Súdnosť a (s)právne rozhodovanie

GÁBRIŠ, T.: Súdnosť a (s)právne rozhodovanie. Právny obzor, 103, 2020, č. 2, s. 69 - 85.

The Faculty of Judgment and Right(ful) Decision-Making. The dual issue of judgment and decision-making is currently popular especially in behavioral economics, emphasizing the "bounded rationality" of a human being. However, it is originally a topic of decision theory, which is now being explored more broadly also from the perspective of cognitive sciences, combining knowledge of psychology, philosophy, linguistics, computer science and neuroscience. In addition to its use in economics, the application of respective theories becomes gradually more and more popular also in the field of moral decision-making and in general in practical decision-making of professionals, where medical doctors or judges are most often invoked as examples. This paper takes this route in focusing on the faculty of judgment and on decision-making of lawyers - in particular judges and attorneys.

Key words: faculty of judgment, judgment, decision-making, law

Úvod

             Výraz súdnosť má okrem svojho v bežnej reči používaného významu (poznanie miery) a jeho viacvýznamového využitia v názve knihy známeho slovenského právnika a sudcu, aj význam odborný a vedecký. Súdnosťou sa totiž odborne označuje schopnosť usudzovania či posudzovania, ktorá sa zvyčajne traktuje spolu s rozhodovaním, v ustálenej dvojici známej v anglickom spojení ako judgment and decision-making.¹⁾ Príčinou i dôsledkom takéhoto spoločného výskumu usudzovania (posudzovania, resp. schopnosti súdnosti) a rozhodovania je však zároveň aj istá komplikovanosť ich odčlenenia a presného rozhraničenia.²⁾

             V slovenských podmienkach psychologička Viera Bačová ich vzťah vysvetľuje tak, že predpokladom každej voľby, či rozhodnutia, je vždy najprv posúdenie (judgment) každej z možných alternatív voľby. Posúdiť alternatívu podľa nej znamená zistiť, koľko výhod alebo nevýhod daná alternatíva predstavuje. Posúdenie alternatív voľby (úsudok) by preto vraj malo byť prvým krokom v každom procese rozhodovania.³⁾

             V. Bačová však tiež upozorňuje, že osobitne treba rozlišovať aj tzv. profesionálny úsudok, t.j. usudzovanie skúsených profesionálov v rôznych oblastiach pôsobenia, pre ktorých je príznačná nutnosť usudzovať a rozhodovať aj v situáciách neúplných informácií a neistoty. Takto by sa zrejme dala často charakterizovať aj situácia usudzovania a rozhodovania právnických profesionálov, (nielen) sudcov a advokátov. Výhodou skúsených profesionálov oproti laikom, ale tiež oproti začínajúcim profesionálom (napríklad čerstvým absolventom právnických fakúlt), je totiž nadobudnutie určitého skúsenostného zvyku, vďaka ktorému sa vraj ich usudzovanie a rozhodovanie stáva do istej miery automatickým a nevedomým, a teda odlišným od usudzovania a rozhodovania zvyšku populácie.

             Profesionálny úsudok sa v tomto kontexte osobitne spája s tzv. dynamickým rozoznávaním vzorov, čím sa myslí spájanie posudzovanej reality s vopred spoznanými alebo vytvorenými prototypmi situácií a ich riešení. Pripodobňuje sa to napríklad v bežnom živote známej schopnosti rozpoznávať ľudské tváre či schopnosti vnímať emócie z tvárí druhých ľudí.⁴⁾ Častým príkladom z profesionálnych oblastí je v tejto súvislosti prípad medicínskej diagnostiky, ktorá si u lekára vyžaduje práve takúto schopnosť rozpoznania príznakov určitej choroby,⁵⁾ následného usúdenia, o akú chorobu zrejme ide, a až následne rozhodnutia ako v takejto situácii postupovať.

             Schopnosti usudzovania, resp. súdnosti ako osobitnému fenoménu venovala veda pozornosť už v stredoveku, keď ju doboví autori v latinčine nazývali vis aestimativa. Popularitu však pojem súdnosť nadobudol medzi odborníkmi najmä od čias, keď ju Kant popísal vo svojej Kritike súdnosti, a to pod nemeckým označením Urteilskraft⁶⁾, čo je kontext, v ktorom sa so "súdnosťou" stretávame v odbornej spisbe až dodnes. Zásadne sa ňou preto i dnes chápe kantovská schopnosť podradiť jedinečné pod všeobecné (schopnosť subsumpcie), t.j. zhodnotiť jednotlivú situáciu z perspektívy všeobecného pravidla (u Kanta je to určujúca súdnosť), prípadne naopak ako schopnosť vyvodzovať a identifikovať pravidlá z jednotlivín (Kantova reflektujúca súdnosť).

             Od tohto chápania významu súdnosti pritom nie je veľmi vzdialené ani všeobecne rozšírené chápanie slova "súdnosť" v bežnom jazyku, vo význame schopnosti nahliadať na vlastné konanie z pohľadu všeobecne akceptovaných pravidiel správania a konania (odtiaľ: "stratil súdnosť".). S takýmto bežnejším významom "súdnosti" pracovali v 20. storočí osobitne Hannah Arendtová a Hans-Georg Gadamer, ktorých myšlienky v tejto súvislosti tiež neopomenieme.

             Na základe doteraz uvedeného tak na úvod môžeme predostrieť, že súdnosť, resp. schopnosť úsudku či posúdenia by spolu s rozhodovaním mali predstavovať osobitnú kognitívnu (t.j. poznávaciu) aktivitu (aktivity), ktorá má osobitnú podobu u profesionálov - u tých umožňuje dosiahnuť akceptovateľný záver i v podmienkach neistoty a neúplnosti informácií. "Profesionálna súdnosť" je totiž tou schopnosťou, ktorá profesionálovi na základe už známych vzorov a prototypov "predkladá" na výber alternatívy, medzi ktorými profesionál následne "volí", "rozhoduje sa". Akú rolu konkrétne pri tejto usudzovacej a rozhodovacej aktivite (špeciálne vo vzťahu k právnickým profesiám) zohráva vedomé či nevedomé myslenie, a akú emócie a rácio, sa na nasledujúcich stranách pokúsime zosumarizovať na základe aktuálnych výsledkov skúmania tejto problematiky v oblasti kognitívnovedného výskumu (výskumu procesov ľudského poznávania a myslenia).

             Okrem priblíženia náhľadov kognitívnych vied na problém súdnosti a rozhodovania v právnických profesiách sa však zamyslíme aj nad tým, do akej miery môže interdisciplinárne kognitívnovedné skúmanie tvorby úsudku (schopnosti súdnosti) ako prvého kroku v procese rozhodovania prispieť nielen k lepšiemu pochopeniu fungovania praktického usudzovania a rozhodovania právnických profesionálov, ale prípadne i k formulovaniu návodov na rozvíjanie a tréning týchto schopností.

1. Súdnosť a rozhodovanie v právnických profesiách: súčasný stav poznania

             Súdnosť a rozhodovanie sú mnohodimenzionálnymi procesmi spojenými s pamäťou, učením sa, skúsenosťou a spätnou väzbou. Podľa doterajších výskumov totiž predchádzajúce skúsenosti vrátane spätnej väzby zjavne uľahčujú a urýchľujú nasledujúce rozhodovanie. Pri riešení problémov totiž vraj dochádza k akémusi splývaniu (blending) doterajších skúseností s novými okolnosťami rozhodovania, keď po odhalení základného vzorca vyvoditeľného z minulých analogických skúseností subjekt jednoduchšie a rýchlejšie prejde viaceré možné scenáre riešenia, a následne voľbou medzi alternatívami dosiahne hľadané riešenie.⁷⁾

             Analogické pripodobňovanie minulým praktickým prípadom a skúsenostiam by pritom malo byť znakom aj praktického právnického myslenia, hoci toto v slovenských a kontinentálnych európskych podmienkach nie je formálne založené na porovnávaní s podobnými prípadmi (precedensmi), ako je to v prípade systému common law, alebo ako to bolo ešte v antickom rímskom právnom myslení.⁸⁾ Napriek tomu na empirickej úrovni zrejme aj v kontinentálnom práve možno akceptovať, že v právnickom myslení významnú rolu zohráva práve skúsenosť s obdobnými minulými prípadmi, nadobúdaná praxou. Skúsenosťou či tréningom sa totiž v danom odbore získava tzv. expertíza, ktorá je definovaná ako schopnosť efektívne a presne riešiť praktické problémy. Táto schopnosť pritom spočíva na dvoch základných faktoroch: (1.) množstve vedomostí a (2.) kvalite ich organizácie. Iba "vedieť viac" totiž neznamená byť odborníkom. Rozlišovacím prvkom experta je jeho schopnosť organizovať množstvo znalostí (poznatkov) spôsobom, ktorý mu umožňuje rozpoznávať opakujúce sa vzory a získavať informácie z vlastného fondu poznatkov oveľa efektívnejšie, než to robia laici či nováčikovia v danej oblasti. Práve nadobúdanie zručnosti prepájania mentálnych modelov a skupín informácií totiž postupne transformuje laikov či začiatočníkov na odborníkov. Hlavným rozdielom medzi odborníkmi a nováčikmi je teda práve ich schopnosť efektívneho prístupu k relevantným znalostiam, dosiahnutá klasifikáciou celého odborného fondu ich znalostí a skúseností do rôznych "zásuviek" a ich následným prepojeným využívaním. ⁹⁾

             Ponúka sa nám preto hypotéza, že riešenie praktického problému profesionálnym právnikom nie je založené iba a výlučne na deduktívnom logickom myslení a na aplikovaní právnych noriem na faktickú skutočnosť (tzv. právnický sylogizmus, subsumpcia). Odhliadnuc od toho, že aj samotná subsumpcia je postupom, ktorý podľa Kanta nemá vlastné pravidlá, a dá sa naučiť iba praxou (pozri nižšie), skúsený právny praktik zjavne pracuje (aj) iným spôsobom - využíva iný typ myslenia, nadobudnutý prostredníctvom skúseností: kombinuje intuíciu, resp. rýchle myslenie na jednej strane s pomalým analytickým uvažovaním, pričom pracuje s už vytvorenými "blokmi" vedomostí a skúseností, často mentálne zachovávanými vo forme maxím a paradigiem či exemplárnych prípadov. Takýto postup mu umožňuje jednoduchšie, rýchlejšie a efektívnejšie dosiahnuť najlepšie (a podľa jeho skúseností najspravodlivejšie) riešenie daného praktického problému.

             Nedávny zahraničný výskum súdnej praxe má pritom dokazovať, že praktické právnické rozhodovanie skutočne funguje naznačeným spôsobom. Belgický profesor Mark Van Hoecke konkrétne spochybnil, že súdy a sudcovia pri rozhodovaní v praxi postupujú podľa teoretických návodov interpretácie a argumentácie, ktoré sa tradujú na univerzitách a v príslušných príručkách. Naopak, objavil obrovskú priepasť medzi praxou a teóriou, čo sa podľa neho prejavuje najmä tým, že sudcovia dosahujú svoje rozhodnutia v skutočnosti vopred, akosi intuitívne, a až následne využívajú teoreticky rozpracované interpretačné a argumentačné návody, len aby odôvodnili svoje vopred dosiahnuté rozhodnutie. ¹⁰⁾

             Švédsky autor Henry Montgomery tento jav i vedecky vysvetľuje, a to využitím kognitívnovedných teórií. Podľa neho totiž sudcovia pri rozhodovaní postupujú práve tak ako sa to u profesionálov bežne deje - hľadajú v konkrétnom prípade im už z praxe známe črty, tzv. dominantnú štruktúru,¹¹⁾ ktorá následne vedie celú ich argumentáciu a interpretáciu k výsledku, aký sa už v ich praxi opakovane vyskytol.

             Podľa Montgomeryho tak sudcovské rozhodovanie prebieha v štyroch fázach. Prvým je identifikovanie jednotlivých alternatív a atribútov (čo je úlohou súdnosti, pozn. aut.), v druhej dôjde k výberu medzi alternatívami (vnútorné rozhodnutie) a v tretej sa táto zvolená hypotéza (tzv. dominantná štruktúra) testuje oproti ostatným možným riešeniam. Iba ak sa hypotéza nepotvrdí, prejde sa do štvrtej fázy, kde sa v prípade, že sa žiadna lepšia alternatíva nenájde, zakrývajú nedostatky dovtedy dominantnej štruktúry, ale tiež výhody ostatných nezvolených alternatív.¹²⁾ Uvedené sa osobitne prejavuje v odôvodneniach súdnych rozhodnutí.

             Švédsky autor Ola Svenson pridáva k uvedenej štvrtej fáze navyše svoju vlastnú teóriu diferenciácie a konsolidácie (DiffCon), podľa ktorej vo fáze hľadania dominantnej štruktúry daného prípadu prevláda proces diferenciácie (odlíšenia od iných alternatív), ale následne po jej nájdení prevládne snaha o konsolidáciu zvoleného záveru, t.j. o zdôraznenie výhod tejto alternatívy a jej presadenie oproti ostatným.¹³⁾

             Do akej miery tento postup skutočne zodpovedá praxi orgánov aplikácie práva na Slovensku, vedia najlepšie potvrdiť alebo vyvrátiť sami predstavitelia praktických právnických profesií. Samotní citovaní autori však pritom zohľadňujú aj možný protiargument nutnosťou rozlišovať v tejto súvislosti medzi jednoduchými a zložitými prípadmi (hard cases). Už zmienený Svenson tak dokonca namiesto duality jednoduchých a zložitých prípadov hovorí presnejšie až o štvordelení prípado