Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Pasívna legitimácia pri zásahoch do cti, dôstojnosti a dobrej povesti výrokmi osôb použitých pri informovaní o výkone verejnej moci (1. časť)
KERECMAN, P.: Pasívna legitimácia pri zásahoch do cti, dôstojnosti a dobrej povesti výrokmi osôb použitých pri informovaní o výkone verejnej moci (1. časť). Právny obzor, 104, 2021, č. 3, s. 208 - 228.
Passive legitimacy in cases of damage to the honour, dignity and good reputation by statements of persons, used for informing about the execution of public power (Part1).Honour, dignity or reputation can be affected by, among other things, statements made by leading politicians, spokespeople for state institutions or the content of press releases provided to the media when informing them about the exercise of public authority. Since the media, further disseminating this information, are not responsible for its veracity, it is necessary to reliably identify the entity responsible for such effects. Slovak judicial practice assesses actions in these cases under the provisions of the Civil Code on protection of personal rights and concludes that the entity responsible for the effect is not the state, but the state institution responsible for the statement of the natural person, because that person does not act directly on behalf of the state. However, these conclusions were drawn without careful consideration being given to the possibility of judging these claims under the Public Liability Act. When examining this problem, it is also necessary to address the theoretical starting point of the problem, in particular the nature of the liability of the state and state institutions, the requirements for there to arise liability for damages and non material damage outside the exercise of public authority, the nature and extent of liability for damage and nonmaterial damage in the exercise of public authority, the interrelationships between the rules governing liability in both cases and also the concept of liability for others in the conclusions of legal theory and practice.
Key words:
exercise of public authority, personal rights, liability for the actions of a representative, compensation for non-material damage1. Na úvod
Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu cti, dôstojnosti fyzickej osoby alebo dobrej povesti právnickej osoby je nie len to, že došlo k zásahu do týchto práv, ktorý je neoprávnený a objektívne spôsobilý privodiť ujmu na týchto právach, ale aj ustálenie subjektu, ktorý je za takýto zásah zodpovedný, teda je nositeľom povinnosti od takéhoto zásahu upustiť a odstrániť jeho následky poskytnutím satisfakcie. Nie vždy je však priamy pôvodca zásahu totožný so subjektom, ktorý je za zásah zodpovedný. Zodpovedným subjektom môže byť fyzická osoba, právnická osoba ale i štát.
Vyriešenie tejto otázky môže byť zložité najmä vtedy, keď do úvahy prichádza viacero zodpovedných subjektov. Tak je tomu aj v prípadoch, keď k zásahu do cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti dôjde obsahom informácií poskytnutých masovým médiám pri informovaní o činnosti štátnych orgánov. Takéto informácie poskytujú totiž médiám konkrétne fyzické osoby, ktoré používa štát alebo jeho orgán, pri plnení svojich úloh. Ide tu nie len o hovorcov jednotlivých štátnych orgánov, ale aj o ústavných činiteľov (minister, predseda vlády, prezident, verejný ochranca práv a pod.).
Zdanlivo jednoznačné schematické riešenie týchto prípadov spočívajúce v závere, podľa ktorého samotná fyzická osoba za zásah (ak nejde o exces z plnenia povinností) nezodpovedá a zodpovedným má byť subjekt, ktorý ju na túto činnosť použil, problém nevyčerpáva. Rozhodovacia prax totiž na otázku, či je v takýchto prípadoch zodpovedným štát alebo jeho orgán (iná právnická osoba zriadená štátom) nedala presvedčivú odpoveď napriek existencii viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Pritom spoľahlivé vyriešenie tejto otázky je predpokladom reálneho naplnenia základného práva na ochranu cti, dôstojnosti, súkromia a dobrej povesti (čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky) poškodenej osoby, pretože nemožno pripustiť, aby táto ochrana bola zmarená iba pre nejasné posudzovanie pasívnej vecnej legitimácie v súdnom konaní.
2. O rôznej povahe zodpovednosti štátu a štátnych inštitúcií
Štát plní svoje funkcie prostredníctvom rôznych osôb, zložiek či orgánov v rozsahu právnym poriadkom zverenej právomoci a pôsobnosti. Štát sám nielen stanovuje pravidlá a kontroluje ich dodržiavanie, no o svojej činnosti aj informuje. Pri všetkých činnostiach štátu, resp. jeho orgánov, môže dôjsť k pochybeniam. Je to dané predovšetkým tým, že v mene štátu konajú ľudia a tí zo svojej prirodzenej nedokonalosti robia chyby. Hoci v mene štátu koná človek, predpokladá sa, že štát robiť chyby nemá.
1)
Štát môže mať v právnych vzťahov dvojaké postavenie. Ak vstupuje do právneho vzťahu ako subjekt v rovnom postavení s inými účastníkmi tohto vzťahu, stáva sa účastníkom vzťahov súkromnoprávnych.
2)
Ak je obsahom právneho vzťahu výkon
štátnej moci
, ide o vzťah verejnoprávny, v ktorom má štát nadradené (vrchnostenské) postavenie. Štátna moc (ako forma verejnej moci)
3)
je vykonávaná
prostredníctvom
orgánov zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci a môže byť nimi uplatňovaná iba v súlade s princípom legality, t.j. na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý usta noví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom zásady "čo nie je dovolené, je zakázané" je vytvorenie právnej istoty pre subjekty súkromného práva, že štátne orgány nebudú voči nim konať v rozpore so svojou právomocou a že sa budú správať v súlade s právnym poriadkom
4)
. Každý občan má (totiž) právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony.
5)
Pretože štát ako abstraktná entita nemôže vykonávať svoje úlohy bezprostredne, vytvára si na tento účel osobitné orgány, ktoré
zastupujú štát
v jeho jednotlivých činnostiach.
6)
Štát realizuje svoje funkcie prostredníctvom
štátnych inštitúcii
. Sú nimi jednak
štátne orgány
, ktorých existencia je zakotvená v osobitných predpisoch, jednak rôzne ďalšie
štátne organizácie
(napr. príspevkové, rozpočtové) zriaďované buď priamo zákonom, alebo na jeho základe (vládne organizácie). Štátne orgány na rozdiel od štátnych organizácii sú reprezentantmi, držiteľmi a vykonávateľmi štátnej moci.
7)
Personálny substrát štátu
tvoria osoby, ktoré sú reprezentantmi verejnej moci (
ústavní činitelia
, resp.
verejní funkcionári)
8)
a osoby, ktoré plnia svoje úlohy vo verejnej alebo štátnej službe (
štátni zamestnanci
)
9)
.Pri výkone štátnej moci konajú štátne orgány priamo v mene štátu a svojím konaním štát zaväzujú. Ostatné funkcie plní štát predovšetkým prostredníctvom iných štátnych inštitúcií. Osobitná úprava (spravidla) stanovuje, že tieto konajú vo vlastnom mene. Štátne inštitúcie sú obvykle právnickými osobami (majú právnu subjektivitu) a svojím konaním v zákonom stanovených prípadoch zaväzujú iba samy seba. Aj niektoré štátne orgány však (popri výkone štátnej moci v mene štátu) plnia aj iné funkcie štátu, pričom v takýchto prípadoch konajú (podľa osobitných predpisov) vo vlastnom mene a svojím konaním tiež zaväzujú iba samy seba. Štát nemožno zamieňať s jeho štátnymi orgánmi a štátnymi inštitúciami. Postavenie štátu v právnych vzťahoch sa teda rozlišuje aj podľa toho, či výkon práv a povinností v danom právnom vzťahu realizuje štát sám vo vlastnom mene prostredníctvom svojej organizačnej zložky, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene.
V prípade, ak štátne orgány pri výkone verejnej (štátnej) moci konajú v mene štátu, je nositeľom práv a povinností štát, v ktorého mene koná štátny orgán ako jeho organizačná zložka. Ak pri plnení iných funkcií štátu konajú štátne orgány a štátne organizácie (podľa osobitného predpisu) vo vlastnom mene, je nositeľom práv a povinností štátny orgán (organizácia). Tieto situácie je potrebné dôsledne rozlišovať, lebo od ich správneho rozlíšenia závisí odpoveď na otázku, ktorý subjekt je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, a teda bude pasívne vecne legitimovaným v spore z tohto vzťahu. Zatiaľ čo v prvom prípade ním bude štát, za ktorý koná jeho organizačná zložka (štátny orgán), v druhom prípade ním bude štátny orgán alebo štátna organizácia (štátna inštitúcia).
To platí aj v prípadoch, keď hmotnoprávnym vzťahom je vzťah zodpovednostný. Preto za škodu spôsobenú pri výkone verejnej (štátnej) moci je zodpovedným subjektom priamo štát a v ostatných prípadoch (spravidla) štátny orgán (štátna organizácia).
Tieto východiská sú významné aj pre záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného v súdnom konaní. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, keď jedna strana je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, a druhá je subjektom hmotnoprávnej povinnosti. Ak je stranou súdneho konania štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná (§ 135 ods. 1 CSP); ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu (§ 135 ods. 2 CSP). Kto (v prvom prípade) za štát pred súdom koná, určuje osobitný predpis o konaní za štát (§ 73 CSP). Pritom však označenie orgánu alebo právnickej osoby, ktorá podľa osobitného predpisu za štát koná, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného
10)
, a prípadné nesprávne označenie orgánu alebo osoby nie je vadou žaloby ani nedostatkom podmienok konania - je vecou konajúceho súdu zabezpečiť, aby za štát konal ten orgán alebo právnická osoba, do ktorého pôsobnosti podľa osobitného predpisu vec patrí.Deliktuálnu zodpovednosť štátu (jeho inštitúcií) za škodu a nemajetkovú ujmu v prípadoch, keď ju spôsobia v súkromnoprávnom vzťahu, je potrebné posudzovať podľa všeobecnej úpravy deliktuálneho práva (najmä Občiansky zákonník). Zodpovednosť štátu za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone štátnej moci realizovanom v rozpore s princípom legality (najmä s požiadavkou jej výkonu spôsobom ustanoveným zákonom) je zodpovednosťou upravenou v osobitnom predpise verejného práva (najmä zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.). Niektoré špecifické prípady zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu sú však upravené aj v ďalších osobitných prameňoch verejného práva, ktoré spravidla určujú i zodpovedný subjekt jeho konkrétnym pomenovaním (štát alebo určitú štátnu inštitúciu)
11)
.3. Zásahy do cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti výrokmi štátom použitých osôb v slovenskej rozhodovacej praxi
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pasívnou vecnou legitimáciou v konaní o žalobe na ochranu pred zásahom do cti, dôstojnosti alebo dobrej povesti, do ktorých bolo zasiahnuté výrokmi štátom použitých osôb pri informovaní o činnosti štátu (štátnych orgánov), zaoberal v niekoľkých prípadoch. Takéto žaloby posudzoval podľa ustanovení o ochrane osobnosti v zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) a za pasívne vecne legitimovaný subjekt považoval štátny orgán, a nie štát. Tento záver označil za ustálenú súdnu prax.
xxxx
a/ Zodpovednosť za výroky hovorcu Prezídia Policajného zboru
(R 75/2015)
12)
V prvej z týchto vecí informoval hovorca Prezídia Policajného zboru médiá na tlačovej besede o policajnej akcii, pri ktorej bol zadržaný a obvinený i žalobca. Ten pestoval certifikované technické konope, ktoré bolo v tom čase legálnou plodinou. Policajti konope zožali, no predbežná expertíza preukázala, že plodina žalobcu tzv. THC neobsahovala, preto žalobcu policajti ešte v rovnaký deň prepustili a ospravedlnili sa mu. V policajnej správe bol však žalobca označený ako drogový díler a hovorca Prezídia Policajného zboru na tlačovej besede štyri dni po prepustení žalobcu informoval médiá, že zo zdržaného množstva rastlín sa dalo vyrobiť 21 200 obvyklých dávok drogy, hoci, ako vyplynulo z policajnej expertízy, droga sa z neho vyrobiť nedala. Neskôr vypracovaný znalecky posudok potvrdil závery expertízy.Žalobca sa žalobou domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do jeho cti, ku ktorému malo dôjsť týmito výrokmi hovorcu Prezídia Policajného zboru na tlačovej besede. Za žalovaného označil štát (Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky).
Prvostupňový súd žalobe vyhovel. Vec posúdil podľa § 11 - 13 OZ, nestotožnil sa s námietkou žalovanej, že pasívne legitimované má byť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie Slovenská republika, s odôvodnením, že ide o konanie orgánov zastupujúcich štát počas trestného konania. Žalovaný v odvolaní argumentoval tým, že hovorca Prezídia Policajného zboru bol v štátnej službe v služobnom úrade ministerstva vnútra, ktoré ako služobný úrad zodpovedá za výkon služobného pomeru policajta a táto zodpovednosť nie je daná štátu. Odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zmenil a žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Aj odvolací súd vec posudzoval podľa § 11 - 13 OZ, no vychádzal z toho, že k porušeniu práv a povinností nedošlo konaním Slovenskej republiky, ale člena Policajného zboru počas výkonu štátnej služby príslušníka Policajného zboru, v dôsledku čoho je daná zodpovednosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktoré riadi Policajný zbor. Hoci hovorca poskytoval informácie o činnosti polície médiám v rámci svojej zamestnaneckej činnosti, nešlo o priame zastupovanie štátu, a štát preto nie je nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu - za jeho činnosť zodpovedá ministerstvo vnútra ako samostatný subjekt práv a povinností stanovených zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu zamietol a uzavrel, že: "
V konaní o ochranu osobnosti fyzickej osoby, do ktorej bolo zasiahnuté nepravdivou informáciou poskytnutou médiám hovorcom ústredného orgánu štátnej správy, je pasívne vecne legitimovaný ústredný orgán štátnej správy, ktorého je hovorcom, nie Slovenská republika."
Táto právna veta bola schválená na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (R 75/2015).Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia najprv poukázal na procesné ustanovenia upravujúce, kto je pred súdom oprávnený konať za štát (v tom čase § 21 ods. 4 O.s.p., dnes obdobne § 73 CSP). Konštatoval, že štát v súdnom konaní vystupuje spravidla v prípadoch, ktoré sa týkajú práv a povinností vyplývajúcich zo správy majetku štátu a vo veciach týkajúcich sa realizácie mocenských funkcií štátu. Jeho postavenie sa pritom rozlišuje podľa toho, či výkon týchto práv a povinností vykonáva sám vo vlastnom mene, alebo ich výkonom na základe právnej úpravy poveril iné subjekty, ktoré výkon práv a povinností realizujú vo vlastnom mene. To je dôležité pre určenie vecnej aktívnej a pasívnej legitimácie. Najvyšší súd poukázal na právnu vetu svojho rozsudku sp. zn. 2 Cdo 11/2005 (vo veci aktívnej legitimácie pri správe majetku štátu), podľa ktorej štát ako spôsobilého účastníka konania nemožno zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú právnu subjektivitu a vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene. Konštatoval, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor, samo je právnickou osobou a môže vystupovať pred súdom. Takéto jeho postavenie nemožno zamieňať s postavením vo veciach, v ktorých vystupuje ako orgán štátu v rozsahu pôsobnosti stanovenej osobitnými predpismi, a z hľadiska predmetu tohto konania nemožno teda zamieňať jeho postavenie s postavením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako zástupcu štátu v súdnom konaní. Nositeľom povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru hovorcu Prezídia Policajného zboru nie je Slovenská republika: "
Hovorca Prezídia Policajného zboru v tejto veci poskytol informácie médiám nie ako zástupca štátu (nešlo o priame zastupovanie štátu), ale titulom výkonu služobného pomeru vo vzťahu priamej podriadenosti ministrovi - Ministerstvo vnútra SR. Preto aj za (prípadné) porušenie povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru - hovorcu PZ - je daná priama zodpovednosť MV SR, nie Slovenskej republiky, za ktorú pred súdom koná príslušný štátny orgán. Preto v danom prípade nie je Slovenská republika nositeľom zodpovednosti za konanie hovorcu PZ, pretože za jeho činnosť zodpovedá priamo MV SR ako samostatný subjekt práv a povinností stanovených zákonom.
"xxxx
b/ Zodpovednosť za výroky ministra
13)
Aj v ďalšej veci rozhodovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky bol za pasívne vecne legitimovaný subjekt považovaný štátny orgán, a
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 3/2021
