysle pravidlom interpretácie pravidla a keďže aj také pravidlo je interpretovateľné rôzne, je preto potrebné poukázať ďalšie (základnejšie) pravidlo interpretácie pravidla, ktoré malo interpretovať predošlé pravidlo, atď. Preto je skeptická výzva stále nezodpovedaná a aplikácia pravidla je stále podľa skeptika krokom do tmy.¹⁶⁾ Ak moja pravidla neodôvodňuje aplikáciu pravidla, tak čo iné to môže byť? Ďalšiu odpoveď skeptikovi, ktorú Kripke zvažuje, je aplikovať isté pravidlo, a nie iné pravidlo. Podľa dispozičnej teórie (ako jej rozumie Kripke) máme ako členovia určitého spoločenstva dispozíciu odpovedať "125", a nie "5". Avšak ani to skeptika neuspokojí, keďže aj ja, aj spoločenstvo sa môžeme mýliť, a to vedie dispozičnú teóriu do slepej uličky v tom, že čokoľvek sa mne, resp. spoločenstvu správne (správna odpoveď, správna aplikácia správneho pravidla), splýva s tým, čo je správne. A kde nie je nesprávne použitie pravidla, nie je ani správne použitie pravidla.¹⁷⁾

Záver je taký, že nie je možné niečo slovami mieniť, používať ich podľa pravidiel, lebo každé naše použitie pravidla je krokom do tmy. Kripkenstein je preto autorom novej formy skepticizmu, ktorý má byť .¹⁸⁾ Tu však Kripkensteinova genialita nekončí. Wittgensteinstein podľa Kripkeho dokázal podať tzv. skeptické riešenie skeptického problému.¹⁹⁾

Toto riešenie má spočívať v takom opise hry priraďovania ideí (ang. ), ktorý obsahuje aj podmienky, za akých sme oprávnení pripísať niekomu uchopenie ideí (napr. aj ideu pravidla a riadenia sa pravidlom, ak Kripkemu správne rozumieme), aj osvetlenie úlohy hier v našich životoch.²⁰⁾ Kripke hovorí o hrách, a teda o komunite, ktorá hrá preto, lebo tzv. argument súkromného jazyka vykladá tak, že pravidlom sa nemožno riadiť izolovane od komunity. A to nie v zmysle fyzickej izolovanosti toho, kto sa má riadiť pravidlom, ale v zmysle uvažovania o ňom, akoby nebol členom žiadnej komunity.²¹⁾ Vráťme sa k opisu hry, ktorý podáva Kripkenstein. Tento opis hry má byť založený na objasnení troch konceptov, menovite konceptu zhody (ang. ), životnej formy a kritéria. Zhoda v praktikách je kľúčová pre hru tak, že tvorí pozadie, na ktorom je vôbec možné pripisovať členovi komunity akékoľvek uchopenie ideí.²²⁾ Teda niekomu môžeme pripísať riadenie sa istým pravidlom len vtedy, ak koná dostatočne konformne so správaním (s reakciami) komunity. Ďalej, podľa Kripkensteina, ²³⁾ Potom tí, ktorí by odpovedali tak, že by qusčítavali, nie sčítavali, by podľa Kripkeho zdieľali inú životnú formu.²⁴⁾ Žiadne tradičné vysvetlenie našej zdieľanej životnej formy podľa Kripkensteina nie je možné. To, čo nás oprávňuje povedať, že sme znamienkom "+" mienili sčítanie, je súčasťou našej jazykovej hry, ktoré je držané tým, že sa vo všeobecnosti zhodujeme.²⁵⁾ Čo sa týka kritéria, zjednodušene by sme mohli Kripkensteinovu myšlienku vyjadriť tak, že kritériom riadenia sa pravidlom je spoločenstvo, tí ostatní. Teda, ²⁶⁾

Poukážme ešte na to, že Kripkeho príklad "68+57" je taký, že asi nikto, kto dokáže dobre sčítavať, by nepochyboval o odpovedi, ktorú má poskytnúť. Preto Kripke konštatuje, že odpovedáme . Príklad, ktorý predkladá jeho skeptik, sa teda netýka situácie, keď váhame buď použiť (aké pravidlo sa vzťahuje na istý prípad), alebo A nie sú práve tieto situácie pre právnikov v praxi aj pre teoretikov práva tie najzaujímavejšie? Nejde v právnej filozofii práve o to, aby sme vysvetlili²⁷⁾ nezhodu, teda to, prečo sa nedokážeme zhodnúť na jednej odpovedi a v čom má správna odpoveď (správna reakcia), ak taká existuje, spočívať?

V predchádzajúcej časti sme opísali Kripkensteinovu skeptickú výzvu a Kripkensteinovu odpoveď skeptikovi. V tejto časti sa usilujeme vymedziť kľúčový rozdiel medzi Kripkensteinom (Wittgensteinom, ako mu rozumel Kripke) a Wittgensteinom (Wittgensteinom, a