Súdny prieskum parlamentných pravidiel.

Judicial protection of constitutionality leads to interference in the legislative powers of Parliament and represents an important element of protection of democratic and legal state. Its specific subject may be a Law that regulates the internal relations of the Parliament as an expression of autonomous and sovereign vision of how it wants to have these conditions arranged. Judicial protection of constitutionality in this case is striking a balance between respecting parliamentary autonomy and the principles of democratic and legal state.

V demokratickom a právnom štáte bude vzťah medzi pozitívnym zákonodarcom a negatívnym zákonodarcom stále delikátny. Ústavný systém a jeho vnútorný život, dynamika a vývoj prinášajú obdobia relatívneho pokoja a spolužitia týchto ústavných orgánov, ale k zmene dochádza, ak jeden alebo druhý zasiahne do vnútorných, statusových záležitostí toho druhého.

Na strane parlamentu je to najmä jeho ústavodarný alebo zákonodarný zásah do postavenia, právomocí, zloženia, konania či rozpočtu ústavného súdu, ktorý v závislosti od jeho legislatívneho charakteru môže byť ústavným súdom preskúmaný a kvalifikovaný ako neústavný. Potenciálny konflikt je na svete.

Tento konflikt nemusí nevyhnutne nastať pri každom zásahu negatívneho zákonodarcu vo vzťahu k parlamentu. Treba si uvedomiť, že vyslovenie nesúladu zákona s ústavou prakticky postihuje parlament iba veľmi málo, ak vôbec. Napriek tomu, že návrh smeruje k parlamentu, tým, koho sa rozhodnutie ústavného súdu v skutočnosti týka, je vláda, resp. ten, kto príslušný zákon potrebuje pre svoje konanie.

Inak to bude, ak predmetom konania na ústavnom súde bude akt upravujúci vnútorné pomery parlamentu. V takomto prípade nepôjde o klasický zákon predložený na rokovanie parlamentu vládou a upravujúci nejakú oblasť spoločenských vzťahov z oblasti výkonnej moci vlády, ktorý parlament viac-menej formálne schváli, ale pôjde o vlastný, vnútorný akt parlamentu ako výsledok jeho vlastnej autonómnej moci a jeho vlastnej autonómnej predstavy o usporiadaní svojich vnútorných záležitostí. Podľa jeho charakteru môže aj takýto akt byť preskúmateľný ústavným súdom.

Zmeny v rokovacom poriadku slovenského parlamentu z konca roku 2016, ich napadnutie na Ústavnom súde SR a prijatie tohto návrhu¹⁾ na ďalšie konanie je vhodnou príležitosťou na krátku úvahu o ústavnosúdnom prieskume parlamentných pravidiel a miery parlamentnej autonómie na strane jednej, ako aj súdneho zásahu do nej na strane druhej.

Suverenitu (anglického) parlamentu v 18. storočí vystihovala veta, že "". Suverenita či zvrchovanosť parlamentu znamenala široké oprávnenia parlamentu, a to meniť staré zákony, vydávať nové, meniť vlastnícke pomery súkromných osôb, legitimizovať nemanželské deti, ustanovovať štátne náboženstvo, určovať nástupnícky poriadok, definovať sporné práva, určovať dane, dávky a poplatky. Skrátka, parlament môže robiť všetko, čo nie je fyzicky nemožné, a preto je jeho moc vlastne všemohúca.²⁾ K podobe parlamentu spojeného s konceptom slobody a demokracie zostávalo prejsť ešte dlhú cestu. Výsledkom Francúzskej - ako aj americkej - revolúcie sa stal historický kompromis začlenenia demokratov do parlamentného systému a postupná demokratizácia parlamentarizmu. Táto demokratizácia obsahovala princíp reprezentácie, zákazu imperatívneho mandátu, princíp všeobecnosti, rovnosti, priamosti volebného práva a tajnosti hlasovania, otvorenosti a plurality systému politických strán, postupné oslabovanie moci monarchu v konštitučných monarchiách, prerastanie práva impeachmentu do politickej zodpovednosti vlády parlamentu a oslabenie vymenúvacieho oprávnenia monarchu vo vzťahu k vláde v prospech kreovania vlády parlamentom.³⁾

Parlamentná autonómia má za cieľ chrániť konanie parlamentu ako inštitúcie, a to najmä v dvoch základných smeroch, a to ochrana slobody prejavu poslanca a ochrana výkonu právomocí parlamentu, osobitne vo sfére svojich vnútorných záležitostí a svojej vnútornej organizácie, kam patrí aj rozhodovanie o pravidlách výkonu týchto právomocí.

Parlamentné pravidlá, parlamentná autonómia a parlamentné privilégiá sú komplexným predmetom. Je to sčasti z dôvodu ich historického pôvodu, ktorý má korene v tradíciách a zvyklostiach, a čiastočne z dôvodu rôznorodých funkcií parlamentov, ktoré si mnohokrát vyžadujú rôzne/rozličné procedúry.

Parlamentná autonómia slúži na to, aby parlament mohol svoje právomoci a funkcie vykonávať efektívne. Miera parlamentnej autonómie je podmienená tým, ktoré jeho akty a rozhodnutia podliehajú vonkajšej, spravidla súdnej kontrole. Do určitej miery je parlament z pohľadu súdnej moci nedotknuteľný. Predmetom kontroly sú zákony, ale už menej parlamentné interné akty riadenia. Parlament ako politický orgán je však stále kontrolovaný verejnosťou, osobitne voličmi.

V minulosti parlamentná autonómia a suverenita predstavovala najmä imunitu a ochranu tejto inštitúcie ako takej vo fyzickom zmysle slova - išlo o ochranu budovy parlamentu ako vonkajšieho symbolu jeho suverenity, resp. miesta jeho zasadnutia. Takéto chápanie parlamentnej autonómie je dnes už prekonané.

Dnes hovoríme o ochrane výkonu legitímnych funkcií parlamentu. Parlamentná autonómia je čoraz menej chápaná v jej technickom, či materiálnom zmysle (v tomto zmysle je to najmä rozpočtová autonómia), ale dnes ide autonómiu v zmysle funkčnom.

Autonómia parlamentu zahŕňa najmä právo riadiť a organizovať svoju prácu, právomoc schvaľovať rozpočet, vyberať si zamestnancov a stanoviť podmienky ich zamestnania, výkonu práce, odmeňovania a prepúšťania zo zamestnania, ale tiež právomoc vykonávať opatrenia na zabezpečenie poriadku počas rokovania.

Parlamentná autonómia má oproti skorším ústavným epochám novú aktuálnosť aj tým, že už proti sebe nestoja parlament a vláda, ako predpokladá klasická teória, ale hranica prebieha naprieč parlamentným plénom, pričom vláda a ju podporujúca parlamentná väčšina tvorí oproti opozícii politickú jednotu. Parlament tiež musí reagovať na vzrastajúcu komplexitu regulačných potrieb.

Samoregulačná právomoc parlamentu vzťahujúca sa k jeho vlastným otázkam ako vyjadrenie jeho autonómie podlieha ústavným obmedzeniam, z ktorých plynú nároky na podobu a interpretáciu rokovacieho poriadku. Korektívy prekročenia ústavných medzí sú tak vnútorné, ako aj vonkajšie. Práve rokovací poriadok ako zákon posilňuje vonkajšie korektory, ako hlavu štátu a ústavný súd, a tým nutne prináša