Prečo zotrvať pri rozhodnutom? (Kritika dichotomického myslenia)

. Although modern theory of law insists that civil-law courts are not obliged to follow their previous judgements (A), it does not imply automatically that these judgements may be entirely ignored (). Absence of general obligation does not mean total practical irrelevance. Influence of caselaw on the Continent is classified by different set of expressions: although case-law is not "binding", it can still be "significant"; it does not have formal "normative" force, but it has substantive "argumentative" force, it cannot "oblige", but it can "persuade"... Even if case-law is not binding, it does not mean that there are no practical reasons why to apply it. And at the same time: even if case-law is regularly followed, it does not come from its "bindingness" but from its "significance". Initial dichotomy "binding/not binding" (A/ ) has switched to dichotomy "binding/significant" (A/B). Although there is change in the meaning of one of the alternatives ( became B), it is not accompanied with the change of logical relation which was between the alternatives in their initial state (excluding disjunction). Main aim of the present paper is to show that modern doctrinal reflection of practical effects of case-law in common-law and civil-law countries is distorting. Main argument in favour of this proposition consists in description, analysis and critique of the way in which genus-species dichotomical definitions are usually advanced. Author of the paper is inclined to believe that accurate description of practical effects of case-law can be achieved by complex factor analysis and not by dichotomical classifications.

Majú súdy povinnosť nasledovať svoje predchádzajúce rozhodnutia, alebo si smú vychutnať pôžitok zo svojej "slobodne vystrájajúcej svojvôle",¹⁾ ktorá sa javí byť jediným vysvetlením neodôvodnených, avšak vedome spôsobených rozporov v ich judikatúre?

Mnohí by povedali, že takéto možnosti výberu sú formulované príliš sugestívne: v praxi predsa nejde o voľbu medzi všeobecnou záväznosťou predchádzajúcich súdnych rozhodnutí a ich úplnou ignoráciou. Nejde o voľbu medzi vzájomne sa vylučujúcimi alternatívami (o voľbu medzi a ), o kategorické "buď/alebo".

Hoci súčasná doktrína zastáva názor, že kontinentálne súdy nemajú povinnosť nasledovať prechádzajúce súdne rozhodnutia (), automaticky z toho pre ňu nevyplýva, že by sa tieto rozhodnutia smeli slobodne ignorovať (). Absencia všeobecnej záväznosti neimplikuje úplnú praktickú irelevanciu. Pôsobenie judikatúry v priestore kontinentálnej Európy sa doktrinálne hodnotí prostredníctvom odlišných výrazov: hoci predchádzajúce súdne rozhodnutia nie sú v procese aplikácie práva "záväzné", ešte stále môžu byť "významné", nemajú "normatívnu" silu, no majú svoju "argumentačnú" silu, nemôžu "zaviazať", ale môžu "presvedčiť"... Aj keby teda predchádzajúce súdne rozhodnutia záväzné neboli, ešte stále to neznamená, že neexistujú praktické dôvody na ich aplikáciu v obdobných prípadoch. Súčasne však, ak sa predchádzajúce súdne rozhodnutia v obdobných prípadoch predsa len aplikujú, nie je to z dôvodu, že sú záväzné, ale z dôvodu, že sú pre dané prípady "významné".²⁾

Pôvodná dichotómia "záväznosť/nezáväznosť" () sa zmenila na dichotómiu "záväznosť/významnosť" (). Avšak hoci došlo k zmene významu jednej z alternatív ( sa stalo B), nedošlo zároveň aj k zmene logického vzťahu, ktoré dané alternatívy medzi sebou vytvárali (vylučujúca disjunkcia). Hoci súčasná teória práva postavila ako alternatívu k záväznosti súdnych rozhodnutí ich významnosť, dané alternatívy, umocnené "protikladom" medzi kontinentálnym a anglo-americkým právnym systémom, stále chápe v rovine kategorického "buď/alebo".

Cieľom predkladaného článku je dokázať, že súčasná doktrinálna reflexia rozdielov v praktických účinkoch predchádzajúcich súdnych rozhodnutí v kontinentálnej a anglo-americkej právnej kultúre je skresľujúca. Hlavný argument v prospech tejto tézy spočíva v opise, analýze a kritike spôsobu, akým sa vytvárajú rodovo-druhové definície založené na dichotomickom štruktúrovaní pojmov. Autor článku sa prikláňa k názoru, že na výstižnejší opis praktických účinkov predchádzajúcich súdnych rozhodnutí možno namiesto dichotómie "záväzný/významný" použiť komplexnejšiu faktorovú analýzu.

Bol to Platón, ktorý sa ako prvý pokúsil určiť pravidlá konštrukcie rodovo-druhových definícií a práve pri tejto príležitosti sa filozof vyjadril aj k dichotomickému štruktúrovaniu pojmov. Podľa Platóna pri určovaní významov pojmov máme vychádzať jednak zo , ktorý nás núti hľadať spoločnú črtu definovaných predmetov (rod), a jednak zo , podľa ktorého máme nájsť výstižnú osobitnú črtu tej časti rodu, ktorú chceme definíciou postihnúť (druh). Známou formuláciou zákona prvého je poučka, v zmysle ktorej "súcna sa nemajú neodôvodnene zmnožovať", zatiaľ čo zákon druhý hovorí, že "súcna sa nemajú neodôvodnene umenšovať".³⁾ Neskorší vplyv tejto metódy definovania možno vidieť v tom, ako Platón používal práve druhý z menovaných zákonov: správne sa konštruujú druhové pojmy vtedy, keď sa rod rozdelí na dve priliehavé a v tom lepšom prípade aj protikladné časti. Rody sú podľa Platóna "rozrezané v strede na dvoje",⁴⁾ a preto "je bezpečnejšie ísť pri delení stredom a týmto spôsobom prísť na pojmy druhov";⁵⁾ v geometrickej terminológii možno povedať, že jednotlivé druhy rodu získavame "podľa uhlopriečky" a poddruhy získavame "podľa uhlopriečky uhlopriečky".⁶⁾ Platón si myslí, že "táto metóda má pri skúmaní rovnako na zreteli hodnotnejšie, ako aj menej hodnotné a rovnako si váži menšie ako väčšie a .⁷⁾

Výhoda opísanej metódy štruktúrovania spočíva v jej : dichotomické delenie usporadúva neprehľadné množstvo pojmov do uhladeného hierarchického systému (taxonómie), ktorý je ľahko zapamätateľný pri učení a zároveň silno inštruktívny pri určovaní vzájomných medzipojmových vzťahov. Čím väčší je počet úrovní delenia pôvodného rodu, tým rozvetvenejšia bude výsledná stromová schéma a tým väčší bude počet konečných pojmov, ktoré možno podľa tejto schémy definovať. Zručnosť v dichotomickom štruktúrovaní dodáva vedeckej systematike lesk logickej nevyhnutnosti. Názorným potvrdením tejto tézy je obdobie raného stredového školstva, kedy sa za základ formálneho myslenia nepovažovali aristotelovské sylogizmy, ale platónske zásady konštrukcie rodovo-druhových definícií. Tieto boli zrozumiteľne podané v knihe od novoplatonika Porfýria z Tyru a zrejme to bol práve pôvab dichotomického delenia, ktorý prispel k tomu, že latinský preklad tohto diela sa stal "najznámejším a najrozšírenejším traktátom na tému štruktúrovania pojmov a dokonca najdôležitejšou a najuznávanejšou učebnicou logiky, ktorú používali školy slobodných umení až do polovice dvanásteho storočia".⁸⁾ Priestor na plné teoretické uplatnenie dichotómií v oblasti právneho myslenia vznikol so založením glosátorskej škol