Spomienka na profesora Jozefa Prusáka.

Netreba mať príliš veľký pozorovací talent, aby sme si všimli, že ľudia sa neustále na niečo sťažujú a že často podliehajú sebaľútosti a skepse. Ťažko povedať, či ide o všeobecnú črtu našej povahy alebo len o špecifický príznak doby, v ktorej žijeme. Každopádne, filozofi spoločne s psychológmi a v súzvuku s ľudovou múdrosťou hovoria, že ohromný rozmer dobrodenia, ktorého nám osud dožičil, si väčšinou uvedomíme až vtedy, keď si ho osud zoberie naspäť k sebe. To platí nielen o zdraví a majetku, ale aj o blízkych a v podstate o všetkom, čomu pripisujeme pozitívnu hodnotu. No podobne i tu, pri rozjímaní nad ťažkou životnou stratou, si vyberáme medzi dvoma základnými postojmi. Môžeme cítiť ľútosť, že nám osud zobral niečo, čo nám bolo drahé, ale rovnako môžeme cítiť aj vďaku za to, že sme mali príležitosť užiť si to drahé aspoň na určitý okamih. Dňa 7. marca 2018 vo veku nedožitých 76 rokov skonal profesor Jozef Prusák. Profesora pozná niekoľko generácií