Sociologická imaginácia pre právo

V postmodernej dobe už nie je jediný "makrosvet" tam hore, ale nahradilo ho viacero relatívne samostatných mocenských subjektov a štruktúr rôzneho druhu i významu od významnejšej firmy cez samosprávu mesta a národný štát po medzinárodne vládne i mimovládne (NGO) organizácie, i keď pri zbežnom pohľade z hĺbky "tam dole" ide o jednoliato vyzerajúci konglomerát.

Súvislosti ľudského konania a spoločenského systému predstavujú jednu z determinánt metodológie spoločenských vied a azda aj ich rámcový výskumný program: "... kľúčová otázka metodológie spoločenských vied: otázka vzťahu spoločenského systému a ľudského konania, resp. otázka vzťahu nomologickej explanácie a interpretácie." Vzťah rôzne nazývaného "makrosveta" či "systému" a životného sveta i konania jednotlivca skutočne preniká do všetkých spoločenských vied a to prinajmenej v rovinách ontológie a metodológie. Predstavuje súčasť či skôr stránku predmetov ich záujmu a jeho rôzne časti si vyžadujú odlišne metódy poznávania. Právna veda a právo nepredstavujú výnimku. Právo jemu vlastným spôsobom, čiže cez človeka ako svojho (zatiaľ) jediného možného adresáta spája roviny systému ("makro") a životných svetov i konania jednotlivcov. Preto je možné a má význam skúmať tento normatívny systém v silovom poli napätí životného sveta a spoločenského systému. Mnohé z tradičných tém právneho myslenia sú začleniteľné do rámca vzťahu životného sveta a spoločenského systému.

Právo normatívnych právnych aktov, normatívne zmluvy a vlastne i súdne a administratívne precedenty vznikajú v rámci či na úrovni spoločenského systému. Len obyčajové právo môže vzniknúť v životnom svete človeka. To znamená, že v modernej, postmodernej i súčasnej spoločnosti sa všetko právo rodí mimo životného sveta či každodennosti človeka. Ak by mal už spomínaný Ch. W. Mills pravdu, že: , tak by žiadna demokracia neexistovala. Pre človeka v jeho životnom svete predstavuje právo podstatnú časť normatívnej štruktúry, ktorá mu je daná a s ktorou musí chtiac-nechtiac počítať pri svojich životných plánoch i konaní. jeho vplyv na právny systém je aj v krajinách pokladaných za demokratické a právne štáty zanedbateľný a dlhodobo sa zmenšuje prinajmenej pre presun tvorby čoraz väčšej časti práva na väčšie ("vyššie") nadštátne úrovne, ktorých najvýznamnejším príkladom je Európska únia. Nejde tu o niečiu zlomyseľnosť, ale o štrukturálnu nevyhnutnosť. Zložitá štruktúra, ktorú predbežne nazývame makroúrovňou, je tvorená a prevádzkovaná ľuďmi a platí pre ňu čoraz viac to, čo bolo dávno napísané vo vzťahu k USA: "S postupujúcou centralizáciou mocenských a informačných prostriedkov dosahujú v americkej spoločnosti niektorí jednotlivci také významné pozície, že môžu hľadieť zvysoka na všedný život prostých ľudí a hlboko doň zasahovať svojím rozhodovaním" , ktoré je do značnej miery regulované právom, a jeho výsledky, teda rozhodnutia, majú neraz vonkajšiu formu nového práva, najčastejšie normatívnych právnych aktov. Neformálne vplyvy bohatých a mocných, aj "mimo práva" existujúce grémiá typu koaličných rád, aj záujmové organizácie typu obchodných komôr, odborov či podnikateľských a iných záujmových združení uplatňujú svoj vplyv z veľkej časti voči právom regulovaným procesom, ktorých výsledky majú spravidla formu individuálnych alebo normatívnych právnych aktov. Ovplyvňujú teda procesy tvorby a realizácie, hlavne aplikácie práva.

Spoločenský systém a zvlášť jeho oficiálne i neoficiálne riadiace (mocenské) štruktúry sú organizované alebo - azda výstižnejšie - sa organizujú prostredníctvom a vo forme práva. Ide pritom o jeho tvorbu aj realizáciu. Pravdepodobne najviditeľnejším príkladom právnej samoorganizácie a samoregulácie sú ústredné štátne orgány, ktorých usporiadanie i pôsobenie má priamo ústavný a širší zákonný základ. Pritom právo (ústavu), na ktorej základe existujú a pôsobia, spravidla pripravil a schválil práve tento systém inštitúcií niekedy v minulosti. Na tom nič nezmení ani vytvorenie zvláštnych ústavodarných orgánov či potvrdenie ústavy všeľudovým hlasovaním. Reálnymi "rozhodovačmi" boli a sú inštitúcie patriace do sústavy centrálnych štátnych orgánov, špičiek politického systému a sveta iných mocenských inštitúcií.

Na "centrálnej" úrovni teda možno v prípade inštitúcií a zvlášť orgánov verejnej moci hovoriť až o "právnej samoregulácii". Kto je blízko orgánov rozhodujúcich o obsahu práva, ten si spravidla dokáže zabezpečiť pre seba výhodnú právnu úpravu.