Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Povaha práva v teórii a praxi
RANGL, J.: Povaha práva v teórii a praxi. Právny obzor, 103, 2020, č. 4, s. 297 - 310.
Nature of law in theory and practice.
Nature of law is about elements, which law necessarily comprises. Legal positivism and non-positivism are conceptions about the nature of law. Due to the fact, that many constitutions have their sources in natural law conceptions, it's not correct to think, that some conception of natural law has direct effect on the interpretation and the application of positive law. Connection between some conception of nature of law and legal practice is best described by correlation thesis, according to which these conceptions may at best have some influence on the interpretation of law in some cases, but its impact is usually not automatic and direct, if any. Opinions about the nature of law form part of pre-understanding of a judge and it's the study of legal philosophy, which can help to make implicit presumptions explicit and subjected to critical reflection.Key words
: nature of law, legal positivism, natural law, non-positivism, justiceÚvod
Problematika povahy práva je jednou z kľúčových tém právnej filozofie. Hoci ide o tému primárne teoretickú, nemožno jej uprieť ani praktickú relevanciu. Jej vzťah k aplikačnej praxi je však predmetom nepochopenia, s akým sa možno stretnúť nielen v odborných prácach, ale aj v súdnych rozhodnutiach.
Dôsledkom tohto nepochopenia určité argumentačné postupy bývajú, neraz aj v súdnych rozhodnutiach, označované za "pozitivistické" či "prirodzenoprávne" bez toho, aby tomu predchádzala hlbšia úvaha. Uvedené klasifikovanie je pritom obvykle spojené s pozitívnym či negatívnym hodnotením, keď "pozitivistický" prístup k interpretácii práva má spravidla nádych negatívny a "prirodzenoprávny" prístup nádych kladný.
Predmetom tohto príspevku je snaha poukázať na časté omyly v tomto prístupe a na tomto základe načrtnúť vzťah názorov na povahu práva a aplikačnú prax.
1. Čo je povaha práva?
Keď skúmame otázku povahy práva, je zrejmé, že objektom nášho skúmania je právo. To, čo sa na práve skúma, resp. hľadá, sú určité jeho vlastnosti či znaky, a to také, ktoré sú vlastné každému mysliteľnému normatívnemu systému, ktorý označíme ako právo. Inak povedané, ide o také vlastnosti či znaky, ktoré musí vykazovať právny poriadok ktoréhokoľvek štátu, a to v ktoromkoľvek čase.
1)
Preto možno otázku
"Aká je povaha práva?"
jednoducho nahradiť otázkou
"Aké sú nevyhnutné vlastnosti práva?"
2)
Azda najviac diskutovanou otázkou, týkajúcou sa povahy práva, je jeho vzťah k morálke. Ak teda uvažujeme o vzťahu práva a morálky cez prizmu povahy práva, snažíme sa zistiť, aký je
nevyhnutný
vzťah
akéhokoľvek
právneho poriadku, nech už jeho pozitívne právo stanovuje čokoľvek.Podľa odpovede na otázku vzťahu práva a morálky možno názory na povahu práva v zásade klasifikovať v dvoch veľkých skupinách.
3)
Tieto skupiny predstavujú pozitívnoprávne teórie a teórie prirodzeného práva (nepozitivizmus).
4)
Právny pozitivista zastáva tézu, že neexistuje taký nevyhnutný vzťah medzi právom a morálkou, ktorý by znamenal, že morálne nedostatky spôsobujú právnu neplatnosť či vadnosť.
5)
Pre právneho pozitivistu je otázka určenia toho, čo je právom, vecou spoločenského faktu či konvencie.
6)
Naopak, pre právneho nepozitivistu je charakteristické, že morálnym nedostatkom určitého právneho aktu bude prisudzovať
právnu relevanciu
v tom zmysle, že takýto právny akt bude považovať za neplatný alebo
právne
vadný.To neznamená, že koncepcie, ktoré možno zaradiť do jednej alebo druhej skupiny, tvoria akúsi jednoliatu skupinu. Ako výstižne poznamenal O. Weinberger:
"Neexistuje istý právny pozitivizmus, tak ako ani neexistuje isté prirodzené právo."
7)
Prirodzenoprávnym koncepciám sa napríklad často nesprávne prisudzuje, že základom každej takejto koncepcie musí byť téza, v ktorej zmysle nespravodlivosť (v určitej miere) vedie k neplatnosti. Otázka právnej (ne)platnosti postavenej na morálnych kritériách pritom nemusí byť vždy pre tieto koncepcie ústredná. Samotný John Finnis, významný proponent prirodzenoprávnej tradície, nadväzujúci na tomistický prístup k právu, zdôrazňuje, že otázka, či platí
"lex injusta non est lex",
je pre prirodzenoprávne teórie len vedľajšou záležitosťou.
8)
Aj proponent prirodzenoprávnej koncepcie môže zastávať názor, že morálka nemôže mať vplyv na otázku
právnej platnosti,
alebo môže tvrdiť, že popieranie platnosti predpisu v dôsledku jeho amorálnosti je v skutočnosti zahmlievaním problému.
9)
Môže však pripúšťať, že nespravodlivý zákon je vadný, a preto ho napr. sudca môže v konkrétnom prípade odmietnuť aplikovať z
právnych dôvodov.
Zároveň, právny pozitivista nemusí nevyhnutne popierať možnosť, aby v určitom právnom poriadku bola
právna platnosť
definovaná aj pomocou morálnych kritérií. Tzv. inkluzívni pozitivisti pripúšťajú, že
v jednotlivých
právnych poriadkoch môže existovať taký vzťah medzi právom a morálkou, v ktorého dôsledku morálne nedostatky právnych aktov spôsobujú ich neplatnosť či vadnosť. Existencia tohto vzťahu medzi právom a morálkou v konkrétnych právnych poriadkoch nie je dôsledkom nevyhnutnosti, ale vecou náhody.
10)
V konečnom dôsledku tak právni pozitivisti môžu odmietnuť aplikovať určitý zákon ako z rýdzo morálnych dôvodov, tak aj z dôvodov právnych. Aj pre právneho nepozitivistu môže byť odmietnutie aplikácie zákona spojené s konštatovaním jeho neplatnosti v dôsledku nespravodlivosti či v dôsledku jeho právnej vady, pre ktorú nebol právne povinný ho aplikovať. Výsledok je, v konečnom dôsledku, rovnaký. Odlišné sú však dôvody.
2. Prirodzenoprávne východiská pozitívneho práva
Z predošlej kapitoly je zrejmé, že právny pozitivizmus a nepozitivizmus predstavujú názory na povahu práva, a teda svoje stanoviská považujú za univerzálne, t.j. "platné" pre akýkoľvek právny poriadok. Konkrétne právne poriadky, resp. obsah určitých právnych noriem konkrétneho právneho poriadku tak nemôžu byť dôkazom pravdivosti či nepravdivosti názorov na povahu práva. Na druhej strane, jednotlivé koncepcie môžu určitým spôsobom obsah právnych predpisov konkrétneho právneho poriadku ovplyvniť, a to v procese tvorby práva.
Prirodzenoprávne koncepcie v nemalej miere ovplyvnili množstvo ústav, ktoré sú postavené na prirodzenoprávnych východiskách. Ako vhodný príklad môže poslúžiť čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej aj Ústava) upravujúci sľub sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej Ústavný súd), ktorého zložením sa ujíma svojej funkcie. Jeho obsahom je aj sľub, že bude
"chrániť neporušitelnost' prirodzených práv človeka a práv občana".
Druhá hlava Ústavy však výslovne neupravuje prirodzené práva človeka, ale základné práva a slobody. Uvedené ustanovenie pre niekoho môže znamenať jasnú deklaráciu toho, že práva a slobody upravené v II. hlave Ústavy sú snahou o "pozitivizáciu" ľudských práv ako práv morálnych, čím sa do úpravy základných práv a slobôd zavádza kritická dimenzia. Inak povedané, základné práva a slobody v II. hlave Ústavy sú z tohto pohľadu tzv. základnými právami v materiálnom zmysle, ktoré predstavujú snahu inkorporovať ľudské práva (ako práva morálne) do pozitívneho práva.
11)
Ak pritom ľudské práva považujeme za jadro (materiálne ponímanej) spravodlivosti
12)
, jej akceptovanie ako súčasti materiálneho právneho štátu nemusí pôsobiť kontroverzne.
13)
Právny pozitivista síce môže tvrdiť, že bez ich pozitívnej úpravy v ústave by sme ľudské, resp. základné práva ako verejné subjektívne práva nemali, avšak ak už sú zakotvené v ústave, niet dôvod ich spochybňovať. Rovnako nemusí byť popretím jeho pozitivistického východiska, ak akceptuje ako fakt, že pozitívne právo sa odvoláva na prirodzenoprávne východiská základných práv, čím požiadavku materiálnej spravodlivosti zakotvuje ako požiadavku pozitívneho práva. Jedným dychom však môže dodať, že uvedené je dôsledkom len a výlučne obsahu pozitívneho práva, ktoré je výsledkom "stanovenia" určitou autoritou.
Ak teda aj pozitivista akceptuje fakt, že určitá ústava explicitne či implicitne odkazuje na určité požiadavky prirodzeného práva (napr. na prirodzené - nadpozitívne práva človeka), nemení nič na svojej pozícii pozitivistu. Akceptuje takýto obsah konkrétneho pozitívneho právneho poriadku bez toho, aby tvrdil, že prirodzené práva sú
nevyhnutnou
súčasťou
každého
právneho poriadku. Otázka významu takéhoto odkazu na určité prirodzenoprávne východiská, napr. aký môže mať odkaz vplyv na prirodzené práva v obsahu sľubu v čl. 134 Ústavy na interpretáciu základných práv výslovne zakotvených v Ústave, je v konečnom dôsledku primárne otázkou interpretácie pozitívneho práva.Rovnako to môže platiť aj o princípe spravodlivosti, ktorý sa považuje za obsahovú súčasť materiálneho právneho štátu. Jeho existenciu ako princípu vyplývajúceho z ústavy či dokonca z rozhodovacej činnosti súdov môže akceptovať aj právny pozitivista. O jeho konkrétnom obsahu môžu byť spory, ktoré však obvykle nebudú dôsledkom rozdielnych názorov na povahu práva, ale napr. sporov o tom, čo vyplýva z ústavy.
Pre pozitivistov ani nepozitivistov nie je sporná otázka, či ústava obsahuje určité hodnoty, resp. či zahŕňa určité elementárne morálne požiadavky. V tomto ohľade je rozdiel medzi právnymi pozitivistami a nepozitivistami omnoho menší, ako sa obvykle mylne predpokladá
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Právny obzor 4/2020
