Rímskoprávne princípy v súčasnom civilnom procese

PAVELKOVÁ, B.: Rímskoprávne princípy v súčasnom civilnom procese. Právny obzor, 103, 2020, č. 1, s. 42 - 52.

Principles of Roman law in contemporary civil proceedings. The contribution evaluates the application of the Roman law principles of the trial to the current Slovak procedural codes - Civil Dispute and Civil Non-dispute Code. It focuses on finding out whether those principles have been taken into our regulations and, if so, in what form. It is an interesting probe into both - in the Roman procedural law and in the current form of the Slovak civil process, especially with regard to the fact, that Roman law sought justice, decency and morality in procedural and substantive law as well. What is currently the main interest of the Slovak court proceedings? Is it a searching for justice, or have other priorities prevailed? Even in creating these (relatively) new Codes, the traditional struggle of natural and positive law was fought. The article evaluates the outcome of this fight (quite critically).

Key words: civil proceeding, principles of civil procedural law, equity, system of values, moral, ethics, bona fide

1. Ekvita a princíp ochrany verejného záujmu

             Stať o základných princípoch civilného procesu nemožno začať inak ako rímskopráv- nou zásadou ekvity, ktorá bola najvýznamnejšou zásadou rímskeho procesu. Predstavovala vyššiu spravodlivosť a slušnosť, v latinskom jazyku aequitas. Bola vodiacim princípom nielen procesného, ale aj hmotného práva. Je otázne, či je vôbec možné nájsť v súčasných procesných kódexoch jej presný ekvivalent. Dá sa skôr konštatovať, že nie a že zásada ekvity sa pretavila do viacerých princípov (a neskôr v texte zákona aj do viacerých konkrétnych ustanovení) civilných procesných predpisov.

             Podstatou ekvity bolo napĺňanie známeho výroku jedného z najvplyvnejších antických rímskych právnikov Celsa¹⁾ lus est ars boni et aequii²⁾, vyjadreného v prvej knihe Digest. Podľa Encyklopédie antiky bola zásada ekvity využívaná právě tam, kde by strohé, formální uplatnění práva či konkrétní právní normy vedlo k bezprávnému stavu.³⁾ Neznamenalo to však, že poskytovala "výlučne len" možnosť tvoriť právo v prípade medzier (čo by sa prekrývalo s princípom analógie a dotvárania práva súdom, ktorý je obsiahnutý v čl. 4 Civilného sporového poriadku a článku 3 Civilného mimosporového poriadku). Bola chápaná omnoho širšie a zasahovala aj do výslovného práva. Zmierňovala jeho tvrdosť, a to v záujme morálky a prirodzenej slušnosti: Aequum et bonum est lex legum⁴⁾ alebo tiež Saepe acidit, ut quis iure civili teneatur, sed inaequum sit eum iu-dicio condemnari⁵⁾. Nebola prostriedkom prosazování zákonů, ale cestou k spravedlivému narovnání poměrů, cestou k homeostázi, rovnováze.⁵⁾

             Myšlienku ekvity môžeme nájsť ukrytú vo viacerých princípoch súčasného civilného procesu, a to tak sporového, ako aj mimosporového. Pretavila sa do hodnotového systému oboch kódexov, pričom je zreteľnejšia v Civilnom mimosporovom poriadku. Táto skutočnosť priamo súvisí s deliacim kritériom predmetu úpravy oboch kódexov, ktorým je ochrana verejného záujmu, logicky zreteľnejšia v mimosporovom procese. Východiskovým princípom, ktorý platí v režime mimosporových konaní, je ochrana verejného záujmu, práv garantovaných zákonom, a to s dôrazom na dobré mravy. Kritérium verejného záujmu sa etablovalo na úrovni základných ľudských práv a slobôd a úzko s nimi súvisí. ⁶⁾ Ak sa stotožníme s názorom, že skutočne je verejným záujmom našej spoločnosti vyššia spravodlivosť a slušnosť (ekvita), potom by bolo možné uvažovať o tomto princípe ako o "nástupcovi" zásady ekvity v pravom zmysle slova. Avšak takéto hodnotenie stavu morálky spoločnosti a verejných hodnôt by bolo nereálne a prehnané. Ak je pravda, že verejný záujem je nepochybne úzko spätý s hodnotami, ktoré vyznáva tá-ktorá spoločnosť a je vecne spojený s vymedzením daných právnych vzťahov⁷⁾, potom vzniká otázka, čo je a čo nie je vo verejnom záujme. Toto vymedzenie hraníc medzi želaným a neželaným správaním subjektov práva je jednoznačne podstatou práva a jeho základným cieľom a zmyslom. Avšak formalistické a pozitivistické ponímanie, ktoré často ešte prevažuje nad prirodzeným hľadaním pravdy a spravodlivosti, tento cieľ spochybňuje a robí z práva nástroj mechanického fungovania moci, namiesto aby mu umožnilo plniť jeho úlohu umenia dobra a spravodlivosti. Napríklad v Civilnom sporovom poriadku sa jednoznačne verejným záujmom chápe rýchle fungovanie súdov, pričom otázka ich spravodlivého alebo morálne správneho rozhodovania výrazne ustúpila efektivite vedenia sporu. Samotní autori oboch kódexov vidia hlavný zmysel ochrany verejného záujmu v Civilnom sporovom poriadku v kontexte efektívneho a hospodárneho odstránenia existencie "sporu" ako nežiaduceho spoločenského javu, ovplyvňujúceho stabilitu právnych vzťahov a právnu istotu.⁸⁾ Pritom teória práva dlhodobo volá po spravodlivom rozhodovaní, keď sudca nemá dopustiť situáciu, keď sa právo mení v bezprávie, krivdu. Preto musí používať ekvitu a oporou sú mu pritom tzv. pružné normy právnej úpravy.⁹⁾ Takýmto inštitútom sú rozhodne dobré mravy, ktoré však našli svoje miesto len v princípoch Civilného mimosporového poriadku.

             Okrem verejného záujmu si prvý princíp Civilného mimosporového poriadku vyžaduje tiež postup v súlade s právami zaručenými zákonom s prihliadnutím na dobré mra- vy. V zásade možno gramatickým výkladom vyvodiť, že ochrana verejného záujmu a ochrana práv zaručených zákonom splývajú a ako množina sú favorizované v porovnaní s dobrými mravmi. Návodom je slovesné vyjadrenie činnosti súdu, keď direktíva "postupuje" určuje súdu povinnosť konkrétnym spôsobom konať, kým direktíva "prihliada", určuje mu len rámcovú povinnosť vziať do úvahy. V právnom štáte je splynutie ochrany verejného záujmu a práv zaručených zákonom logické. Na druhej strane, ako už bolo spomínané, existovala v rímskom práve akási vyššia spravodlivosť (ekvita), ktorá disponovala schopnosťou korigovať aj prísne písané právo. Takúto dôležitú úlohu u nás žiadny princíp nezískal a dobré mravy sa tak v procesnom, ako aj v hmotnom civilnom práve, používajú skôr ako argumentačné, interpretačné a aplikačné pravidlo v prípadoch, keď neexistuje vyčerpávajúca právna úprava¹⁰⁾. Dobré mravy chápe slovenský právny poriadok ako kritérium, obmedzujúce subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania¹¹⁾ . I keď sa najvyššia súdna autorita, ale aj viacerí významní teoretici, napríklad Lazar (dobré mravy predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti, vytvárajúci tiež základ pre právny poriadok)¹²⁾ alebo Ovečková (vo vzťahu k normám morálky, ktoré majú celkom všeobecnú povahu, sú dobré mravy ich konkretizovanejšou podobou v tom zmysle, že sú ustálenými a uznávanými pravidlami správania a hodnotenia ľudského správania)¹³⁾, zhodli na tom, že ide o akési jednotné, všeobecne platné morálne zásady, nie je ich výklad vôbec jednoznačný a ani jednotný. Množstvo judikatúiy Najvyššieho súdu a Ústavného súdu SR súvisiace s touto témou dokazuje, že súdy majú často problém jednoznačne rozhodnúť, či konkrétne správanie je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Pritom práve pri tejto činnosti súdu sa najviac uplatňuje myslenie de lege ferenda, keď súd pri aplikácii práva na konkrétny prípad interpretuje všeobené morálne pravidlo. Umenie používať ekvitu je vyvrcholením sudcových schopností¹⁴⁾